Diecézny archív uchováva aj poklady z 13. storočia. Bádať v ňom už môže každý

O vzniku, histórii, ale i súčasnosti Archívu Biskupského úradu v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí sme sa rozprávali s jeho vedúcim Vladimírom Olejníkom.

Diecézny archív. Čo si má človek pod tým predstaviť?

Je to inštitúcia, ktorá má pradávnu tradíciu, v podstate už od spišských prepoštov z 13. storočia. Súvisí s mnohými ďalšími faktormi, ako je právo tzv. hodnoverného miesta Spišská Kapitula, už v 30. – 40. rokoch 13. storočia Spišská Kapitula túto funkciu mala. Bolo to akési verejné notárstvo a s tým sa spájalo úradovanie, ktoré produkovalo listiny, koncepty a odpisy dokumentov, ruka v ruke s bežným vykonávaním administratívnych povinností, a tak vlastne postupom času vznikol archív.

Od 16. storočia evidujeme nástup aj laických notárov, ešte nemôžeme hovoriť o archivároch, to je otázka konca 19. storočia, ale verejní notári, ktorí sa zaoberali administratívou, sa snažili usporiadať tieto dokumenty, spisy. Od 18. storočia môžeme sledovať serióznu archivársku prácu. Hoci to neboli vzdelaní pracovníci, našli si spôsob, ako to urobiť, aby sa v tých množstvách dokumentov dalo neskôr pohybovať, vyhľadávať.

Čo to je hodnoverné miesto?

Hodnoverné miesta boli akési verejné notárstva, ktoré boli v rukách cirkvi, a to z toho dôvodu, že uhorskí králi z rodu Arpádovcov nemali v krajine dostatok vzdelaných ľudí. Preto poverovali najprv všetky kapituly, čiže na našom území Nitriansku kapitulu, Bratislavskú a Spišskú kolegiátnu kapitulu, i ďalšie na celom území Uhorska, právom hodnoverného miesta a neskôr aj konventy predovšetkým premonštrátov, benediktínov a ďalších rehoľných spoločenstiev, aby tieto miesta viedli.

Od nich sa očakávalo všetko to, čo dnes požadujeme od notárstiev – kúpno-predajné zmluvy, koncepty testamentov, vovádzanie do majetkov, obchádzanie hraníc, metácie, čiže vytváranie hraníc chotárov, dokonca to bola prvá inštancia na vyšetrovanie a vypočúvanie svedkov, napríklad pre kráľovských sudcov. V minulosti neboli trestné oznámenia, ale podávali sa protesty, resp. sťažnosti. To sa tiež robilo na hodnoverných miestach.

Hodnoverné miesta boli špecifikum Uhorska. Nenachádzali sa v Nemecku či Česku. Tam mali zemské desky, ale až neskôr. Stopa takýchto miest vedie do Francúzska, keďže králi z rodu Arpádovcov si brali za ženy francúzske princezné či princezné z križiackych kráľovstiev zo Svätej zeme – tie boli tiež v mnohých prípadoch Francúzky. No a vo Francúzsku mali niečo podobné, ako sú uhorské hodnoverné miesta.

Katedrála sv. Martina a Biskupský úrad v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí. Foto: Rastislav Ovšonka

Hodnoverné miesto teda nebola cirkevná, ale skôr štátna inštitúcia?

Bola to cirkevná inštitúcia, ktorá slúžila kráľovi. Oni mali okrúhlu, nie oválnu pečať, mohli používať červený vosk. Išlo o ustanovizeň pod kráľovskou gesciou.

Hodnoverné miesta sa kryli s hranicami biskupstiev, a tým bolo ošetrené celé kráľovstvo. Veľké biskupstvá, ako v našom prípade Ostrihom, mali ako hodnoverné miesto nielen arcibiskupstvo v Ostrihome, ale aj Nitrianske biskupstvo a obe prepoštstvá v Bratislave a v Spišskej Kapitule, a potom aj ďalšie konventy v Lelesi, Jasove, na Zobore a rôzne kláštory.

