Návrh na zriadenie úradu pre médiá pôsobí ako mrazivé déjà vu pred rokom 1989

Podobne ako to na určitý čas urobila v roku 2022 vláda premiéra Hegera? Netají sa tým v súčasnosti ani Jaroslav Naď, líder strany Demokrati vo svojom najnovšom videu, kde má byť vypnutie určitých alternatívnych médií súčasťou ich programu, s ktorým chcú ísť do volieb. Ale o tom trochu neskôr.

Slovenský úrad pre tlač a informácie

Možno si zrelšie ročníky spomenú na úrad, ktorý reguloval prácu médií. Volal sa Slovenský úrad pre tlač a informácie – SÚTI a bol zriadený v roku 1968 ako poistka pre posilnenie vládnucej ideológie a komunistickej strany ako vedúcej sily v spoločnosti. Strážil vernosť a ideovú čistotu výstupov novinárov, ktorí v tom čase (samozrejme, okrem disentu, samizdatu a zopár odvážnych novinárov a umelcov), pôsobili ako imidžmejkri pre stranu a spoločnosť. Každý svojou mierou potreby sa angažovať, samozrejme. Úrad strážil, kontroloval a postihoval. O čo presne išlo?

„Medzi ústredné aktivity SÚTI patrila systematická produkcia a zhromažďovanie podrobných posudkov a obsahových analýz, ktoré boli následne zasielané na Oddelenie propagandy a agitácie ÚV KSS. Hlavným kritériom bolo dosiahnutie ideologickej „nezávadnosti“ hromadných informačných prostriedkov. V prípade odhalenia nesúladu publikovaných príspevkov s „konsolidačnou“ líniou boli v prípade inkriminovaného redaktora „vyvodzované závery“. Hm. Pripomína vám to niečo?

Poštová známka z obdobia socializmu v Československu, vydaná k XVI. zjazdu KSČ. Foto: ČTK / Švancara Petr/Profimedia

SÚTI zanikol ako zbytočný úrad v roku 1990 a väčšina po Novembri ’89 tomu rozumela. Alebo aspoň sa tak tvárila. Presnejšie všetci tí, ktorí to mysleli vážne s pluralitou názorov, čiže aj médií, slobodou prejavu a rovnocenným dialógom. Ale ako to myslí s reguláciou médií premiér Fico a podpredseda parlamentu Danko?

Možno je dobré si pripomenúť, v kontexte návrhu mediálneho úradu, ako sa rozhodla riešiť problém s „problematickými“ médiami vtedajšia Hegerova vláda. Nazvala niektoré alternatíve médiá bezpečnostným rizikom ohrozujúcim Slovensko. Aby sme boli presní, citujme vtedajšieho ministra obrany Jaroslava Naďa.

„Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. A faktom je to, že nám sa podarilo vypnúť tie dezinformačné weby… A čo sa stalo? Predstavitelia strany SaS nám povedali, že to je sloboda slova a my tie weby musíme naspäť zapnúť. Tak sme naspäť zapli tie Hlavné správy, tú Infovojnu a neviem čo všetko,“ povedal Naď. Pre tento krok podľa neho vyhral Smer voľby.

Voči zablokovaniu webov ako formy cenzúry médií sa vtedy opakovane kriticky vyjadrili vtedajší opozičný poslanec Róbert Fico aj mimoparlamentný politik Andrej Danko. Vtedy.

Cenzúru zakazuje naša Ústava a definuje aj slobodu prejavu. Sloboda prejavu je pre demokraciu kyslíkom. Médiá ju potrebujú pri každodennom informovaní, hľadaní odpovedí, pri vyslovovaní nepríjemnej pravdy. Samozrejme, mala by ju sprevádzať úcta a dôstojnosť. Súčasťou slobody prejavu je pluralita názorov a rešpektujúci, kultivovaný dialóg, ktorý vytvára priestor pre výživnú diskusiu za účasti všetkých zainteresovaných o otázkach, problémoch, o ktoré je záujem. Pravidlá kultúrneho dialógu sú predsa známe, už ich iba rešpektovať.

To, prečo je súčasná vláda zúfalá z progresívnych médií, je jasné

Nenávisť, jednostranný pohľad pri kladení otázok, vulgárne výrazy, výsmech a iné Silné reči. Propaganda a straníckosť v prospech vyvolenej strany (lebo to sú tí naši dobrí?). Povrchnosť, neúplnosť, vytrhnutie z kontextu pri informovaní a komentovaní druhej strany (to sú tí zlí, podľa progresívnych médií?). S tými však majú problém nielen Róbert Fico a Andrej Danko. Na progresívne médiá, hlavne na ich nezáujem, si posťažoval aj Jaroslav Naď v Trnave 9. mája 2024 na besede s občanmi s názvom Detektor lži.              

