Nemecko sa pred migráciou samo nezachráni

Nemecká politická strana CDU vyzýva na rázne obmedzenie migrácie, uzavretie hraníc či deportácie migrantov. Precitnutie prišlo po mnohých rokoch extrémneho nárastu zločinnosti a ekonomického zneužívania štátu zo strany migrantov, no napriek tomu právo Európskej únie v súčasnej podobe neumožňuje zmeniť tento trend.

V roku 2015 reagovala vtedajšia kancelárka Nemecka Angela Merkelová na utečeneckú krízu heslom „My to zvládneme“, ktorým odkazovala na potrebu prijímať utečencov primárne zo Sýrie, Afganistanu a Iraku. V súčasnosti jej domovská politická strana Kresťanskodemokratická únia prichádza s opozitným názorom na zastavenie prílivu utečencov z týchto krajín, pretože páchajú trestnú činnosť s islamskými motívmi.

Výzva nemeckej opozičnej strany na obmedzenie migrácie prišla po tom, ako 26-ročný Sýrčan pri útoku v Solingene zabil troch ľudí a zranil ďalších osem. Úrad spolkovej prokuratúry v tomto prípade pracuje aj s podozrením, že útočník bol členom teroristickej organizácie Islamský štát, ktorá sa prihlásila k zodpovednosti za minulotýždňový piatkový útok.

Kriminalitu migrantov preukazujú štatistiky

Nemecko ako pre migrantov ekonomicky atraktívna krajina dlhodobo čelí masívnemu náporu nelegálnych migrantov, s ktorým sa nevie v dostatočnej miere vyrovnať. Nemecká polícia vo svojej správe hovorí o náraste zločinnosti migrantov v Nemecku, pričom vo svojich štatistikách poukazuje na nárast násilnej kriminality páchateľmi zo zahraničia. Nejde iba o problém súčasnosti, ale podľa podobných ukazovateľov bol tento problém prítomný v Nemecku aj v minulosti.

Okrem fyzických útokov sú veľkým problémom sexuálne útoky migrantov, ktorí túto trestnú činnosť páchajú vo výrazne vyššej miere. V tomto smere sa stal prelomovým Silvester na prelome rokov 2015 a 2016, keď vo viacerých nemeckých mestách došlo k hromadným sexuálnym útokom a okradnutiu viac ako tisícky žien. Očití svedkovia a poškodení hovorili o skupinách mužov arabského a severoafrického vzhľadu, pričom podľa vyjadrenia nemeckého ministra spravodlivosti tieto útoky mohli byť súčasťou organizovaného zločinu.

Nemecký kancelár Olaf Scholz. Foto: TASR/DPA

Nemecký kancelár Olaf Scholz prisľúbil sprísnenie zákonov v oblasti bezpečnosti na verejnosti a urýchlenie deportácií žiadateľov o azyl, no vnútroštátna úprava môže naraziť na právo a súdnu prax Európskej únie. Obe inštitúcie pristupujú k migrácii, a to aj k nelegálnej, pomerne benevolentne a uprednostňujú skôr práva migrantov pred bezpečnosťou členských krajín.

Pakt o migrácii a azyle nič podstatné nerieši

Problémy masívnej a často nelegálnej migrácie neodstránil ani schválený Pakt o migrácii a azyle, ktorý mal byť odpoveďou na neustály nápor migrantov od počiatku utečeneckej krízy z roku 2015. Okrem zavedenia princípu solidarity, ktorý núti štáty prijímať migrantov alebo platiť za ich odmietanie, nijako nereflektuje na príčiny samotnej migrácie či jednoduché obchádzanie pravidiel zo strany migrantov.

Pakt síce zavádza nové konania na rýchle určenie postavenia migrantov po príchode, ako aj súvislé konanie na vonkajších hraniciach Európskej únie zahŕňajúce identifikáciu, zdravotné a bezpečnostné kontroly, odobratie odtlačkov prstov a registráciu v databáze Eurodac pri občanoch tretích krajín, no tieto opatrenia jednoducho nefungujú efektívne pri masívnom nápore osôb bez dokladov alebo s účelovo vymysleným pozadím. Oficiálne štatistiky hovoria o 53 270 zachytených nelegálnych príchodoch od roku 2024, pričom neoficiálne čísla sú omnoho vyššie.

