Petr Drulák

Macron touto dohodou kdekoho zaskočil po tom, ako v kampani hrmel o tom, že treba zachrániť Francúzsko z pazúrov extrémnej pravice, a jeho verní vysvetľovali, že s „fašistami“ sa nedá vôbec hovoriť. Nezostalo pri slovách. Pred druhým kolom volieb Macronovi liberáli koordinovali kandidatúry s ľavicovou alianciou Nového ľudového frontu, čím skutočne znížili volebný zisk Národného združenia (pozri môj júlový komentár).

Ľavica si potom svoj lepší než očakávaný výsledok chybne vyložila ako nárok na vládne funkcie. Macron im však dal najavo, že vzájomná podpora vo voľbách a podpora vo vláde sú dve úplne odlišné veci. Môže si gratulovať, zo svojho pohľadu najprv využil „komunistov“, aby oslabil „fašistov“ vo voľbách a teraz využíva „fašistov“, aby držal „komunistov“ čo najďalej od vlády.

Ale ani niektorí z jeho najbližších spolupracovníkov túto komplikovanú hru dosiaľ nepochopili. Napríklad Antoine Armand. Tomuto mladému macronistickému poslancovi zverili kľúčový rezort financií a ekonomiky. Krátko po nástupe do legendárneho kancelárskeho komplexu v parížskej Bercy sa vyjadril, že Národné združenie nepatrí medzi demokratické strany a o rozpočte sa s nimi vôbec nebude rozprávať. Stačil drobný údiv Le Penovej nad týmto výrokom, aby Barnier svojho ministra korigoval, a Armand Národné združenie ubezpečil, že s nimi prípravu rozpočtu, samozrejme, preberie.

Macron nesklamal len francúzsku oligarchiu

Pred Armandom však stojí väčšia úloha, než búranie ideologických predsudkov vzorného progresivistu. Jeho predchodca Bruno Le Maire, ktorý počas svojho sedemročného pôsobenia v Bercy napísal niekoľko románov vrátane jedného mierne pornografického, za sebou zanecháva verejné financie v oveľa horšom stave, ako keď nastúpil.

Deficit štátneho rozpočtu vlani dosiahol 5,6 %, čo je takmer dvojnásobok maastrichtského stropu a o celé dve percentá viac ako pred siedmimi rokmi. Štátny dlh vzrástol z 98 % HDP na 111 % (maastrichtský strop je 60 %), za čo nemožno viniť ani covid, ani celoeurópsku stagnáciu; v Taliansku a Nemecku zostal tento pomer stabilný a v Holandsku a Portugalsku dokonca poklesol. Pripomeňme, že Macron vtedy svoju prezidentskú kampaň postavil na svojej údajnej ekonomickej kompetencii a na sľuboch, že dá verejné financie do poriadku.

Francúzsku oligarchiu, ktorá ho do Elyzejského paláca dosadila, však aj tak nesklamal. Desiatim percentám najbohatších vzrástli za posledných sedem rokov reálne príjmy podstatne rýchlejšie ako ostatným a superbohatí dostali hneď na začiatku výrazné daňové úľavy. Štedré boli aj subvencie súkromným firmám, posledné dostupné údaje za rok 2019 dokladajú nárast zo 139 miliárd eur na 223 miliárd eur.

Niet divu, že ani verejnoprávne, ani oligarchické médiá nepovažovali za nutné detailnejšie rozoberať prezidentovu neschopnosť plniť svoje sľuby a nekompetentnosť jeho ministra financií.

Bruselský vlk sa nažerie a parížska koza ostane celá

Francúzsko teraz čaká konanie pred Európskou komisiou pre zjavné porušovanie všetkých rozpočtových pravidiel. Francúzsko síce môže počítať s takmer bezbrehou zhovievavosťou bruselskej inštitúcie, ale aj tak bude mať čo vysvetľovať. V Paríži i Bruseli si budú lámať hlavu nad tým, ako zaistiť, aby sa vlk bruselských pravidiel nažral a Macronova parížska koza, ktorá je výstavným kúskom liberálneho progresivizmu, zostala celá.