Uvedené hodnoverné miesta sa vo všeobecnosti netýkali poddaných. Meštianske záležitosti sa začínajú riešiť až okolo 14. – 15. storočia, čo súviselo s privilégiami miest. Od 16. storočia nadobúdajú váhu aj mestskí notári, mal ich aj kráľovský dvor. Treba ešte povedať, že všetky služby hodnoverného miesta boli spoplatnené.

Patrili tiež medzi odvolacie miesta. Príkladom je Spišská Kapitula. Tá nemohla sama spravovať svoje záležitosti. Napríklad vyrabovanie Spišskej Kapituly Kumánmi Ladislava IV. Kumánskeho v roku 1280 nesmela riešiť Spišská Kapitula, preto podala sťažnosť a oficiálny protest na Hodnoverné miesto Jasov.

Vedúci Archívu Biskupského úradu v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí Vladimír Olejník. Foto: Rastislav Ovšonka

Kde sa nachádzala pracovňa, prípadne archív hodnoverného miesta?

Všeobecne sa očakáva, že by mala byť nejaká pisárska dielňa. Nič také však nevzniklo. Kapitula nebola kláštor. Každý z kanonikov, ktorý bol zúčastnený na službe hodnoverného miesta, to robil doma vo svojej kúrii. Zodpovedný za celú písomnú produkciu bol kanonik-lektor, ktorý všetku písomnú produkciu na záver čítal a kontroloval, ešte kým ju spečatili a poslali preč.

Čo sa týka úradovne, tak to bola vždy sakristia katedrály. Kanonici tam mali bočný oltár a bibliu, na ktorú pri zastávaní úloh, spojených s vykonávaním funkcie hodnoverného miesta, skladali sľub. Sakristia sa stala aj prvým archívom. Keďže odpradávna sú kostoly najpevnejšie a najsofistikovanejšie postavené stavby, boli zároveň aj najbezpečnejšie a chránila ich aj posvätnosť – sacrum, stali sa preto akýmsi trezorom nielen pre hodnoverné miesto, ale aj pre ďalšie veci.

S rastom počtu listín sa vyvíjali osobitné priestory. Tu v katedrále, ale aj v Bratislave i v Nitre máme časti katedrál, kde vznikol samostatný priestor, ktorý slúžil ako archív.

Dokedy fungovali hodnoverné miesta a čo ich nahradilo?

Hodnoverné miesta boli zrušené zákonným článkom v roku 1840, ale presahovalo to ešte do 70. rokov 19. storočia. Odvtedy tieto služby pre obyvateľov Uhorska vykonávali už len kráľovskí notári.

Simultánne s hodnoverným miestom Spišská Kapitula si sídlo viedlo svoju vlastnú agendu, čo je ďalší fond a po zrode Spišského biskupstva v roku 1776 vznikol biskupský archív. Niekde medzitým sa viedli písomnosti kapituly kanonikov a prepošta. Takže dnes máme štyri simultánne vznikajúce archívy, alebo odbornou terminológiou povedané archívne fondy.

Z nich najstarší je archív Hodnoverného miesta Spišská Kapitula, druhý je Archív kapituly a prepošta, najmladší je Biskupský archív. Každý fond ukladali osobitne, aj keď vznikali vedľa seba. Biskupský úrad si v 19. storočí zriadil funkciu aktuára, ktorý sa staral o actá, čiže dokumenty, a z toho vznikol aj archív a funkcia archivára.

Sakristia Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí slúžila ako prvé pracovisko a archív Hodnoverného miesta Spišská Kapitula. Foto: Rastislav Ovšonka

Akú podobu má archív v súčasnosti?

Dnes je to Archív biskupského úradu v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí. Máme historické priestory, ktoré sú v našej správe. Na úrade vedieme historickú miestnosť s matrikou, ale väčšina fondov je už uložená v moderných priestoroch na to zriadených. Nachádzajú sa tu depoty (hromadný nález predmetov uložených – deponovaných – spoločne, za istým účelom, na istom mieste – poz. redakcie), bádateľňu. Archív má momentálne troch pracovníkov na čiastočný úväzok. Sme otvorení verejnosti, takže už je to iné, ako tomu bolo v minulosti.