Migranti navyše pomerne dobre poznajú svoje práva pri úmysle usadiť sa v priestore Európskej únie. Utečenci v snahe o vstup zvyknú žiadať o azyl, pretože utekajú z krajiny postihnutej konfliktom alebo im v domovskej krajine hrozí perzekúcia. To podľa európskych pravidiel znamená, že nemôžu byť vydaní naspäť a ostanú tak v Európe. Reálne pritom nie je možné overiť, odkiaľ títo ľudia prišli a či skutočne konkrétnym jedincom hrozí v domovskej krajine prenasledovanie zo strany štátu.

Vyhostenie aj nelegálnych migrantov nie je ľahké

Ako príklad možno uviesť rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Hirsi Jamaa a ďalší proti Taliansku. Tento prípad sa týkal skupiny somálskych a eritrejských migrantov, ktorí boli v roku 2009 zadržaní talianskou pobrežnou strážou na otvorenom mori a následne vrátení do Líbye, pretože išlo o nelegálnych migrantov.

ESĽP ale rozhodol, že Taliansko porušilo článok 3 (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) a článok 4 Protokolu č. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach (zákaz kolektívneho vyhosťovania) pri týchto osobách, pretože by im v domovskej krajine hrozilo prenasledovanie, a teda mali nárok na vstup a zotrvanie na pôde Európskej únie so statusom utečencov. Obdobný prípad sa týka veci Salah Sheekh proti Holandsku, kde vyhostenie migranta do Somálska predstavovalo riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, a preto mohol ostať v Európe.

Individuálne neposúdenie každého prípadu migrácie predstavuje rovnako porušenie práva Únie. Tuniskí migranti vo veci Khlaifia a ostatní proti Taliansku boli po svojom nelegálnom príchode na ostrov Lampedusa zadržaní v preplnenom zariadení pre zadržanie a následne vrátení do Tuniska bez individuálneho posúdenia ich situácie.

Rybárska loď s približne 400 migrantmi na palube dorazila na ostrov Lampedus, 4. novembra 2023. Foto: Profimedia.sk

ESĽP rozhodol, že Taliansko porušilo článok 3 (zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania) kvôli podmienkam zadržania a článok 5 (právo na slobodu a bezpečnosť), keďže migranti boli zadržiavaní bez súdneho rozhodnutia. Súd tiež konštatoval porušenie článku 4 Protokolu č. 4 (zákaz kolektívneho vyhosťovania).

Uvedená prax teda znamená, že každý prípad migranta musí byť osobitne posúdený, a to vrátane opravných prostriedkov, a až následne možno hovoriť o procese vyhostenia. Aj to iba v prípade, ak nejde o migranta, ktorému nehrozí v domovskej krajine nebezpečenstvo. Celý proces je časovo náročný a pri množstve osôb prekračujúcich hranice jednoducho nerealizovateľný. Pri jeho absencii ale dochádza k porušeniu práv migrantov.

Osobitná ochrana detí predstavuje ďalší dôvod na pobyt

Právo Európskej únie osobitne chráni deti migrantov, pričom nerozlišuje, či ide o legálnych alebo nelegálnych prisťahovalcov. Osobitne to platí pre situácie, ak sa migrantom dieťa narodí už na pôde Európskej únie, a to aj keď hranice prekročili nelegálne.

Aj rozhodnutia ESĽP v týchto prípadoch zohľadňujú rôzne faktory, a to najmä najlepší záujem dieťaťa, integráciu rodiny do hostiteľskej krajiny a riziká, ktoré by mohli vzniknúť pri deportácii rodiny alebo dieťaťa. ESĽP pri tom odkazuje na článok 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý chráni právo na súkromný a rodinný život.

