Věra Kunderová: žena, strážkyňa, bojovníčka

Správa o smrti Věry Kunderovej ma zaskočila. Napriek veku a vážnym zdravotným problémom som si trochu absurdne nedokázal predstaviť jej definitívny odchod. Akoby jej bojovnosť, s ktorou po celý život hájila svojho manžela, potláčala niečo také banálne, a predsa neúprosné ako tok času a únava tela. O únave hovorila veľa, najmä v posledných päť rokov, od okamihu, keď bol Milan Kundera po ťažkej operácii odkázaný na jej starostlivosť. Po jeho smrti bola zase pohltená bojom o jeho odkaz. A únavu sa snažila odháňať ako dotieravý hmyz. Z každej návštevy som odchádzal s dojmom, že sa opäť uvidíme.

Čo sa mi dnes vynára v mysli? Spomienka na prvé stretnutie po tom, ako som ako nový veľvyslanec vo Francúzsku požiadal o audienciu u veľkého spisovateľa známeho svojou neprístupnosťou. Prvé slová pri vchode do rezidencie v prímorskom mestečku Touquet: „Jé, vy ste ale veľký, to sa Milanovi nebude páčiť!“ Potom si manžela, ktorý si zakladal na svojej vysokej postave, doberala, že je vlastne „prtě“. Jej silný vzťah k Česku, clivota za domovom, obrovský záujem o naše dianie, ktorý tak kontrastoval s povesťou o tom, že Kunderovci na svoju vlasť zanevreli, doma živenú režimovými médiami. A tiež vzťah k Rusku ako ku krajine, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou Európy a ktorá je dnes Západom z Európy vytláčaná. Spomienky na Jiřího Dienstbiera a ďalších redakčných kolegov z Československého rozhlasu, s ktorými tam ako mladá redaktorka prežívala pohnuté obdobie roku 1968. Nadšenie, keď som jej do parížskeho bytu prinášal české pečivo, najprv pletenky z veľvyslanectva, potom hořovické rožky. A, samozrejme, tiež kyvadielko, ktorým testovala duchovnú energiu každého novopríchodzieho, aby zistila, či je dobrý, alebo zlý.

Jej život po boku slávneho manžela sa odohrával vo verejnej neviditeľnosti, neposkytovala rozhovory, vyhýbala sa foteniu. Bola opakom celebrity. Bola predovšetkým ženou svojho muža. Opustila dráhu úspešnej novinárky, aby napĺňala a možno aj živila Kunderove perfekcionistické predstavy o tom, ako by sa malo zaobchádzať s jeho dielom. Vyjednávala mu kontrakty, filtrovala informácie, rany za neho schytávala aj rozdávala. Vedela byť neznesiteľná, ale vždy bola sama sebou.

Zo svojej neviditeľnosti vystúpila pred piatimi rokmi rozhovorom pre brnenský literárny mesačník Host. Rozruch vyvolala jej veta o disidentoch. Havlovcom, ktorí po roku 1989 zaujali mocenské pozície vyčítala, že vytvárali protikunderovskú atmosféru, ktorá manželom znemožnila uvažovať o návrate. Vyvrcholila nepodloženým tvrdením týždenníka Respekt v roku 2008 o údajnom Kunderovom udaní amerického agenta na študentských internátoch v päťdesiatych rokoch. Vtedajším šéfredaktorom, ktorý túto lož schválil a šíril, bol neslávne známy slovenský propagandista Martin Šimečka, napojený na pražské havlovské kruhy.

Věra Kunderová tento hanebný, ale dobre načasovaný útok znášala ešte horšie ako jej manžel. Na niekoľko mesiacov čiastočne ochrnula. Svoju životnú skúsenosť často zhŕňala slovami, že Husák ich donútil emigrovať a Havel v emigrácii zostať. Pripomenutím faulov a podrazov, ktorými pražské pravdoláskarské kruhy niekoľko desaťročí častovali úspešného emigranta, Kunderová poukázala na niečo, o čom sa v Česku mlčí. Je zabudnuté, že keď havlovci v polovici osemdesiatych rokov organizujú petíciu za udelenie Nobelovej ceny za literatúru Jaroslavovi Seifertovi, robia tak, aby odvrátili vtedy sa črtajúcu možnosť, že by cenu dostal Milan Kundera. Sú zabudnuté ďalšie ohovárania a útoky, ktoré pôvodne mali zaistiť, aby Václav Havel nebol zatieňovaný väčším i úspešnejším spisovateľom z exilu. Neskôr ich už živila pravdepodobne len závisť a zotrvačnosť.

Dnes sa väčšina havlovcov k ničomu z toho nehlási a pokúša sa tvrdiť, že obaja muži boli priatelia. Asi sú v rozpakoch z toho, že by ich ikona mohla byť spájaná s podlosťami. Podobný scenár predvádzajú okolo Jiřího Dienstbiera. Pritom ho koncom deväťdesiatych rokov vyobcovali pre jeho kritiku útokov náletov NATO na Juhosláviu a ich nenávisť len rástla s Dienstbierovou ďalšou kritikou americkej zahraničnej politiky. Dienstbier bol tiež jedným z mála, kto sa Kunderu v roku 2008 verejne zastal. Věra Kunderová mu to nikdy nezabudla. Ako nezabúdala na to, čo robili tí druhí. Možno by sa jej žilo ľahšie, keby mala pamäť ako jej muž. Vedel zabúdať, niekedy milosrdne, niekedy kruto, koniec koncov o tom sám písal. Ale potom by už po svojom boku nemal strážkyňu a bojovníčku.