Mimovládny sektor ukazuje nedostatok právneho povedomia

Prostredie mimovládnych organizácií sa nevyznačuje vysokokvalitným právnym servisom, čo sa odráža nielen na ich početne odmietaných trestných oznámeniach, ale aj pri rôznych analýzach, ktoré nemajú oporu v odbornom zhodnotení právnych skutočností.

Príkladom sú závery mimovládnych organizácií použité Európskou komisiou v správe o právnom štáte na Slovensku za rok 2024. Tie boli široko kritizované odbornou verejnosťou za ich zavádzajúce alebo až klamlivé tvrdenia, ktoré nemali oporu v realite ani v právnych normách.

Trestné oznámenie bez trestného činu

Prípad trestného oznámenia zo strany mimovládnej organizácie pre cenzúru bude dlho jedným z ukážkových príkladov, ako sa pri snahe zviditeľniť sa zneužívajú normy trestného práva. Organizácia, ktorá toto trestné oznámenie podala, má dlhú históriu nezmyselných podaní, ktorými sa v drvivej väčšine, ak vôbec, nikto z kompetentných orgánov nezaoberal. Dôvodom bol vždy chýbajúci právny základ.

Inštitút ľudských práv podal trestné oznámenie na Zuzanu Ťapákovú, poverenú riaditeľku Slovenského národného divadla, za zrušenie vystúpenia pražského divadla Studio hrdinů na festivale Drama Queer. Inštitút tvrdí, že ide o taký zásah do slobody prejavu a cenzúru, že je potrebné ho riešiť v trestnoprávnej rovine.

Vľavo: performer Tomáš Procházka pre Drama Queer. Zdroj: reprofoto Facebook. Vpravo: Martina Šimkovičová. Foto: Radovan Stoklasa/TASR

Podľa vyjadrenia mimovládnej organizácie SND nie je súkromná agentúra pani Ťapákovej, kde si môže šafáriť, ako uzná za vhodné, a dôvody, ktoré uviedla ako údajné zdôvodnenie tohto svojho rozhodnutia o zrušení, sú nedôveryhodné a účelové.

Treba však poznamenať, že Trestný zákon nepozná trestný čin „cenzúry“. Mimovládna organizácia teda podala trestné oznámenie na neexistujúci trestný čin, pričom sa odvoláva na zákaz cenzúry v Ústave SR. Z hľadiska práva je však dôležité rozoznávať, že nie všetko zakázané Ústavou SR je automaticky zakázané aj Trestným zákonom.

Iba najzávažnejšie protiprávne zásahy do práv sú upravené v skutkových podstatách trestných činov obsiahnutých v Trestnom zákone, a teda tieto je možné riešiť v trestnom konaní. A cenzúra medzi ne nepatrí.

Zákaz cenzúry sa vzťahuje na štátne orgány

Podľa článku 26 Ústavy SR má každý právo na slobodu prejavu a prijímanie či šírenie informácií. Tento článok zahŕňa aj zákaz cenzúry, ktorý sa vzťahuje na preventívne zásahy zo strany verejných orgánov, ktoré by bránili slobodnému šíreniu informácií.

Zákaz cenzúry však nie je základným právom jednotlivca. Ide vlastne o obmedzenie prípustných obmedzení základných práv na slobodný prejav a práva vyhľadávať a rozširovať informácie, ktoré možno obmedziť zákonom, ak je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti za účelom ochrany práv a slobôd iných, pre bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť a pre ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Zákaz cenzúry je adresovaný štátu a najmä exekutíve. Preto nemožno považovať za cenzúru napríklad autocenzúru médií vykonávanú podľa ich vnútorných pravidiel, profesijných kódexov alebo opatrení ich súkromných vlastníkov.

Inštitút, okrem nepochopenia základných rozdielov medzi zakázaným konaním v trestnoprávnej a ústavnej rovine, nedokázal správne uchopiť ani rámec konania poverenej riaditeľky SND Zuzany Ťapákovej.

Zákaz cenzúry neznamená, že každé rozhodnutie verejných inštitúcií o zrušení podujatia automaticky predstavuje cenzúru. V prípade Ťapákovej rozhodnutia zrušiť predstavenie, hoci môže byť považované za nevhodné alebo kontroverzné, nejde o preventívnu cenzúru štátu.

Polícia má vykonštruovať trestný čin

Slovenský právny systém rozlišuje medzi cenzúrou ako ústavne zakázaným javom a rozhodovacími právomocami riaditeľov verejných inštitúcií. V praxi to znamená, že hoci rozhodnutie riaditeľky Ťapákovej môže byť predmetom verejnej kritiky a môže vyvolávať otázky o transparentnosti a politickom tlaku, z právneho hľadiska nejde o cenzúru v zmysle ústavného alebo trestného práva.

