21 dní do volieb v USA. Prečo demokrati kritizujú volebný systém vlastnej krajiny

„Myslím si, že všetci vieme, že Electoral College sa musí zrušiť. Potrebujeme, potrebujeme národné ľudové hlasovanie,“ povedal Walz na stretnutí s donormi v dome kalifornského guvernéra Gavina Newsoma v meste Sacramento. Prízvukoval, že v súčasnom systéme sa kampane musia sústrediť na vybrané štáty či dokonca okresy, ktorých voličov musia presvedčiť – a podľa Walza tak väčšinou ignorujú ostatné územie USA.

„Teraz potrebujeme vyhrať okres Beaver County v Pensylvánii. Musíme byť schopní ísť do Yorku v Pensylvánii a vyhrať. Potrebujeme byť v západnom Wisconsine a vyhrať. Musíme byť v Rene v Nevade a vyhrať,“ vysvetlil minnesotský guvernér.

Skôr v utorok, na inej fundraisingovej akcii, Walz sám seba opísal ako „zástancu ľudového hlasovania, ale to nie je svet, v ktorom žijeme“.

Demokrati ako odporcovia voliteľského systému

Walzov hovorca Teddy Tschann pre denník New York Times ubezpečil, že kampaň viceprezidentky Kamaly Harrisovej nepodporuje zrušenie Zboru voliteľov.

„Guvernér Walz verí, že v Zbore voliteľov záleží na každom hlase, a je mu cťou, že cestuje po krajine a bojových štátoch a snaží sa získať podporu pre kandidátku Harris/Walz,“ povedal hovorca s tým, že Harrisovej „spolubežec“ (running mate) sa len „vyjadroval na tému, ako je kampaň postavená na získaní 270 hlasov voliteľov.

Podobne sa v roku 2019 vyjadrila aj Harrisová, a to počas svojej kampane v demokratických primárkach. V šou komika Jimmyho Kimmela vyhlásila, že je „otvorená možnosti zrušenia Zboru voliteľov“.

Ako vlastne funguje Electoral College

Počiatky Zboru voliteľov siahajú do obdobia tesne po konci vojny za nezávislosť. V roku 1787 sa zišiel Ústavný konvent, ktorý mal do pripravovanej ústavy zaviesť formu voľby prezidenta. Dovtedajšie platné Artikuly konfederácie totiž podľa názoru Otcov zakladateľov neboli vhodné na zriadenie samostatnej krajiny.

Právnici, filozofi a vzdelanci sa 25. mája 1787 stretli vo Filadelfii (štát Pensylvánia), aby začali spisovať nový základný dokument neskorších USA. Delegáti z 13 bývalých kolónií rokovali o jednotlivých návrhoch, v prípade voľby prezidenta vylúčili jeden návrh za druhým, až na stole zostal posledný.

Jeden z Otcov zakladateľov James Wilson od začiatku odmietal voľbu prezidenta priamo v Kongrese – voľbu v zákonodarnom zbore majú niektoré štáty dodnes –, pretože výkonná zložka štátnej moci by bola príliš závislá od zákonodarnej. On sám pôvodne navrhoval priamu voľbu – ľudové hlasovanie –, čo sa však nestretlo so súhlasom.

Namiesto toho tak Wilson navrhol, aby sa pred koncom každého štvorročného obdobia zvolila na úrovni štátov skupina voliteľov. Ich počet je určený počtom kresiel v Senáte a Snemovni reprezentantov. Keďže každý štát je dodnes zastúpený dvoma senátormi, rozhodujúci je počet kongresmanov. Štát americkej únie tak vyberá najmenej troch voliteľov.

Ako tento systém opísal autor preambuly americkej ústavy Gouverneur Morris, dôvodom boli obavy z „intrigánstva“ – aby nemohla prezidenta voliť úzka skupina ľudí, ktorí sa navzájom poznajú. Zbor voliteľov sa tak dostal do prvého návrhu Ústavy Spojených štátov.

„Každý štát vymenuje spôsobom, ktorý určí jeho zákonodarný zbor, počet voliteľov rovnajúci sa celému počtu senátorov a reprezentantov (kongresmanov), na ktorý môže mať štát nárok v Kongrese,“ uvádza článok 2 ústavy.

Volitelia následne hlasujú za dve osoby, „z ktorých aspoň jedna nesmie byť obyvateľom“ rovnakého štátu. Preto si kandidáti na prezidenta vyberajú na svoj volebný lístok reprezentanta iného štátu – aby za Donalda Trumpa z Floridy a JD Vancea z Ohia mohli hlasovať voliči z oboch štátov. Pri Harrisovej z Kalifornie a Walzovi z Minnesoty platí to isté.