Otázkou je, či je vytvorenie a pôsobenie regulačného mediálneho úradu riešením pre zvýšenie profesionality mediálnych výstupov. Nepôsobí zriadenie takého úradu skôr ako kravata okolo krku demokracie, ktorú by chceli poverení úradníci uťahovať médiám stále, keď sa rozhodnú, že ich treba v tom či inom zregulovať? Ako môže viesť priškrcovanie slobody prejavu ku zvýšeniu jeho kultúry a profesionality? Cez strach a poslušnosť?

Novinári by však nemali byť poslušní. Aj keď takáto verzia novinára pohladká ego nejedného politika, vedca či úradníka. Novinár by mal byť slušný, odvážny, vzdelaný vo svojej špecializácii.

Správny novinár vie z každého odboru niečo a z niečoho všetko

Autorom tejto myšlienky je charizmatický a inšpirujúci pedagóg doc. Boris Droppa (1934 až 2004), ktorý učil na Katedre žurnalistky FiF Univerzity Komenského od roku 1968 až do konca 90. rokov.

Doc. Droppa nás učil a veľa užitočného aj naučil ako skúsený redaktor (textár, spisovateľ) zo svojej dlhoročnej novinárskej praxe, kým ho v roku 1968 nevyhodili ako novinára vzhľadom na jeho kritické názory. Učil nás, ako klásť výživné otázky, ktoré by mali zaujať nielen svojou znalosťou témy, originalitou a zrozumiteľnosťou. Učil nás, ako klásť otvorené otázky bez narcizmu (určite nie vo forme: v tejto otázke vám vážení diváci ukážem, koľko toho viem a čo by ste si mali myslieť, respektíve ktorý názor je pre vás ten správny). Vysvetlil nám, ako tvoriť zaujímavé titulky, ktoré nezavádzajú. Ako byť profesionálnym, nestranným novinárom, ktorý nefandí ani jednej strane, nech vo vnútri sympatizujem s kýmkoľvek.

Učil nás, ako poskytnúť čitateľovi, divákovi zrozumiteľnú informáciu, ktorú pochopí, dokáže uchopiť a pomôže mu zorientovať sa v téme. Učili nás, samozrejme, aj mnohí ďalší na katedre, ako urobiť všetko preto, aby všetci účastníci dialógu dostali rovnocenný a dôstojný priestor pre svoje pohľady a názory, aj keď boli akokoľvek odlišné.

Doc. Droppa mi pomohol pochopiť, ako sa pravda často hľadá cez mínové polia pochybností a nepresností, ale len keď máme odvahu prejsť cez toto celé pole, môžeme mať istotu, že sme to urobili profesionálne a nikoho neprehliadli, neprekričali a nevynechali. Môžeme pritom urobiť chybu, ale mali by sme ju vedieť rozpoznať, priznať si ju a opraviť. Ale na to predsa nepotrebujeme regulačný úrad.

Všetko potrebné pre prácu novinára a činnosť médií definuje tlačový zákon. Do tohto portfólia patrí rešpektovanie práva na opravu, práva na odpoveď, práva na opodstatnené ospravedlnenie. Vrátane trestného oznámenia, ak redakcia svojím príspevkom dokázateľne poruší zákon. Ďalej tu máme etický kódex novinára. Ak v ňom niečo chýba, alebo je neaktuálne, treba to pomenovať a spoločne o tom diskutovať. Kde, ako?

Čo napríklad novinárska akadémia Borisa Droppu pre profesionálnu žurnalistiku

Neformálne miesto, kde by sa všetci novinári, ktorým záleží a chcú tejto profesii robiť dobré meno, raz za čas slobodne stretli a rozobrali otázky, etické dilemy, podnety, problémy, reklamácie či výhrady. Možno by prišli spoločne a dôstojne na zaujímavé pohľady, riešenia. Samozrejme, aj za účasti politikov, vedcov či právnikov? Okrúhly stôl médií by mohol dostať priestor aj vo verejnoprávnej televízii ako zaujímavá forma diskusie na aktuálne témy ako napríklad: Môže sa o pravde diskutovať? Ako zabezpečiť nestrannosť, nezávislosť médií. Ako reagovať profesionálne na žiadosti o opravu, doplnenie a podobne.

