Libanon: krajina prekliata diverzitou

Kedysi dávno tu žili Feničania, ľudia purpuru, a hlboko v dobe bronzovej si pre zápis svojich jazykov vytvorili prvé písmo.

Členovia Hizballáhu. Foto: TASR/AP

Členovia Hizballáhu. Foto: TASR/AP

Toto písmo malo dvadsaťdva znakov, a aj keď sa tie znaky dosť líšia od toho, čo sme zvyknutí čítať dnes, svoju podobnosť s latinskou abecedou predsa len nezaprú. Čo nie je nijako divné, pretože latinská abeceda sa z nich vyvinula.

Dnešný stav civilizácie v Libanone bohužiaľ tejto slávnej histórii nezodpovedá. Moderný štát Libanon je rozhádaným zväzkom komunít kresťanov, šiitov, sunnitov a drúzov, ktorých bohovia na seba žiarlia (aspoň v hlavách svojich vyznávačov), a ak nevedú spolu rukami svojich verných vyslovene vojnu, aspoň vytvárajú znepriatelené a oddelené politické štruktúry, súperením oslabujú už aj tak dosť slabý štát a vťahujú do neho vonkajších hráčov, ako sú Sýria, Irán a Izrael.

Už v časoch, keď európski ľavicoví politici a aktivisti hlásali fantasmagorické tvrdenie, že v rôznorodosti je sila, sa dalo na Libanon ukázať ako na bolestivý protipríklad. Zmes sektárskeho násilia a ohromnej korupcie spôsobenej cynickým delením funkcií podľa náboženstva vyhnala do cudziny toľko ľudí, že Libanončanov dnes žije viac v zahraničí ako v rodnej krajine.

Aj tam hocikedy bývajú nadpriemerne úspešní, najmä príslušníci kresťanských cirkví. Slávne mená ako Nassim Nicholas Taleb alebo Carlos Slim trochu pripomínajú možnosti, ktoré by tento starodávny národ mal, keby dokázal aj u seba doma existovať v pokoji a mieri.

Jedným z najväčších prekliatí Libanonu boli sektárske milície, vojenské krídla politických strán, čo je možno najdeštruktívnejší politický jav vôbec. Európa sa ich našťastie po druhej svetovej vojne dokázala prevažne zbaviť a v poslednom období už azda fakticky zanikli aj zvyšné výnimky ako Írska republikánska armáda alebo baskická ETA.

Libanon je vlastne viazaný rezolúciou OSN číslo 1701 k tomu, aby ich potlačil tiež, ale slabá centrálna vláda toho nie je schopná. Jej kontrole sa vymykal hlavne Hizballáh, Strana Božia, čo je iránska proxy armáda, zrejme silnejšia ako libanonská armáda. Hizballáh okolo seba vytvoril šiitsky „štát v štáte“, sociálnym a zdravotným systémom počnúc (také služby sú vždy populárne) a po zuby ozbrojenými vojenskými zložkami končiac.

Zrejme by to tak zostalo na dobu neurčitú, nebyť toho, že v rámci súčasnej vojny s Izraelom prekročili „bradáči“ akúsi neviditeľnú červenú líniu – a stali sa terčom tvrdej izraelskej odvety. Pri bombardovaní hlavného stanu Hizballáhu v Bejrúte zahynul aj mnohoročný šéf organizácie Hassan Nasralláh. Strana Božia je momentálne v úzkych, významné percento jej veliteľov je mŕtvych alebo zranených, akcieschopnosť organizácie ohrozená.

Libanonskej vláde sa tak ponúka možnosť ich „doraziť“, vytlačiť zo svojej krajiny iránsky vplyv a nastoliť v nej niečo, na čo sú obyvatelia funkčnejších štátov sveta zvyknutí ako na samozrejmosť – bežnú štruktúru policajných a vojenských síl, zodpovedných práve len domácej vláde. Pre akýkoľvek návrat k normálu, hoci napríklad aj nie príliš povznášajúcemu blízkovýchodnému normálu, je to nevyhnutný krok.

Keby sa to podarilo, bola by to aspoň jedna malá dobrá správa pre tento rok, ktorý inak zlými správami len prekypuje.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.