O šťastlivcovi, ktorý bol sedem rokov v mrazáku
Nad bioetickými otázkami umelého oplodnenia, časom skladovania zmrazených embryí a kurióznymi situáciami, ku ktorým dochádza, sa zamýšľa Tereza Šimůnková.
Kryogénne (nízkoteplotné) zmrazovanie spermií a vajíčok, zvyčajne na teplotu približne -180 °C v ochrannej tekutine, umožňuje ich dlhodobé skladovanie bez poškodenia. Foto: Profimedia.sk
Kryogénne (nízkoteplotné) zmrazovanie spermií a vajíčok, zvyčajne na teplotu približne -180 °C v ochrannej tekutine, umožňuje ich dlhodobé skladovanie bez poškodenia. Foto: Profimedia.sk
Umelé oplodnenie nie je len krížovou cestou k rodičovstvu, ako píše Alžbeta Bublanová v minulotýždňovom Echu (Nečakané úskalia umelého oplodnenia). Jednou z iks bioetických otázok, ktoré z toho vyplývajú, je: Ako dlho je príliš dlho? Keďže „nadbytočné“ embryá (tie, ktoré neboli prenesené do maternice, záložné, embryá do rezervy) možno skladovať pri dvesto stupňoch pod nulou veľmi dlho, deti sa dnes rodia aj desiatky rokov po ich počatí. Ako napríklad Američan Jonáš Vest, ktorý má dvadsaťdva rokov, ale narodil sa o sedem rokov neskôr.
Lekári – aspoň v Českej republike, verím, že v Európe to bude podobné – sa vždy snažia usmerniť počet embryí pri umelom oplodnení tak, aby využili všetky; ak nejaké zostanú, sú to zvyčajne nižšie počty. Biologickí rodičia Jonáša Vesta mali navyše dvadsaťtri.