Pred 40 rokmi vystúpili Slováci na Mount Everest. Ich úspech poznačila tragédia

Na vrchol sa vtedy dostala dvojica horolezcov Zoltán Demján a Jozef Psotka. Obrovský úspech slovenského horolezectva zatienila tragédia, keď sa z vrcholu nevrátil jeden z nich – Jozef Psotka.

„Prešlo 40 rokov a spomienky sú stále živé. Aj keby som chcel, tak nemôžem na to zabudnúť, pretože ma v dobrom zmysle slova otravujú novinári a pýtajú sa stále na to isté. Ale aj bez toho človek nedokáže nespomínať na smutnú udalosť, že nám tam ostal Jozef „Juzek“ Psotka. To je niečo, čo má človek stále v sebe,“ povedal pre Štandard prvý Slovák na Mount Evereste Zoltán Demján.

Návrat domov nebol taký, ako by mnohí očakávali. „Pristáli sme na letisku v Prahe a tým, že to bola slovenská výprava, tak federálne vysielanie televízie zakázalo, aby s nami natočili nejakú reportáž v Čechách. Išlo o taký paradox. Potom s nami v slovenskej televízii robili nejaké rozhovory. To bolo také zvláštne v tých rokoch.“

Smrť Jozefa Psotku nebola podľa neho dôvod, že im zamedzili prístup do federálnej televízie. „Stalo sa tak zrejme preto, že Slováci predbehli Čechov na Evereste,“ uviedol Demján. Horolezci boli jedna veľká partia a nezáležalo na tom, či bol niekto Čech alebo Slovák. Tieto nálady mali podľa jeho názoru na svedomí skôr médiá.

Zoltán Demján s Jozefom Psotkom predstavovali na Mount Evereste až tretiu vrcholovú skupinu.

„Boli sme posledná šanca. Všetci, ktorí šli pred nami sa pokúšali o výstup a nejako sa im nepodaril. Ešte Jozef Just sa nachádzal v dobrej kondícii, ale ostatní už boli po vystupovaní do výšky nad 8 000 metrov dosť unavení. Takže zostalo na nás, či budeme úspešní. Mali sme obrovskú zodpovednosť. Našťastie sa zdolať horu podarilo, nanešťastie sme nezostúpili všetci traja,“ vracia sa v spomienkach Demján.

Slovenskú dvojicu Demján – Psotka dopĺňal vo vrcholovom družstve ešte šerpa Ang Rita.

Zoltán Demján sa vrátil v spomienkach aj k okamihom na hore i k tomu, čo sa udialo potom. Demján pod štítom počkal na Jozefa Psotku a spoločne 15. októbra 1984 o 15.15 h vystúpili na vrchol. Z vrcholku sú aj dve známe fotografie oboch horolezcov a tiež šerpu. Nechýbala vlajočka, ale i Picassova holubica mieru ako symbol.

„Vrchol bol veľmi euforický. Padli sme si do náručia. Úspešne tak vyvrcholilo snaženie celej výpravy. Bolo to silne emotívne, ale potom prišlo vytriezvenie a povinná jazda. Začali sme rýchlo zostupovať, lebo sme sa nachádzali relatívne neskoro na vrcholku a vtedy sa stalo, že sme sa dostali do veľmi silnej víchrice. Hore sme vystúpili novou cestou južným pilierom, zostupovali sme takzvanou normálkou,“ priblížil momenty hore i počas zostupu úspešný horolezec.

V Južnom sedle, kde ich mali čakať stany po holandskej expedícii, zostalo len dno konštrukcií. Zvyšok zmietol silný vietor. Preto tam nebolo možné nocovať a muži museli ísť ešte nižšie. Horolezci zostupovali do nižšieho tábora už v noci. „Ja som mal pocit, že som na hranici mojich možností. Je zázrak, že som prežil,“ vracia sa k ťažkému zostupu Demján.

Expedícii na Mount Everest z roku 1984, ale i ďalším v tom roku, keď Slováci vystúpili aj na Lhoce Šar, Dhaulágirí, ale i Denali bol venovaný piatkový večer na 32. ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade.

Na „Zlatý rok Zlatej éry“ slovenského výškového horolezectva spomínali nielen účastníci expedície na Everest, ale i ďalší horolezci, ktorí sa zúčastnili horolezeckých podujatí v danom roku.

Mount Everest bol podľa viacerých vyvrcholením snáh slovenských horolezcov z predchádzajúcich rokov.

Bohužiaľ, zatienila ho tragédia, keď sa z vrcholu, inak úspešnej expedície, nevrátil Jozef Psotka. Na jeho počesť sa od roku 1985 koná vysokohorský beh Psotkov memoriál.

Podujatie je aj spomienkou na Dušana Becíka, Petra Božíka, Jaroslava Jaška a Jozefa Justa, ktorí zahynuli počas expedície na Mount Everest v roku 1988. Táto partia vyliezla na vrchol Everestu Boningtonovou cestou v juhozápadnej stene alpským štýlom.

Beseda s účastníkmi expedície a spomínanie na veľké úspechy slovenského horolezectva patrili k programu festivalu horských filmov v Poprade, ktorý od 9. do 13. októbra napísal už 32. kapitolu. Návštevníci mali možnosť počas piatich dní vidieť 44 súťažných filmov.

Trojčlenná medzinárodná porota v zložení Miłka Raulin (Poľsko), Martin Dvořáček (Česko) a Martin Kaňuch (Slovensko) rozhodla, že držiteľom Grand Prix MFHF z Popradu sa stane francúzsky film Na celý život režiséra Jérômeho Tanona.

Cenu poroty si z Popradu odnáša francúzsky film Chronocepcia režiséra Guillauma Brousta, Cenu za príbeh o duchu hôr získal poľský film režiséra Oswalda Rodriga Pereiru Tichý únik, Cenu za príbeh o životnej voľbe má slovenský film režiséra Rasťa Hatiara Horská vodkyňa Denisa Šulcová.

Cenu za portrét lezkyne udelili americkému filmu Reel Rock: Super, kámo! režiséra Josha Lowella a Cenu za príbeh o výnimočnej horskej výzve si odnáša český film Tomáša Galáska Simply Beautiful. Čestné uznanie získal slovenský film Horská Dyáda režiséra Jakuba Pigu. Cena diváka pripadla slovenskému režisérovi Pavlovi Barabášovi za film JAMES.