Hlasy sa následne spočítajú, zoznam podpíšu všetci volitelia v štáte a pošlú ho „predsedovi Senátu“. Tu vystupuje do popredia jedna zvláštnosť, a síce, že podľa Ústavy USA je predsedom Senátu viceprezident, ktorý je tak súčasťou zákonodarnej moci. Ústava tiež pripisuje viceprezidentovi právo hlasovať v prípade nerozhodného hlasovania.

Pre tieto ceremoniálne záležitosti však v hornej komore Kongresu figuruje „predseda Senátu pro tempore“, zvyčajne ide o senátora vybraného spomedzi zvolených. Ten v prítomnosti zástupcov oboch komôr Kongresu volebné lístky otvorí a spočíta, a na základe výsledku vyhlási prezidenta.

Ústava tiež odmieta princíp viazaného hlasu, volitelia nie sú povinní hlasovať za kandidáta, ktorého by vybrali jeho voliči. Autori základného zákona však nepredpokladali vznik politických strán a ich vnútornej lojality. V súčasnosti tak voliči nepriamo vyberajú voliteľov, o ktorých sú si istí, že budú hlasovať za „ich“ kandidáta.

Senát, a tiež Najvyšší súd USA v polovici 19. storočia konštatovali tento „nešťastný odklon od ústavného dizajnu“, keď volitelia nehlasujú podľa svojho svedomia, ale podľa „vôle svojich oprávnených voličov“. Napriek tomu túto stranícku prax nikto nenapadol, keďže Otcovia zakladatelia, a neskôr Federalisti, hodlali ponechať čo najväčšie právomoci jednotlivým štátom.

V súčasnosti pozostáva Zbor voliteľov z 538 ľudí dezignovaných na voľbu prezidenta. Kandidát potrebuje hlasy najmenej 270 voliteľov. V 48 štátoch z celkových päťdesiatich sú všetci volitelia (teda najmenej traja) viazaní hlasovať za kandidáta, ktorý získal najviac hlasov občanov v danom štáte. Iba štáty Maine a Nebraska rozdeľujú podporu voliteľom proporcionálne – podľa pomeru hlasov.

Maine má 11 voliteľov, ak by ani jeden kandidát nezískal nadpolovičnú väčšinu hlasov, za každého hlasujú piati volitelia, a jeden sa rozhodne „podľa vlastného svedomia“. Nebraska má päť voliteľov.

Prečo teda demokrati odmietajú Zbor voliteľov?

Americká ľavica združená predovšetkým v Demokratickej strane dlhodobo zaznáva systém voľby prezidenta. V každom volebnom období sa nájde nejaký predstaviteľ demokratov, ktorý verejne vyhlási, že ľudové hlasovanie (popular vote) je lepším riešením výberu hlavy štátu a vlády.

Kritika republikánov sa však v mnohom odvoláva práve na spomínaných federalistov, ktorých myšlienky do veľkej miery ovplyvnili súčasných republikánskych intelektuálov. Pri spisovaní ústavy a ďalších dokumentov (napríklad jednotlivých dodatkov) totiž najmä federalisti prízvukovali, že sú to štáty, ktoré tvoria federáciu.

Z toho vyplýva, že týchto 50 štátov by malo mať približne rovnaké zastúpenie vo federálnej reprezentácii – preto má každý štát dvoch senátorov. Vyplýva z toho tiež aj fakt, že niektoré štáty sú pravicovejšie, iné ľavicovejšie. Niektoré sú konzervatívnejšie, iné zase liberálnejšie. Podobné zastúpenie by mali mať preto, aby boli ideové smery na federálnej úrovni vyvážené.

Demokratom na druhú stranu ide o voličov ako takých, teda bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Na liberálnych a ľavicových pobrežiach je vyššia hustota obyvateľstva ako v strede krajiny, čo by v ľudovom hlasovaní bolo rozhodujúce.

Republikáni na túto tézu reagujú bonmotom, ktorý sa zvyčajne pripisuje Otcovi zakladateľovi Thomasovi Jeffersonovi. Ten tvrdil, že demokracia vo svojej najjednoduchšej forme je „tyraniou 51-percentnej väčšiny“.

Amerika už dostala svoj podiel kritiky za svoj systém dvoch politických strán. Z európskeho pohľadu pritom ani nie je jasné, akú ideológiu majú. Sú republikáni len kresťanskí nacionalisti ako Marjorie Taylorová-Greeneová? Alebo vojnoví jastrabi ako dynastia Bushovcov? Militantní nacionalisti ako texaský guvernér Greg Abbott? Libertariánski veľkopodnikatelia ako donori Nikki Haleyovej?