V zmysle daného článku ESĽP posudzuje, či by vyhostenie dieťaťa alebo rodičov porušilo právo na súkromný a rodinný život a aké by mohli byť následky pre dieťa, ak by bolo nútené opustiť krajinu, kde sa narodilo. Súd pritom vždy uprednostní pred vyhostením menej reštriktívne opatrenia, ktoré by zabezpečili rešpektovanie práv dieťaťa a jeho rodiny.

Vo veci Jeunesse proti Holandsku sa žena zo Surinamu, ktorá žila v Holandsku s manželom a tromi deťmi, sťažovala na neudelenie holandského občianstva pri dlhodobom nelegálnom pobyte, hoci jej deti sa narodili už na území Holandska ako jeho občania. Holandské úrady jej z dôvodu nelegálneho pobytu odmietli vydať povolenie na zotrvanie v krajine, no súd rozhodol, že vyhostenie by porušilo článok 8 Dohovoru.

Keďže deti mali holandské občianstvo a najlepší záujem detí vyžadoval, aby rodina zostala spolu v Holandsku, nebolo možné nelegálnu migrantku vyhostiť. Súd v tomto prípade konštatoval, že Holandsko neprimerane nevyvážilo záujem verejného poriadku s právami rodiny.

Prípad I.M. proti Francúzsku sa týkal dieťaťa narodeného v rodine migrantov bez dokumentov vo Francúzsku, ktorému hrozilo vyhostenie spolu s rodičmi. Rodina sa niekoľko rokov pokúšala získať pobyt v krajine, no neúspešne. ESĽP rozhodol, že vyhostenie migrantov by porušilo článok 8, keďže by to viedlo k oddeleniu rodiny od dieťaťa alebo k nútenému presunu detí do krajiny, kde nikdy nežili.

Aj v danom prípade prišli teda na územie EÚ migranti nelegálne, nemali žiadne právo na zotrvanie v členskom štáte, no narodenie dieťaťa zmenilo ich právny status. Práve dieťa a jeho narodenie na európskom území zabezpečí legálnu prítomnosť nielen jeho samotného, ale aj jeho rodiny.

Súd často rozhoduje v prospech zachovania rodinného života, ak to znamená, že by deti mali zostať v krajine, kde sa narodili, najmä ak by ich vyhostenie viedlo k neprimeranej záťaži alebo k porušeniu ich základných práv. Pri práve na zachovanie rodinného života ale nejde iba o právo detí narodených na území EÚ zotrvať tu aj s rodičmi s nelegálnym pobytom. Toto právo sa vzťahuje aj na iných rodinných príslušníkov, ako napríklad bratov, sestry či rodičov migrantov.

Migranti o sebe tvrdia, že sú maloletí

Vzhľadom na vysokú mieru právnej ochrany detí, migranti na hraniciach pri pokuse o vstup často odkazujú na svoj nízky vek a že sú maloletí bez rodičov, o ktorých je nutné sa postarať. Takýchto ľudí rovnako podľa práva EÚ nemožno vrátiť späť.

Ich vek by sa dal medicínsky alebo iným spôsobom overiť, pomocou zložitého preverovania v databázach, je to však náročný proces. Pri desiatkach tisícoch takýchto migrantov ročne je nemožné riadne overiť totožnosť každého z nich napriek tomu, že už na prvý pohľad je u niektorých zrejmé, že nejde o maloleté osoby. Tieto praktiky s ľahkosťou obídu akékoľvek nastavenie procesov azylových konaní, pretože ide o základné nastavenie právneho rámca Európskej únie vo svetle práva na azyl.

V samotnom texte paktu o migrácii je zvýraznená podpora detí a zraniteľných osôb ako priorita, pričom sa má posilniť postavenie migrujúcich detí. Ak neexistujú bezpečnostné obavy a ide o deti bez sprievodu, budú vyňaté z konania na hraniciach. Systém však nevie dostatočne zabezpečiť a overiť pri každej osobe, že dieťa je skutočne dieťaťom, a nie mladým mužom alebo výnimočne ženou vydávajúcimi sa za maloletých.

