Prečo ste sa rozhodli ich dielo vystavovať spoločne?
Tvorbe Michala Kerna (1938 – 1994, Močiare) sa venujem dlhodobo a vnímam ju v kontexte vtedajšieho vývinu umenia, ale aj vo vzťahu k súčasnosti, pre ktorú je jeho odkaz stále naliehavo aktuálny. Dotýka sa tém, ako je úcta človeka k životnému prostrediu, zmysel a podstata bytia. Maria Bartuszová (1936 Praha – 1996 Košice), ktorej tvorba patrí ku klenotom našej výtvarnej scény, tvorbou hľadala spôsob, ako zaznamenať javy a procesy v prírode, ako je klíčenie, topenie snehu, dážď, kvapka vody, témy, ktoré rovnako reflektoval aj Kern. Slovami autorky: „Moje pokusy o vlastný výraz sa začínajú malými plastikami modelovanými z hliny, z jednoduchých oblých tvarov vychádzajúcich z prírody – kvapka vody, obilné semeno, puky klíčiacich rastlín, často motív klíčenia, tvary pripomínajúce delenie buniek alebo dotýkanie buniek.“
Tvorba oboch nevykazuje znaky vonkajšej podobnosti, ale skôr vnútorného súznenia. U Marie Bartuszovej v priestorovej sochárskej tvorbe, u Michala Kerna vo fotograficky zaznamenávaných akciách a kresbách. Výstava prináša aj ich denníky a skicáre, prostredníctvom ktorých môžeme vstúpiť do intimity uvažovania dvoch introvertných a hĺbavých tvorcov nadaných schopnosťou tvoriť vizuálne nasýtené metafory. Majú podobu konceptov či návodov k realizovaným aj nerealizovaným prácam, ale tiež autentických filozoficko-poetických úvah autorov, ktorých život a tvorba boli vo vzácnom súlade.
V čase, keď obaja umelci tvorili, životné prostredie a hľadanie podstaty bytia cez vzťah k prírode nebolo časté. V tomto zmysle predbehli svoju dobu.
Na prelome 60. a 70. rokov boli vo svete prvýkrát formulované problémy súvisiace so životným prostredím, v roku 1968 vznikol napríklad Rímsky klub. Na tieto témy citlivo reagovali umelci na celom svete, ktorí vychádzali z galérií a miest von do krajiny. Materiálom tvorby sa im stala sama príroda, v ktorej zanechávali stopu svojej prítomnosti (land art) zaznamenanú väčšinou fotograficky.
Aj na Slovensku umelci a vedci diskutovali o životnom prostredí a témach, ktoré režim ignoroval (spomeňme dôležitú samizdatovú publikáciu Bratislava nahlas z roku 1987).
Michal Kern chodil pravidelne do Bratislavy, kde sa stretával s teoretikom Tomášom Štraussom a výtvarníkmi Rudom Sikorom, Petrom Bartošom, Jurajom Melišom, Deziderom Tóthom. Oni zas chodievali na Liptov za Michalom Kernom, kde spoločne reagovali na krajinu, jedno z takýchto stretnutí muselo byť z dôvodu sledovania ŠtB zrušené. Obaja, Kern aj Bartuszová, patria k silnej generácii autorov nastupujúcej v 60. rokoch 20. storočia, na ktorú sa odvolávajú aj mladšie generácie. Na akcie Michala Kerna realizované v Suchej jaskyni reaguje napríklad tvorba fotografky Lucie Papčovej, v Galérii mesta Blanska zas aktuálne prebieha skupinová výstava Ostří vejce autoriek, ktoré reflektujú Bartuszovej tvorbu.
Poznali sa osobne?
Michal Kern a Maria Bartuszová sa poznali a navzájom si vážili svoju tvorbu. Maria Bartuszová spomína Kerna aj vo svojom osobnom denníku. V začiatkoch tvorby obaja vystavovali s Klubom Konkretistov. Myslím, že intuitívne cítili, že im ide v tvorbe o spoločný cieľ: hľadanie odpovedí na tie isté zásadné otázky.
Je asi dôležité spomenúť, že ani jeden z nich netvoril v Bratislave. Maria Bartuszová v Košiciach, Michal Kern v Liptovskom Mikuláši. Možno aj vďaka istej izolácii je ich dielo sústredené a hlboké.
Maria Bartuszová pochádzala z Prahy, kde vyštudovala na Oddelení keramiky a porcelánu na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. Po svadbe so sochárom Jurajom Bartuszom chvíľu bývali u jeho mamy v Kameníne pri Nových Zámkoch, kým sa usadili v Košiciach. Maria tam žila na adrese s poetickým názvom Vnútorný červený breh, obklopená mikrokozmom a bezpečím svojho sveta, rodiny, ateliéru a záhrady, kde vznikali jej organické plastiky. Jej tvorba sa dočkala uznania až postupne, po roku 1989 a najmä pred dvoma rokmi, keď sa konala jej výstava v londýnskej galérii Tate Modern, aj na medzinárodnej svetovej úrovni.
Michal Kern, syn maliara Petra Júliusa Kerna, pochádzal z Močiarov pri Liptovskom Mikuláši, kam sa po skončení štúdia maľby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave natrvalo vrátil. Celý život žil obklopený krajinou Nízkych a Vysokých Tatier a tá sa stala trvalou súčasťou jeho tvorby. Sám o nej hovoril ako o ateliéri v prírode. Zážitok, ktorý v krajine zažil, nám sprostredkúva prostredníctvom fotografie, dáva nám inšpiráciu, ako sa aj my môžeme stávať citlivejšími: „Dotkni sa prstom kvapky rosy a spoj sa čistotou so zázrakom.“ Kernov priateľ, básnik Ivan Laučík v súvislosti s jeho tvorbou hovorí, že nás vedie k „scitliveniu až po okraj“.
