Medzi udavačstvom a úplným štátnym dohľadom

Pod zámienkou, že len implementuje európske požiadavky zákona o digitálnych službách (Digital Service Act) proti nelegálnemu obsahu na platformách sociálnych médií, vláda namiesto toho zriaďuje ďalšiu sieť inštitútov a organizácií, ktoré sú vládou poverené odstraňovaním nelegálneho obsahu, ale aj legálneho obsahu, ktorý je podľa ľubovoľných kritérií označený ako „nenávisť a podnecovanie“ alebo „dezinformácia“.

Keď Nemci niečo robia, robia to dôkladne. Iné európske krajiny môžu rezolúcie z Bruselu ignorovať, prijímať polovičaté opatrenia alebo ich dokonca torpédovať – v Nemecku sa však aj nezáväzné odporúčania z Bruselu už roky nielen pravidelne plnia, ale s nemeckou dôkladnosťou sa aj preháňajú. Nemecká vláda je teraz zjavne ochotná digitálne odstaviť a teda umlčať všetkých svojich kritikov, inak zmýšľajúcich a dokonca aj neškodných čudákov, humoristov a satirikov.

Spolková sieťová agentúra, úrad pod dohľadom zeleného ministra hospodárstva Roberta Habecka, práve predstavila novú koncepciu tzv. trusted flagger – „dôveryhodných vlajkonosičov“ oznamovateľov, ktorí majú byť poverení vykonávaním „zákona o digitálnych službách“, skrátene DSA, prijatého v Bruseli. Aby sa platformy sociálnych médií, na ktorých si občania slobodne vymieňajú svoje názory, konečne očistili od nezákonného obsahu, ale aj od „nenávisti a podnecovania“ a, samozrejme, „dezinformácií“.

Súkromné inštitúty preverujúce obsah

Nelegálny obsah bol v Nemecku nezákonný už aj predtým – ako vypovedá jeho označenie – a preto ho bolo možné ľahko nahlásiť ktorémukoľvek policajnému orgánu. To, či je niečo skutočne nezákonné, však neposudzujú horliví spravodajcovia verejnej mienky, ale súdy. Toľko k teórii.

Na tomto mieste sa vynára otázka, prečo vláda nevybaví a nepoverí existujúce policajné orgány personálom a finančnými prostriedkami na rozšírenú úlohu, ale namiesto toho financuje z peňazí daňových poplatníkov súkromné inštitúty a poveruje ich vydávaním odporúčaní na cenzúru proti vlastným občanom podľa vlastných kritérií.

Podľa článku 5 nemeckej ústavy je štátna cenzúra ústavne zakázaná, takže opatrenia treba slovne premenovať, napríklad na „ochranu pred dezinformáciami“ alebo „ochranu pred nenávisťou a podnecovaním“, aby sa to pod týmto rúškom aj tak mohlo robiť.

V súlade s tým sa osobitná pozornosť venuje novej snahe štátu nahlasovať, zaznamenávať a nariaďovať vymazanie aj tých názorových prejavov z internetových platforiem, ktoré sú síce legálne, ale títo „dôveryhodní informátori“ – čo je oveľa krajší výraz ako „platení vládni špicli“ – ich klasifikujú ako nepravdivé alebo ako nenávisť či agitáciu, a preto ich považujú za hodné vymazania. Jedna vec je v tejto súvislosti jasná: jediní ľudia, ktorí sa môžu spoľahnúť na dôveryhodnosť „trusted flagger“, sú ich zadávatelia vo vláde.

Šéf zodpovednej Spolkovej sieťovej agentúry Klaus Müller, dlhoročný blízky súputník zeleného ministra hospodárstva Roberta Habecka, novinárom povedal, že sa to robí preto, aby občania mohli opäť „bezpečne“ a „radostne“ používať internet, akoby ochrana dobrej nálady občanov pri používaní digitálnych dátových kanálov bola teraz vládnou úlohou.

Robert Habeck (Aliancia 90/Zelení), spolkový minister hospodárstva a ochrany klímy. Foto: ČTK / DPA / Jörg Carstensen /Profimedia

Staré nemecké príslovie hovorí: „Kto platí za hudbu, ten rozhoduje o tom, čo sa bude hrať“. V mene veselosti a bezpečnosti sa teda otvárajú dvere cenzúre a nový tón internetu majú teraz určovať vláde lojálni denunciátori. To následne vyvoláva vážne ústavné otázky.

Nemecká demokratická republika 2.0

Prirovnanie k NDR 2.0 neprichádza do úvahy, pretože by to bolo príliš slabé. „Dôveryhodní oznamovatelia“ v aparáte štátnej bezpečnosti NDR Stasi mali vtedy k dispozícii oveľa menej technických pomôcok a možností, než máme teraz v roku 2024, a to aj s pomocou nástrojov umelej inteligencie. Erich Honecker, vtedajší predseda Štátnej rady NDR by plakal od radosti, keby mal vtedy k dispozícii nástroje, ktoré sa dnes dajú použiť na umlčanie ľudí vo verejnom diskurze.

