Ani desaťročia po holokauste a komunistickom prenasledovaní nie je antisemitizmus v Európe okrajovým javom. Naopak, je opäť na vzostupe, či už v dôsledku migrácie z islamských krajín, neofašistických kruhov alebo postkoloniálneho wokeizmu, ktorý ovláda veľkú časť západného vzdelávania a kultúry a dvorí islamizmu pod nálepkou antikolonializmu a kritiky Izraela. Relativizácia holokaustu sa spája s islamskou nenávisťou voči Izraelu a ľavicovým zeleným zobrazovaním krajiny ako bieleho koloniálneho projektu.
Izrael a Palestína nie sú územným konfliktom
OSN zároveň rok čo rok zneužíva svoje rezolúcie na protiizraelskú propagandu. Ak sa spočítajú všetky rezolúcie proti Číne, Severnej Kórei, Sýrii, Rusku, Iránu, Saudskej Arábii a teroristickým organizáciám, ako je Hamas, Izrael sa OSN stále javí ako najneľudskejšie miesto na svete. Systematicky sa uplatňujú dvojité štandardy, ktorým sekundujú mnohé mediálne organizácie. Antisemitizmus očividne nepotrebuje rímske impérium, kresťanský fanatizmus, islamský teror ani žiadnu ľavicovú či pravicovú ideológiu, aby prežil stáročia. Prekračuje časové aj politicko-náboženské hranice.
A práve táto skutočnosť sa pravidelne prehliada. V súčasnosti je to zjavné napríklad v diskusiách o Izraeli a Palestíne. Dominuje naratív územného konfliktu, čo vedie ľudí k domnienke, že konflikt možno vyriešiť novým rozdelením území. Tento spôsob ponímania zostáva povrchný, bez akéhokoľvek zmyslu pre podstatu problému. Islamistická nenávisť voči Židom trvá nezávisle od Izraela už stáročia a existovala by aj v prípade, že by Blízky východ patril výlučne Arabom. Je to nenávisť s deklarovaným cieľom vyhladiť všetkých Židov na celom svete. Mimochodom, islamizmus nie je reakciou na imperializmus USA, pretože sám je imperialistický a bol na svete už dávno pred vznikom USA.
Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo sa nenávisť voči Židom stále objavuje naprieč storočiami a kultúrami, sa výskum antisemitizmu okrem iného opiera o „teóriu závisti“. Nadpriemerná úroveň vzdelania Židov a úspech ich kultúry, či už ekonomickej, vedecko-technickej alebo morálnej, vraj vzbudzuje závisť Nežidov. Slovami známeho spisovateľa H. G. Wellsa v eseji napísanej v roku 1936: „Žid sa zmocňuje majetku, zabezpečuje si postavenie. Nežid cíti, že ho celá táto obratnosť oberá o šance. Je zmätený a nakoniec sa hnevá.“
Keďže však vždy existovali antisemiti, ktorí boli sami úspešní a uznávaní bez toho, aby menej nenávideli židovstvo, musia existovať hlbšie príčiny. Tie by sa mohli dotýkať základného vzťahu medzi antisemitom a Bohom. Biblický Boh vyhlásil Židov za vyvolený národ a zveril im desať prikázaní, ktoré patria k základom kresťanstva a západnej civilizácie.
V roku 2010 pri príležitosti 65. výročia oslobodenia Osvienčimu pápež Benedikt XVI. vyhlásil: „V najhlbšom zmysle slova malo byť zničenie Izraela a vyhladenie tohto ľudu zároveň zabitím Boha, ktorý povolal Abraháma, ktorý prehovoril na Sinaji a tam ustanovil trvalo platné hodnoty ľudstva. [...] Ak tento ľud už len svojou existenciou svedčí o Bohu, ktorý prehovoril k človeku a berie ho na zodpovednosť, potom by mal byť tento Boh konečne mŕtvy a moc by mala patriť len človeku.“
Človek chce byť skôr tvorcom ako stvorením
Skutočnosť, že človek netúži byť stvorením, ale chce byť sám tvorcom, je známa rovnako ako príbeh Adama a Evy. Judaizmus možno v súčasnosti chápať ako svedectvo proti tejto túžbe. Ako znamenie, že Boh určuje pravidlá života a že Židia ako kňazstvo medzi národmi, ako hovorí Biblia, sú osobitne povolaní pripomínať svetu tieto pravidlá. To je nepríjemné pre všetky ostatné náboženstvá, ako aj pre ateistické a skupiny veriace v technológiu, ktoré odmietajú vnímať život ako niečo, čo prislúcha Bohu, ktorého máme milovať a ktorého prikázania máme dodržiavať.
Nepríjemnosť pre všetkých, ktorí chcú sami sedieť v riaditeľskom kresle ľudskej existencie. Vykorenením judaizmu chcú túto nepríjemnosť odstrániť. Chcú zabudnúť, že žiadna ľudská bytosť nemá kontrolu nad svojím narodením, nad darom lásky a slobody, nad svojím biologickým pohlavím ani nad konečným zmyslom života. A chcú zabudnúť, že judaizmus je spolu s kresťanstvom dušou slobodného sveta.
V tomto zmysle antisemitizmus obsahuje túžbu po civilizačnej otcovražde. Nenávisť voči Židom sa stáva nenávisťou voči Západu. Západ musí zaniknúť, pretože nie je vnímaný ako výdobytok. Ľavicové a islamistické kruhy ho považujú za rasisticko-imperiálnu rakovinu sveta, neofašistické kruhy ho považujú za raj dekadencie a degenerácie, proti ktorej môže pomôcť len národ silných a čistých.
Ak však západná civilizácia, ako ju poznáme dnes, predstavuje napriek všetkým svojim slabinám najlepší zo všetkých možných základov pre život v slobode a dôstojnosti, pre ľudské práva a právny štát, potom by jej zánik bol katastrofou. Potom je antisemitizmus nebezpečenstvom pre liberalizmus. Potom proti sebe nakoniec nestoja priatelia a nepriatelia judaizmu, ale priatelia a nepriatelia slobody. Priatelia a nepriatelia múdrosti, ktorá nám pripomína, že Boh nie je stvorený človekom, ale že človek je Božím stvorením.
Antisemitizmus tak zostáva varovaním pred pýchou, keď na to zabúdame a spoliehame sa len na svetské ideológie a technológie vo viere v sebaoptimalizáciu a sebavykupiteľstvo. Tí, ktorí bojujú proti antisemitizmu, bojujú aj proti tejto deštruktívnej ilúzii. Bojujú za civilizáciu, ktorá si je vedomá limitov človeka, a preto je schopná chrániť a zaručiť dôstojnosť jednotlivca.