O absolútnom nedostatku právneho povedomia svedčí aj skutočnosť, že mimovládna organizácia ani nevedela, aký trestný čin bol vlastne spáchaný. V trestnom oznámení ho totiž nekonkretizovala. Právnik IĽP Daniel Grejták iba uviedol, že trestné oznámenie bolo podané, a nech orgány činné v trestnom konaní hľadajú konkrétny paragraf pre domnelý skutok.

Takýmto neodborným prístupom by mohol každý neustále podávať trestné oznámenia na hocikoho, pretože síce nevie, aký trestný čin bol spáchaný, ale snáď polícia niečo nájde na nepohodlnú osobu. Podľa názoru právnika Grejtáka prichádza do úvahy aj trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, pretože podľa medializovaných informácií predstavenie už bolo dohodnuté a riaditeľka neprezentovala žiadny dôveryhodný dôvod na jeho zrušenie.

Mimovládka nevedela definovať ani škodu

Porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku spácha osoba, ktorá inému spôsobí malú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom stanovenú povinnosť, alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu, alebo vyplývajúcu zo zmluvy o správe cudzieho majetku.

SND v súvislosti s nerealizovaným hosťovaním divadla Studio hrdinů uviedlo, že zmluva o hosťovaní nebola podpísaná v riadnom termíne. Tajomníčka divadla Izabela Pažítková doplnila, že predstavenie ani nemohlo byť zrušené, keďže nebolo uvedené v programe činohry na október a vstupenky naň ani neboli v predaji.

Ani v prípade trestného oznámenia podaného na Zuzanu Ťapákovú pre porušenie povinnosti pri správe cudzieho majetku by toto obvinenie neobstálo z viacerých dôvodov. Tento trestný čin sa vzťahuje na prípady, keď osoba vedome poruší povinnosti pri správe majetku a tým spôsobí škodu.

V prípade rozhodnutia o zrušení predstavenia sa však nedá jednoznačne preukázať úmyselné nakladanie s majetkom, pretože ide o manažérske rozhodnutie v rámci riadenia kultúrnej inštitúcie, nie o hospodárenie s majetkom.

Rozhodnutia o programe divadla nepredstavujú priamo „správu cudzieho majetku“ v zmysle zákona, keďže ide o rozhodovanie o umeleckej činnosti, ktorá patrí do kompetencie riaditeľa inštitúcie. Neexistuje tu jasná škoda na majetku SND, ktorá by bola priamo spôsobená porušením povinností pri správe.

Judikatúra súdov pri definovaní škody v zmysle daného trestného činu sa primárne zaoberá finančným hospodárením alebo neefektívnym nakladaním s majetkom (napríklad podcenené predaje, nevýhodné zmluvy), nie administratívnymi rozhodnutiami súvisiacimi s umeleckým programom inštitúcií.

Okrem toho mimovládna organizácia nijako nekonkretizovala, aká škoda a v akej výške vôbec údajne vznikla. Z povrchne podaného trestného oznámenia, v ktorom nie je uvedený ani konkrétny trestný čin, nevyplýva žiadna suma, ktorá by mohla predstavovať ujmu.

Preto je pravdepodobné, že trestné oznámenie aj v kontexte porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku bude považované za nedôvodné, keďže zrušenie konkrétneho vystúpenia nie je možné kvalifikovať ako protiprávne konanie v zmysle Trestného zákona.

Trestné oznámenie ako príklad neodbornosti

Celé trestné oznámenie vykazuje znaky vysokej absencie základov právneho povedomia, a to napriek tomu, že na ňom údajne participoval právnik. Podanie na Generálnu prokuratúru je klasickým mediálnym trikom, ako pritiahnuť pozornosť, pritom Generálna prokuratúra sa ním nebude vôbec zaoberať a pridelí ho príslušnému orgánu na preverenie.

Obvodné oddelenie polície, pred ktorým by však podanie nemalo potrebnú mediálnu váhu, bez akýchkoľvek pochybností odmietne toto trestné oznámenie, ktorého chabá odôvodnenosť len slabo maskuje potrebu mediálnej pozornosti.

Zneužívanie polície a orgánov činných v trestnom konaní na nezmyselné podania sa stáva slovenským folklórom vždy, keď je potrebné pritiahnuť záujem médií. Pevnou súčasťou takýchto podaní je aj následné ticho potom, ako sú takmer vždy zo strany polície odmietané ako neodôvodnené.

Mimoriadne laxný prístup k údajnému boju so zločinom v podobe nevyvinutia ani minimálneho úsilia v definovaní trestného činu, alebo aspoň trestného činu, ktorý pozná Trestný poriadok, predstavuje nové podlezenie spodnej latky profesionality.

Zatiaľ ešte nebol medializovaný prípad, kedy by subjekt vystupujúci ako ochranca práv iných podal trestné oznámenie bez toho, aby vedel, o aký trestný čin vlastne ide, alebo nemal základne znalosti práva.