Ani trestná činnosť nie je dôvod na vyhostenie

Sú to práve deti migrantov alebo mladí muži prichádzajúci z cudzích krajín, ktorí sa výrazne podieľajú na páchaní závažnej trestnej činnosti. Ani to však nemusí garantovať ich deportáciu mimo EÚ. V prípade Moustaquim proti Belgicku vystupoval marocký mladík, ktorý pricestoval za svojím otcom do Belgicka ako maloletý. Po spáchaní 147 trestných činov, z čoho bolo 82 lúpežných prepadnutí, úrady rozhodli o jeho deportácii. ESĽP však prišiel k záveru, že vyhostenie by porušilo článok 8, keďže mladík mal v Belgicku silné sociálne a rodinné väzby a jeho vyhostenie by neprimerane zasiahlo do jeho práva na rodinný život.

Takto nastavená ochrana migrantov na úrovni Európskej únie stojí nad vnútroštátnymi zákonmi členskej krajiny. Nemecko by teda aj v prípade schválenia potrebnej legislatívy, akú požaduje CDU, narazilo na ich pravdepodobný nesúlad s právom EÚ a rozhodovacou praxou ESĽP.

Migrantom, legálnym či nelegálnym, prakticky stačí prekročiť hranice a splodiť dieťa, vydávať sa za ohrozenú osobu v domovskej krajine a svoj pobyt v krajine majú takmer zaručený. Daný právny rámec, odhliadnuc od iných skutočností, stál a stojí za problémom nezvládnutej migrácie. Praktická nemožnosť efektívneho postihovania cudzích štátnych príslušníkov alebo už udomácnených cudzincov vyhostením alebo zamietnutím ich pobytu v Európskej únii spôsobuje rozmach zločinnosti.

Nie je pritom náhoda, že miera kriminality na danom území je priamo úmerná miere výskytu migrantov alebo ich potomkov. Tí pritom neostávajú v prvej bezpečnej krajine, ale cestujú do ekonomicky rozvinutých krajín ako Francúzsko či Nemecko.

Z právneho hľadiska je okrem udržania migrantov v konkrétnej krajine v rámci prerozdeľovacieho mechanizmu problém aj to, že ak už raz je týmto osobám udelené občianstvo, nie je možné ich obmedzovať v pohybe v rámci priestoru Európskej únie.

Migrantom umožňuje vstup aj vnútroštátna úprava

Z hľadiska prílivu vysokého počtu migrantov predstavuje problém aj vnútroštátna právna úprava Nemecka v podobe zákona o zlučovaní rodín. Ak občan tretej krajiny má v Nemecku aspoň jedného príbuzného, bol mu udelený azyl alebo takzvaná doplnková ochrana, môže si požiadať o nemecké víza a presťahovať sa za nimi.

Tento zákon bol po značnom využívaní zo strany migrantov na istý čas obmedzený, no Nemecko ho v roku 2018 opäť obnovilo. Aj táto legislatíva v časoch priateľského postoja voči migrácii Nemecka spôsobila, že sa počty utečencov začali neúmerne navyšovať.

Navrhovaný zákaz používania istého typu nožov na verejnosti zo strany nemeckých politikov ako reakcia na násilnú kriminalitu migrantov je ukážkou fatálneho zlyhania štátu v oblasti bezpečnosti. Odhliadnuc od skutočnosti, že zločinci zákon nedodržiavajú, aj v tomto prípade musí takáto chabá odpoveď na šokujúci útok vo verejnom priestore iba posmeliť budúcich radikálnych páchateľov trestných činov.

Rovnako ako pri migrácii, aj v týchto prípadoch cudzinci vedia a zneužívajú slabé a neefektívne nastavené pravidlá, ktoré sú v ešte väčšej miere oslabované rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva. Pravidelné, terorizmom zaváňajúce útoky ukazujú, že civilizovaný a citlivý prístup jednoducho nefunguje na nábožensky motivované chute teroristov dobíjať západný svet, ktorý v ich očiach predstavuje ľahkú korisť.