A naopak, sú demokrati len progresívni marxisti ako kongresmanka Alexandria Ocasiová-Cortézová z New Yorku? Islamisti ako Rashida Tlaibová či Ilhan Omarová? Trans-aktivisti ako hlavný lekár „Rachel“ Levine? Nesú ideály robotníckeho hnutia ako pensylvánsky senátor John Fetterman? Alebo sú tiež jastrabi – ako ministri zahraničia a obrany Antony Blinken a Lloyd Austin – len „naľavo“?

Pravdou je, že obe strany zastrešujú niekoľko – pokojne aj vzájomne konfliktných – prúdov, ktoré spája práve snaha odpovedať na otázku: Aké štátne zriadenie majú Spojené štáty?

Predstavitelia Republikánskej strany považujú Spojené štáty za konštitučnú republiku, teda za zvrchovanú federáciu štátov, ktoré dobrovoľne vstúpili do únie. To je tiež odpoveď republikánskych profilov na sieti X, keď reagujú na hrozby televíznych hlásateľov hovoriacich o „hrozbe pre našu demokraciu“.

Demokrati zase vnímajú USA ako „demokraciu“ vo význame „anti-diktatúry“. Otcovia zakladatelia si totiž od svojej revolúcie, vojny za nezávislosť a založenia úplne novej krajiny sľubovali šírenie ideálov osvietenstva po celom svete, ktorému mali ísť USA príkladom.

V priebehu takmer 250-ročnej histórie USA používali ich predstavitelia frázu „žiarivé mesto na kopci“ (Shining City upon a Hill), odkazujúce na Ježišovu kázeň na hore. Cieľom bolo robiť akúsi reklamu na reprezentatívny systém a práva jednotlivca, ktoré by motivovali občanov iných krajín k zvrhnutiu monarchie (ktorú Otcovia so značným dešpektom nazývali tyraniou).

To sa v priebehu dejín mierne zvrhlo, vďaka čomu sa teraz ironicky hovorí o „vývoze demokracie“.

Úrovne administratívy medzi jednotlivcom a federáciou by sa museli zrušiť samé

Ak však záleží iba na voličoch bez ohľadu na ich kultúrne pozadie, bolo by vhodné posilňovať federálnu úroveň moci – čo je presne to, čo demokrati robili zakaždým, keď boli pri moci. Zápas medzi demokratmi a republikánmi sa tak dostáva do pozície zápasu medzi štátmi a Washingtonom, D. C.

Porážka Donalda Trumpa – bez ohľadu na to, do akej miery bola férová – a nástup Joea Bidena do Bieleho domu motivovali najmä republikánskych guvernérov štátov, aby presadzovali agendu nezávislú od Washingtonu. Asi najvypuklejším príkladom je obmedzovanie LGBT učiva na školách na Floride napriek kurikulám federálneho ministerstva vzdelávania, či výstavba hraničného plota v Texase napriek nariadeniam ministerstva pre vnútornú bezpečnosť.

Tento vývoj však môže viesť k narušeniu dynamiky, ktorá v Spojených štátoch fungovala od roku 1865, keď Sever vyhral občiansku vojnu. Po tomto roku bolo nepredstaviteľné, aby niektorý štát vyhlásil secesiu – opustenie únie. Princíp jednoty federácie vtedy vyhral nad princípom slobody štátov.

Vojna totiž začala odtrhnutím sa južných štátov, ktoré následne sformovali Konfederáciu. Podľa amerických historikov bolo pôvodným argumentom to, že južanské štáty chceli šíriť legálne otroctvo ďalej na západ a víťaz prezidentských volieb v roku 1860 Abraham Lincoln tieto snahy zastavil.

Postupne sa však motorom vojny stala práve dilema medzi slobodou štátov a jednotou federácie, zjednodušene medzi Juhom a Severom. Hoci druhý menovaný princíp zvíťazil ešte v roku 1865, žiadne víťazstvo nie je večné, a na pozadí predvolebnej kampane roku 2024 sa tieto dva princípy opäť dostávajú do konfliktu.

V skutočnosti však možno Zbor voliteľov – ktorého existencia vyplýva zo samotnej Ústavy – zrušiť len komplikovaným procesom ústavnej novelizácie (amendment). Na vyhlásenie takéhoto procesu je potrebná dvojtretinová väčšina oboch komôr Kongresu alebo najmenej dve tretiny delegátov štátov zvolaných za účelom konventu – zvolaného presne s cieľom novelizácie.

Druhou fázou je následne hlasovanie v štátnych parlamentoch, ktoré musí prejsť najmenej v troch štvrtinách štátov, teda najmenej 43 štátov musí súhlasiť s hlasovaním o zmene ústavy.