Aké to bolo v minulosti?

Pred rokom 1948 nebolo možné, aby verejnosť mohla prísť a študovať si. Väčšinou, čo sa týka cirkevných archívov, navštevovali ich zástupcovia cirkvi, teda rôzni kňazi. Veľa práce urobili jezuiti. Aj z nášho územia máme niekoľkých skvelých historikov, ktorí sa venovali archívom v Spišskej Kapitule. Za všetkých spomeniem Jozefa Hradszkého či Karola Wagnera a bolo, samozrejme, aj množstvo ďalších.

Nástupom vojny a komunistického režimu sa to všetko zastavilo a zaseklo. Dokonca boli obrovské straty na archívnych dokumentoch. Napríklad nemáme archív kňazského seminára, ten podľa všetkého spálili na Pažici. Archívy dokonca odvážali preč. Archív Hodnoverného miesta Spišská Kapitula premiestnili do národného archívu v Bratislave, Archív kapituly a prepoštstva a Archív biskupstva do roku 1900 do Levoče.

Po roku 1989 to išlo opačným smerom. Biskupstvá k tomu pristúpili rôzne. Niektoré si ponechali svoje zbierky v štátnych archívoch. Naše biskupstvo sa rozhodlo inak. Mons. František Tondra určil, že si budeme archívne dokumenty ošetrovať sami a vznikol archív. Už v 90. rokoch sa všetko usporadúvalo, „škatuľovalo“, kupovali sa regály. Po roku 2004 sa zriadila bádateľňa a otvorili sme sa pre verejnosť naplno.

Vrátili sa archívne fondy späť na biskupský úrad?

Je dosť známe, že štátne archívy boli v minulosti úložiskami nepohodlných historikov. Príkladom je u nás docent Ivan Chalupecký, ktorý bol väznený za komunizmu pre svoje názory. Tento človek nám ošetril dobré depozitné zmluvy na archívne fondy, uložené v Levoči. Tu je potrebné porozumieť, že ani po prevezení týchto vzácnych fondov preč zo Spišskej Kapituly cirkev neprestala byť vlastníkom archívnych dokumentov. Nie všade tomu tak bolo, ale Spišské biskupstvo to tak malo.

S archívom v Levoči máme veľmi dobré vzťahy, uzavreli sme depozitné zmluvy a je u nich uschované ešte veľké množstvo našich archívnych dokumentov. Na druhej strane je však napríklad Archív Hodnoverného miesta Spišská Kapitula, ktorý bol uložený v národnom archíve v Bratislave, kde bola depozitná zmluva ohraničená len do roku 2000, pričom nebolo stanovené, čo bude ďalej a vtedajšie vedenie ani nenachádzalo riešenie, tak sme odtiaľ našu zbierku zobrali.

Ako je to so sprístupnením archívnych fondov pre bežného záujemcu? Môže prísť ktokoľvek do inštitúcie a bádať?

Áno, sme otvorení pre verejnosť. Ktokoľvek je oprávnený prísť a skúmať. Samozrejme, máme svoje limity, hlavne čo sa týka počtu bádateľov, ale aj oni majú limity, čo sa týka tém. Sme úzko špecializovaný katolícky archív. Na druhej strane ošetrujeme aj staré knižnice. Máme tri historické knižničné fondy – Knižnicu kapituly, Knižnicu biskupstva a Knižnicu kňazského seminára, ktorá sa, našťastie, na rozdiel od archívu, zachovala.

Štatisticky to vychádza tak, že je u nás najviac bádateľov, ktorí sa venujú genealógii, pretože vlastníme vzácnu zbierku druhopisov cirkevných matrík. Originály boli zákonom z roku 1947 poštátnené. Tie zviezli do bývalých oblastných archívov. Naše biskupstvo z bezpečnostných dôvodov začalo od roku 1788 uchovávať druhopisy matrík.