Vždy sa oplatí premýšľať o veciach v súvislosti s konkrétnou témou: Koľko kritických správ o koronavíruse by sa objavilo prostredníctvom sociálnych médií, keby mal štát už počas lockdownov a najmasívnejšieho obmedzovania slobôd občanov od vzniku Spolkovej republiky Nemecko k dispozícii svojich „trusted flagger“ ako šturmovacie jednotky proti slobode prejavu? Akákoľvek kritika opatrení obmedzujúcich slobodu očkovania, povinného očkovania, vlády, ale aj akýkoľvek vedecky podložený názor mimo vládnej odbornej rady pre koronavírus alebo akýkoľvek názor, ktorý nekorešpondoval s každodennými vyhláseniami ministra zdravotníctva, by bol v tom čase určite vymazaný ako dezinformácia.

Koniec koncov, už vtedy fungovali iné cenzúrne mechanizmy a nástroje štátneho nátlaku a teraz by boli k dispozícii len ďalšie nástroje. V tom čase boli na YouTube povolené len informácie na tému koronavírusu, ktoré oficiálne zodpovedali stanovisku WHO; všetko ostatné sa považovalo za „fake news“, teda dezinformácie.  

Len pred niekoľkými týždňami zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg verejne priznal, že vláda USA vyvíjala na Facebook nátlak počas pandémie koronavírusu aj počas poslednej prezidentskej volebnej kampane, aby na svojich digitálnych platformách potláčal určité, t. j. neželané názory a informácie, ktoré neboli prijateľné. A on s tým súhlasil.

Aj demokratické štáty sú vždy v pokušení preklopiť sa do totalitarizmu, a preto je dodržiavanie zásad právneho štátu a ochrana slobôd zakotvených v ústave trvalou úlohou. Keď vlády začnú vytvárať nástroje na potláčanie ústavných práv, svieti už červená na poplach.

Výzvy na udávanie vlastných spoluobčanov

Pod vládou v Berlíne, ale žiaľ, aj v spolupráci s CDU v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko, už bolo zriadených šesť rôznych štátnych ohlasovacích centier, kde možno nahlasovať incidenty, publikácie, udalosti alebo dokonca výroky „pod hranicou trestnej zodpovednosti“. Občania sú vyzývaní, aby udávali vlastných spoluobčanov, ak vyslovia výroky, ktoré ich kritici považujú za „protirómske“, „antifeministické“, „transfóbne“, „LGBT-nepriateľské“ alebo „islamofóbne“, hoci sú legálne.

Aj počas funkčného obdobia súčasnej vlády vytvoril nemecký Úrad na ochranu ústavy pod vedením ministerky vnútra Nancy Faeserovej a šéfa úradu Thomasa Haldenwanga voľne vymyslený a právne nedefinovaný skutok „ústavne relevantnej delegitimizácie štátu“, aby mohol iniciovať sledovanie bezúhonných občanov, ktorí sa nepodriaďujú ľavicovo-zelenému mainstreamu. Výsledkom je, že Úrad na ochranu ústavy sleduje dokonca svojho vlastného bývalého predsedu Hansa-Georga Maassena, súčasného predsedu strany Werteunion.

Prvá certifikovaná organizácia, ktorá bola teraz poverená výkonom funkcie „trusted flagger“, nesie názov „Respect“ a jej logo vizuálne pripomína červenú hviezdu, ktorú kedysi používala nemecká teroristická skupina Frakcia Červenej armády RAF. Na čele organizácie Respect stojí Ahmed Gaafar, islamský učenec, ktorý študoval na známej islamistickej univerzite Al-Azhar v Káhire, ktorá sa všeobecne považuje za ohnisko sunnitského islamizmu. Úradujúcim riaditeľom je tam veľký imám Ahmed El-Tayeb, ktorý udržiava verejne viditeľné kontakty s vodcami Hamasu, ktorí mu rovnako verejne ďakujú za jeho dobrú prácu – a práve s týmto mužom „dôveryhodný informátor“ Gaafar ešte pred pár dňami hrdo pózoval na svojej profilovej fotografii na sociálnych sieťach. Medzitým svoje stránky na sociálnych sieťach stiahol z dôvodu kritických správ v nemeckých médiách.

