O šťastlivcovi, ktorý bol sedem rokov v mrazáku

Umelé oplodnenie nie je len krížovou cestou k rodičovstvu, ako píše Alžbeta Bublanová v minulotýždňovom Echu (Nečakané úskalia umelého oplodnenia). Jednou z iks bioetických otázok, ktoré z toho vyplývajú, je: Ako dlho je príliš dlho? Keďže „nadbytočné“ embryá (tie, ktoré neboli prenesené do maternice, záložné, embryá do rezervy) možno skladovať pri dvesto stupňoch pod nulou veľmi dlho, deti sa dnes rodia aj desiatky rokov po ich počatí. Ako napríklad Američan Jonáš Vest, ktorý má dvadsaťdva rokov, ale narodil sa o sedem rokov neskôr.

Lekári – aspoň v Českej republike, verím, že v Európe to bude podobné – sa vždy snažia usmerniť počet embryí pri umelom oplodnení tak, aby využili všetky; ak nejaké zostanú, sú to zvyčajne nižšie počty. Biologickí rodičia Jonáša Vesta mali navyše dvadsaťtri.

Dvadsaťtri! Človek je v pokušení myslieť si, že v Amerike je jednoducho všetko väčšie, akoby tá veľkosť zvádzala k extrémom či viere v bezúčelnosť limitov, odkláňala od rozumného stredu. Veď v niektorých amerických štátoch neexistujú žiadne zákonné limity pre potrat, takže nechcené nenarodené dieťa možno zabiť v takom pokročilom štádiu vývoja, v akom sa tie chcené deti už dávno úspešne zachraňujú. Áno, o interrupciách a technikách umelého oplodnenia sa nielen môže, ale aj musí hovoriť jedným dychom, pretože obe sa týkajú toho istého, čo je to ľudská bytosť, kedy vzniká život a ako veľmi sa do toho máme pánu Bohu montovať.

Otázky zostávajú absolútne relevantné aj vtedy, keď, podobne ako ja, viete o deťoch narodených prostredníctvom umelého oplodnenia IVF, možno dokonca z darovaných vajíčok, čo pridáva ďalšiu rovinu komplikácií, a keď je už nemožné si predstaviť, že by tieto deti neboli. V ktorom okamihu sa stávame jedincom obdareným ľudskými právami? Keď si v troch rokoch začneme uvedomovať samých seba?

Embryá neboli len zhlukom buniek

Pre rodičov Jonáša Vesta embryá zjavne neboli len zhlukom buniek, pretože ich nevyhodili ani nedali výskumníkom na rozkúskovanie na prvočiniteľov, ale ponúkli ich iným párom prostredníctvom vtedy novozaloženej kresťanskej organizácie SnowFlakes. Aj snehové vločky môžu byť užitočné. Dusíkom zakonzervovaného Jonáša Vesta si adoptoval (aj keď to nie je presné, možno: ujal sa) veriaci neplodný pár a nechal ho narodiť sa; o tri roky neskôr ešte pomohli na svet jeho (mladšej, ale vlastne rovnako starej...?) sestre.

Matka, ktorá ho porodila, sa potom stala dočasne trochu slávnou, čo nemyslím v zlom; Jonáš bol len trinástym dieťaťom narodeným v rámci spomínaného programu, a pani Vestová tak bola častým hosťom v televíznych a novinových rozhovoroch, počas ktorých propagovala adopciu zmrazených embryí ako protiváhu štandardného IVF. 

Práve preto, že žiadne nové nevznikali. A ešte to synovo meno! Ani na chvíľu neverím, že manželia Vestovci len tak zapichli prst do kalendára, ak to Američania vtedy vôbec poznali (v New York Times takto pred pár rokmi objavili Ameriku; meniny svojim krajanom prezentovali ako „ako narodeniny, len lepšie“). Ale zatiaľ čo veľryba po troch dňoch vyvrhla proroka a Jonáš Vest sa mohol narodiť po niekoľkých rokoch, drvivá väčšina takýchto Jonášov sa nikdy narodenia nedočká. Len v Spojených štátoch čaká v mraziacom boxe približne milión a pol životaschopných embryí. Briti ročne zmrazia približne 100-tisíc embryí.

Najmladšie možno považovať za najstaršie

Ako dlho je teda príliš dlho? Pred rokom a pol sa z embryí zmrazených v apríli 1992 narodili dvojčatá. V tom roku Bill Clinton kandidoval na prezidenta a vyhral a Tarantino natočil film Gauneri. V Československu sa začala kupónová privatizácia. Otec novorodencov mal v čase ich počatia päť rokov. Manželia majú ešte štyri vlastné deti; takže tieto najmladšie možno považovať za najstaršie. „Nechceli sme najdlhšie zmrazené embryá na svete. Chceli sme tie, ktoré čakali najdlhšie,“ povedal otec pre CNN.

V roku 2020 došlo na klinike pre liečbu neplodnosti v Alabame k nehode. Pacientka sa vkradla do priestoru, kde boli uložené zmrazené embryá, a neopatrným zaobchádzaním niekoľko z nich zničila. Smútiaci rodičia následne zažalovali inštitúciu za smrť maloletých. Súd nižšieho stupňa žalobu zamietol. Najvyšší súd v Alabame však vo februári tohto roku rozhodol, že zmrazené embryá boli deťmi. Toto rozhodnutie nezakazuje ani neobmedzuje IVF. Čo to však znamená?

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.