Hľadá sa dosť ťažko, keďže celá diecéza je viazaná po ročníkoch, ale na druhej strane, čo sa týka poľského Spiša a Oravy, máme druhopisy matrík z tohto územia. Zatiaľ čo v Poľsku sú matriky len na farských úradoch a je ťažké chodiť od fary ku fare, tak u nás je to jednoduchšie. Aj preto nás navštevuje veľa Poliakov, hlavne tých, ktorí majú korene na poľskom Spiši a Orave. Ročne evidujeme okolo 180 až 200 bádateľských návštev. Je to porovnateľné s okresnými archívmi.

Keďže tu máte niekoľko historických archívnych fondov, aké zaujímavosti môže bádateľ u vás nájsť, prípadne vidieť?

Asi najvzácnejší je u nás Archív Hodnoverného miesta Spišská Kapitula. Väčšinou sú to šľachtické listiny, donácie. Je tu mnoho dokumentov k regiónom Liptov, Spiš, Orava, Šariš, Zemplín a Gemer. Predstavujú poklady, časti rodových archívov. Unikátne sú testamenty prepoštov, napríklad testament prepošta Mutimíra z roku 1273. Ide o skvost, pretože nám popisuje, ako vtedy vyzerala Spišská Kapitula. Príkladom je aj 14-metrový rotulus, čo je zvitok pergamenov, na ktorom je zachytený súdny spor medzi prepoštom a Jágerským biskupstvom o hraničné územie severne od Braniska v povodí Torysy. Takýchto perličiek je tu veľké množstvo.

Pozoruhodné sú armálesy alebo erbové listiny pre mestá. Veľmi zaujímavý je odpis erbovej listiny pre mesto Kežmarok. Tým, že nemá blazón, čiže opis znaku, tak keď Spišská Kapitula vyhotovovala jeho odpis, musela odmaľovať aj erb. Kópia je nádherná a kolegovia archivári z Popradu-Spišskej Soboty žasli, čo to tu máme, lebo ten štítonos – anjel, má iné farby ako originál, hoci erb je taký istý.

Odpis erbovej listiny mesta Kežmarok uložený v Archíve Biskupského úradu v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí. Foto: Rastislav Ovšonka

Je biskupský archív uzavretý z pohľadu fondov a archívnych dokumentov?

Archívy nie sú uzavreté. Všetky sú živými organizmami, ktoré sa rozrastajú. Na vašu otázku by som však odpovedal tak, že niektoré fondy uzavreté sú – napríklad Hodnoverné miesto Spišská Kapitula, tam totiž už nemá čo pribudnúť, táto inštitúcia viac nejestvuje. My však naďalej prijímame vyradené dokumenty, ktoré sa stávajú archívnymi listinami zo samotného Spišského biskupstva, z registratúry kancelárie kúrie. Tiež sa občas rozširuje archív po smrti kňazov, ktorí testamentom darujú svoju archívnu pozostalosť, prípadne ju venuje ich rodina.

Slúži biskupský archív aj ako metodický archív pre farské úrady?

Áno. Je aj metodickým pracoviskom pre fary a ďalšie inštitúcie, čo sa týka registratúry, aj čo sa týka archívu. Moderný zákon o archívnictve a registratúrach je veľmi prísny. Skôr to berieme tak, že to, čo je na farských úradoch, nie sú archívy. Fary sú vlastníkmi archívnych dokumentov, lebo nároky na archívy sú dosť prísne. Farár a správcovia farností si to často neuvedomujú. Bude pre nás však potrebné vyriešiť aj tieto veci.

Úradné hodiny Archívu Biskupského úradu v Spišskej Kapitule – Spišskom Podhradí pre verejnosť sú od pondelka do piatku od 8.00 do 14.45 h. Pred návštevou je potrebné sa dopredu ohlásiť a dohodnúť si termín.