A vo vzťahu k Novým Zámkom − zúčastňoval sa na Festivale alternatívneho umenia a na fasáde miestnej synagógy sa nachádza jeho Pamätník obetiam holokaustu.
Obaja umelci používali pomerne monochrómnu farebnú paletu. Akoby sa nechceli ničím rozptyľovať v smerovaní k podstate.
Výstavu by sme mohli nazvať aj čierno-bielou výstavou. Farebnú redukciu môžeme vnímať aj ako súčasť autorských výtvarných programov, sústrediť sa na podstatu, akoby „na dreň“, kde by farba bola niečím navyše, čo by vyrušovalo a odvádzalo našu pozornosť.
Kde hľadali svoje výtvarné vzory?
Čerpali z priamych kontaktov s ich rovesníkmi na Slovensku a v Čechách, aj z literatúry – monografií, katalógov a časopisov, ktorých dostupnosť však bola limitovaná. Rovnako aj z občasných a režimom limitovaných ciest do zahraničia.
Michal Kern navštívil Moskvu a spoznal sa s umelcami nonkonformnej scény, o ktorých informácie priniesol aj na Slovensko, jeho ateliér navštívil Ivan Čujkov počas jeho cesty na Slovensko (1978). Kernova tvorba je ideovo veľmi blízka napríklad moskovskému umelcovi španielskeho pôvodu Franciscovi Infantemu.
Maria Bartuszová prirodzene poznala súdobé dianie na sochárskej scéne a v hľadaní nových výrazových možností ju inšpirovali autori ako Alberto Giacometti, Constantin Brancusi, Louise Burgeois, Barbara Hepworth, Eva Kmentová, Alina Szapocsnikow...
Michal Kern bol súčasťou neoficiálnej výtvarnej scény. Vystavoval teda menej a nie vo veľkých galériách. Jeho konceptuálne fotografie majú až mystický rozmer.
Michal Kern si v denníku poznamenal, že hľadá miesto, kde je „človek s prírodou spojený pupočnou šnúrou“ a kontakt, „ktorý by príroda prijala“. Aj preto často zaznamenáva javy, ako je tieň na ruke človeka či na štvorci zrkadla, dotyk s tečúcou vodou či stopy v snehu, efemérne dianie, ktoré bežne prehliadame, a pri ktorom poukazuje na ich jedinečnosť, krásu a posvätnosť.
Myslím, že o duchovnej podstate môžeme hovoriť u oboch autorov. Usilovali sme sa, aby ich odkaz citlivo zdôraznila aj architektúra výstavy, ktorú navrhol výtvarník Stano Masár. Pre návštevníka vytvára svojím spôsobom „priestor pre meditáciu“, čo je aj názov jednej z Kernových kresieb v denníku, ktoré na výstave nájdeme.
U oboch výtvarníkov platí, že ich tvorba je naplno ocenená až po rokoch. Aká bola cesta ich diela?
Výstave Marie Bartuszovej v londýnskej Tate Modern a získaniu diel do jej zbierok (čo je mimoriadna prestíž) predchádzali viaceré medzinárodné výstavy a úsilie mnohých domácich a zahraničných teoretikov a teoretičiek aj výtvarníkov. Za všetky spomeňme samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii (2005), významné zastúpenie autorky na Documente 12 v nemeckom Kasseli (2007), samostatné výstavy v Múzeu moderného umenia vo Varšave (Provisional Forms, 2014) a v mníchovskej Galerie Rüdiger Schöttle (2007, 2008, 2009), čo významne prispelo k medzinárodnému záujmu o jej tvorbu.
Michal Kern bol zastúpený na mnohých výstavách v zahraničí, napríklad na London University (1990), v Galérii mesta Esslingen (Slovenské umenie dnes, 1990), Mücsarnok, Budapešť (Oscilácie, 1991), Moderna Galerija, Ljubljana a Exit Gallery, New York (Body and the East, 2000-2001) a iných.
Medzinárodné uznanie umelcov je zložitá téma, o zastúpení domácich umelcov v zahraničných zbierkach v týchto dňoch vyšla napríklad publikácia Juraja Čarného Stratégie úspechu (Strategies of Success). Spolu so záujmom o Mariu Bartuszovú rastie aj záujem o hlbšie spoznávanie slovenského umenia vznikajúceho v dobe reštrikcií zo strany totalitného komunistického režimu v Československu. Rezonujú v ňom aj autori ako Július Koller, Stano Filko či Roman Ondak, a patria do neho aj mnohí ďalší, Michala Kerna – renomovaného v stredoeurópskom prostredí – nevynímajúc.
Maria Bartuszová a Michal Kern za sebou zanechali ucelenú tvorbu. Dá sa v nej sledovať ich životný príbeh?
Obaja autori prežili svoje životy v neľahkých podmienkach minulého režimu, ktorý im bránil v slobodnej prezentácii ich tvorby, Michala Kerna sledovala ŠtB. Obaja realizovali viaceré diela aj vo verejnom priestore. Ich tvorba je síce uzavretá, no na druhej strane je otvorená novým interpretáciám a súvislostiam. Je vzácna pre jej autenticitu a konzistentnosť. Životný príbeh Marie Bartuszovej a Michala Kerna je neoddeliteľný od tvorby a dnes už môžeme povedať, že je nadčasový a môže nám naznačiť odpovede na mnohé zásadné otázky, ktoré si kladie každá generácia aj každý z nás.