Ak by s podobnými číslami prišlo do Bruselu Slovensko či iná menej privilegovaná krajina eurozóny, čelila by vrchnostenskej prísnosti a plánom na zriadenie bruselského finančného protektorátu.

Zdá sa, že premiér Barnier v tomto ohľade od svojho ministra financií príliš neočakáva. Nechal ho vyhlásiť nepopulárne plány na zvyšovanie daní. Stiahol pod seba kompetencie za EÚ, ekológiu a energetiku, teda oblasti s obrovskými rozpočtovými dopadmi. Kľúčovú vládnu funkciu riaditeľa premiérovho kabinetu obsadil Jérôme Fournel, obyvateľ horných poschodí francúzskej úradníckej šľachty, ktorý sa pred rokmi hrdil tým, že sa mu nakrátko podarilo stlačiť rozpočtový deficit pod tri percentá a ukončiť predchádzajúce bruselské konanie proti Francúzsku. To však boli francúzska ekonomika aj verejné financie v podstatne lepšom stave než teraz.

Nezvládnutá migrácia vyžaduje korekcie právneho štátu

Ďalšou výbušnou témou je nezvládnutá migrácia. Otvoril ju minister vnútra Bruno Retailleau. Tento konzervatívec z Vendée sa vymyká profilu ostatných ministrov z pravého stredu. Bývalý šéf republikánskych senátorov je považovaný za predstaviteľa tvrdej pravice. Jeho nominácia bola pravdepodobne ďalším z Macronových ústupkov Le Penovej. Do politiky vstupuje so suverenistickým hnutím Philippa de Villiers, neskôr patrí k hlavným podporovateľom konzervatívneho republikána Francoisa Fillona.

Historicky ide proti Maastrichtu, potom proti Lisabonskej zmluve, odmieta masovú migráciu, manželstvá homosexuálov aj covidové represie. Politická flexibilita mu však nechýba. Posledných sedem rokov vysvetľuje, prečo žiadna spolupráca s Macronom nie je možná, až kým v septembri dostal ponuku, ktorá sa neodmieta. 

Retailleau z pozície ministra vnútra volá po referende o migrácii, sťažuje sa na laxný prístup francúzskej justície k nelegálnym migrantom a hovorí, že ak sa právny štát obracia proti základným záujmom Francúzska, je potrebné ho korigovať.

Hrá sa o prezidentské voľby

Progresivisti sa mobilizujú. Minister spravodlivosti, bývalý socialista povolaný z dôchodku Didier Migaud, chce brániť právny štát, ďalší socialista Laurent Fabius z pozície predsedu Ústavného súdu uisťuje, že referendum o migrácii by bolo pravdepodobne neplatné.

Progresivistické médiá si našli nového diabla, ktorý politicky stelesňuje všetko, čo nenávidia. Skutočnou hrozbou však je skôr to, že ostane len pri slovách. Referendum je pred koncom Macronovho obdobia vylúčené a na boj proti progresivistickej sudcokracii oháňajúcej sa právnym štátom nemá Retailleau ani zbrane, ani muníciu.

Osud Barnierovej vlády však nie je hlavnou otázkou dňa. Hrá sa o budúce prezidentské voľby. Všetky politické pohyby mieria týmto smerom.

Ak si Le Penová spočítala, že je pre ňu výhodnejšie aspoň krátkodobo strpieť Barnierovu vládu, ako nechať bez dôvery vládnuť macronistov alebo úradnícky kabinet, možno sa tiež obzerá po koaličnom spojencovi pre prípad, že bude raz sama z Elyzejského paláca zostavovať vládu. Takýto Retailleau potom môže slúžiť ako spojivo medzi tradičnou pravicou a ostrakizovanými lepenovcami.