Nazvite ma malichernou, ale človeka, ktorý na internete pózuje s učiteľom teroristov z Hamasu, nepovažujem za dôveryhodného na to, aby mohol vynášať súdy o hraniciach slobody názoru v Nemecku, ani o tom, čo je ešte kritika islamu alebo už „islamofóbia“. Oveľa horšia je otázka: ako môže niekto takýto vôbec získať osvedčenie o dôveryhodnosti od nemeckého orgánu – musí v tom byť zámer?

Dôveryhodní vlajkonosiči na mazanie obsahu

Zatiaľ nie je známe, koľko a ktoré ďalšie organizácie dostanú tento štatút a mandát a aký celkový rozpočet z peňazí daňových poplatníkov sa na to vynaloží. Rovnako málo, aký bude presný postup týchto „dôveryhodných vlajkonosičov“ a ako bude možné naďalej garantovať ústavou chránenú slobodu názoru a prejavu občanov.

Len niekoľko dní po oznámení nových kontrolných orgánov vyvolali tieto novinky obrovské ústavné obavy mnohých právnikov zo všetkých politických táborov. Zatiaľ čo samotný Müller pôvodne tvrdil, že vďaka trusted flagger bude obsah „odstránený veľmi rýchlo a bez byrokratických prekážok“ a že platformy sú zo zákona povinné „uprednostniť hlásenia od trusted flagger a prijať okamžité opatrenia“ ako napríklad „vymazanie obsahu“, teraz rýchlo zaradil spiatočku a tvrdí, že konečné slovo budú mať samozrejme aj naďalej nemecké súdy.

Nie je to dôveryhodné aj preto, že práve vyšlo najavo, že ak používateľ nesúhlasí s vymazaním príspevku, ale trusted flagger „odporučil“ Facebooku a spol. príspevok vymazať, musí sa najprv obrátiť na ďalší sprostredkovateľský orgán ako na akýsi „orgán na riešenie sporov“. Úlohou sprostredkovateľského orgánu pre prípady sporov bola v auguste tohto roku poverená spoločnosť User Rights GmbH. Poverenie opäť udelila Spolková agentúra pre siete podľa vlastných kritérií kvality. Na čele spoločnosti stoja okrem iných aj klimatický aktivista, ktorý pracoval ako právnik v klimatickom združení „German zero“ alebo človek blízky SPD a Zeleným, ktorý je nadšený tým, ako veľmi bývalá predsedníčka Strany zelených Renate Künastová formovala digitálnu politiku, „najmä v oblasti podnecovania a nenávistných prejavov“. Neutrálnosť vyzerá inak.

Outsourcing cenzúry

Navyše sa to všetko deje v neregulovanom, „predlegálnom“, a teda svojvoľnom priestore, v ktorom sa občania nemôžu oprieť o ústavné predpisy a práva. Štát v súčasnosti buduje systém závislých a poverených ochotných agentov, ktorí za neho vykonávajú špinavú prácu cenzúry a pomáhajú mu digitálne umlčať tých kritikov, s ktorými sa nedá vysporiadať inými prostriedkami. Zároveň si umývajú ruky, pretože predsa sami cenzúru nepraktizujú. Presne tak, nechávajú to robiť iných.

Tento mechanizmus je z hľadiska ústavného práva sporný; v skutočnosti ide o outsourcing cenzúry, keď štát poveruje súkromné spoločnosti vykonávaním činnosti, ktorú sám nesmie vykonávať, a platí im ako subdodávateľom. Kde je tu hranica medzi štátnym úradníkom a príjemcom štátnej zákazky, ktorý je dokonca štátom certifikovaný a musí pracovať podľa jeho presných kritérií?

Dohľad nad vykonávaním zákona o digitálnych službách v Nemecku teraz formálne nie je v rukách ministra hospodárstva za stranu Zelených Habecka, ale v rukách ministerstva pre digitálne technológie Volkera Wissinga, člena liberálnej strany FDP.

Volker Wissing, spolkový minister dopravy a pre digitálnu infraštruktúru za FDP. Foto: ČTK / imago stock&people / IMAGO/ Profimedia

Ten sa teraz tak intenzívne zaoberá dodržiavaním práv svojich občanov v digitálnom priestore, že na otázku médií o tom, že prvým „dôveryhodným reportérom“ v Nemecku má byť pod jeho dohľadom absolvent islamistickej univerzity, vyjadril len podráždenie.

Strana, ktorá sa v minulosti preslávila obhajobou slobody a občianskych práv a ktorá má v súčasnosti dokonca vicekancelára v osobe Christiana Lindnera, sa už zjavne vzdala akejkoľvek túžby formovať túto koaličnú vládu a uložila sa na smrť. Podľa posledných prieskumov má v súčasnosti len 3 percentá hlasov, a preto by už nemala zastúpenie v Bundestagu.

Liberálny pacient je mŕtvy. Občania si budú musieť svoje práva vydobyť sami – v prípade pochybností – v nasledujúcich parlamentných voľbách.