Pozor na Mickey Mousa a ešte väčší na Micka Jaggera

Prednovembrové štúdium žurnalistiky malo svoje čaro a špecifiká. V rámci prípravy na ideovo zrelých novinárov, v mene tej správnej ideológie, sme mali (ako aj ostatní študenti VŠ v tých časoch) predmety ako Základy marxizmu leninizmu, vedeckého komunizmu, marxisticko-leninskú ideológiu, politickú ekonómiu a na katedre žurnalistiky UK aj predmet Kritika buržoáznej mediálnej ideológie.

Na skúške z tohto predmetu som si (počas štúdia v rokoch 1986 až 1990) vytiahla v roku 1988 otázku, ktorá znela približne takto: Buržoázna manipulácia detí prostredníctvom kreslenej postavy Mickey Mouse a ideová závadnosť koncertov rockovej hudby Micka Jaggera.

Aj v týchto postavách videli vtedajší ideológovia ohrozenie zriadenia a chceli si byť istí, že aj my novinári tomu rozumieme a postavíme sa na správnu stranu. Skúšku som so skúšajúcim prediskutovala, čo si o tom skutočne myslí on a či Jagger nie je náš Habera v krátkych nohaviciach a Mickey Mouse nie je obľúbený seriál „No počkaj zajac“, len v našom vydaní. „Áno je, ale tým našim (súdruhom) ide okrem toho o dobrú vec,“ vysvetlil mi súdruh profesor.

Bola tu ešte jedna špecialita

Ak ste chceli pracovať ako redaktor a niečo dosiahnuť vo vtedajších „VIP“ denníkoch – v Pravde alebo denníku SZM v Smene, očakávalo sa, že ste členom komunistickej – čiže jedinej správnej strany. Len vtedy si bola strana a vláda istá ideovou oddanosťou a zrelosťou novinára. Tiež mi členstvo v strane ponúkli, ale odmietla som. Onedlho prišla spolužiačka za mnou a spýtala sa, či mi nebude prekážať, že sa prihlási za kandidátku do strany miesto mňa. Samozrejme. Inak, celkom v pohode človek, verila v komunizmus a stála si za tým.  

Členský preukaz Komunistickej strany Československa. Foto: ČTK / Petr Švancara /Profimedia

Prečo tieto úvahy? Pretože dúfam, že tak hlboko neklesneme, že pri prijímaní redaktorov do médií budú musieť odpovedať na otázku: Koho ste, prosím volili? Viete, chceme si byť istí, že ste na „správnej strane“.

Slobodu prejavu treba kultivovať a nie priškrcovať reguláciou

Tá skôr pripomína totalitné skratky z čias, keď sme sa báli o pluralite názorov nielen hovoriť, ale niektorí aj potichu premýšľať. A klobúk dole pred odvahou každého, kto ju v tých časoch nosil v sebe a nezaprel, aj keď išlo do tuhého, čiže totalitného.

Jediné, čo podľa mňa potrebujú niektorí politici a novinári regulovať, je hnev a podráždenosť v sebe na to a na tých, ktorí ich iritujú. Pretože ak svoj hnev neovládnu, výsledkom je nadradenosť v podobe zosmiešňovania, povrchnosti, urážania až hrubosti a neúplnosť či skreslenosť pri informovaní. Pretože byť kritický neznamená stať sa agresívnym. Pochybujem však, že emócie je možné regulovať cez národný úrad.

Na záver jedna škandinávska paralela. Keď v Nórsku vznikne problém, má zvyčajne vláda tendenciu riešiť ho cez financie: navýši rozpočet, osloví drahšieho konzultanta, nakúpi modernejšiu, drahšiu technológiu a podobne. Nórsko je však v lepšej finančnej kondícii, a tak má, ako sa hovorí, z čoho. Aspoň zatiaľ.

Na Slovensku majú vlády tendenciu riešiť problém vytvorením ďalšieho úradu a s ním spojenými nákladmi. Ale nevyskladajú sa na ne politici, vládni úradníci či poslanci zo svojich príplatkov, osobných ohodnotení či odmien.

Zaplatia ich zase a len občania – daňoví poplatníci. Čo je v podstate riešenie problému navýšením financií a nie navýšením kreatívneho riešenia a už existujúcich možností. A tak aj v tejto súvislosti rezonuje otázka: fakt ďalší úrad?