Věra Kunderová: žena, strážkyňa, bojovníčka

Správa o smrti Věry Kunderovej ma zaskočila. Napriek veku a vážnym zdravotným problémom som si trochu absurdne nedokázal predstaviť jej definitívny odchod. Akoby jej bojovnosť, s ktorou po celý život hájila svojho manžela, potláčala niečo také banálne, a predsa neúprosné ako tok času a únava tela. O únave hovorila veľa, najmä v posledných päť rokov, od okamihu, keď bol Milan Kundera po ťažkej operácii odkázaný na jej starostlivosť. Po jeho smrti bola zase pohltená bojom o jeho odkaz. A únavu sa snažila odháňať ako dotieravý hmyz. Z každej návštevy som odchádzal s dojmom, že sa opäť uvidíme.

Čo sa mi dnes vynára v mysli? Spomienka na prvé stretnutie po tom, ako som ako nový veľvyslanec vo Francúzsku požiadal o audienciu u veľkého spisovateľa známeho svojou neprístupnosťou. Prvé slová pri vchode do rezidencie v prímorskom mestečku Touquet: „Jé, vy ste ale veľký, to sa Milanovi nebude páčiť!“ Potom si manžela, ktorý si zakladal na svojej vysokej postave, doberala, že je vlastne „prtě“. Jej silný vzťah k Česku, clivota za domovom, obrovský záujem o naše dianie, ktorý tak kontrastoval s povesťou o tom, že Kunderovci na svoju vlasť zanevreli, doma živenú režimovými médiami. A tiež vzťah k Rusku ako ku krajine, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou Európy a ktorá je dnes Západom z Európy vytláčaná. Spomienky na Jiřího Dienstbiera a ďalších redakčných kolegov z Československého rozhlasu, s ktorými tam ako mladá redaktorka prežívala pohnuté obdobie roku 1968. Nadšenie, keď som jej do parížskeho bytu prinášal české pečivo, najprv pletenky z veľvyslanectva, potom hořovické rožky. A, samozrejme, tiež kyvadielko, ktorým testovala duchovnú energiu každého novopríchodzieho, aby zistila, či je dobrý, alebo zlý.