Ukrajina v NATO jednoducho nebude

Podľa spoločného stanoviska premiérov Českej republiky, Holandska a Dánska v predvečer samitu musí EÚ zabezpečiť ďalšie dodávky munície. Budúci rok vraj „bude pre Ukrajinu v jej boji za národnú suverenitu a slobodu rozhodujúci“. A keď bude mať Ukrajina čím strieľať, Rusko si skôr uvedomí, že čas nie je na jeho strane.

Je to v súlade s takzvaným plánom víťazstva, ktorý Volodymyr Zelenskyj v stredu predstavil ukrajinským poslancom a vo štvrtok ho priviezol do Bruselu. Aj vládca Ukrajiny maľuje obrázok, keď bude Kyjev s Moskvou rokovať z pozície sily.

Plán víťazstva pozostáva z piatich hlavných bodov (a troch tajných dodatkov, o obsahu ktorých sa môžeme len dohadovať). Je medzi nimi, samozrejme, dobre známe prianie Kyjeva môcť západné rakety nasadzovať proti Rusku bez obmedzenia, ďalej umiestnenie akýchsi bližšie nešpecifikovaných (ale nie jadrových) zbraňových systémov na Ukrajine, ktoré poslúžia na odstrašenie Ruska, a po novom aj zdieľanie lítia, uránu a ďalších strategických zásob Ukrajiny so západnými partnermi. Ale na prvom mieste je stará známa pozvánka do NATO, ktorú Zelenskyj opäť žiada.

Žiada – a nedostane. Napriek tomu generálny tajomník Aliancie Mark Rutte verejne uisťuje, že Ukrajina sa členom NATO – niekedy – určite stane, o tom vraj niet pochýb. Môžeme teda konštatovať, že vec, ktorá bola pre Rusko preukázateľne casus belli – a to už od roku 2007, keď ruský prezident Putin na mníchovskej bezpečnostnej konferencii narysoval červenú čiaru pre ruské bezpečnostné záujmy, ktorej prekročením by bolo prijať do NATO Ukrajinu a Gruzínsko –, tento oficiálny dôvod Ruska, prečo bojuje, udržujeme pri živote.

Druhá menovaná krajina, Gruzínsko, za to vtedy zaplatila vojnou, v porovnaní s nešťastím na Ukrajine krátkou, a dnes má vládu, ktorá od cieľa vstúpiť do NATO poodstúpila – a na oplátku čelí nesmiernemu tlaku USA a EÚ (zabaleného do starosti o gruzínske mimovládne organizácie).

Nevieme – alebo toho nie sme schopní – odstúpiť od fikcie s rozširovaním NATO do ruského podbrušia. Je to prejav zodpovednosti v zmysle: veci zašli príliš ďaleko a nechať Ukrajinu mimo blokov by dnes znamenalo predhodiť ju „rozžeravenému“ Rusku. Alebo je to naopak prejav zotrvačnosti a bezradnosti, v zmysle: sedíme na kolotoči a nevieme ho vypnúť?

Vyskytli sa úvahy, že Zelenskyj dobre vie, že jeho plán nie je absolútne realistický. Zmysel predloženia tohto plánu by potom spočíval v tom, že prezident získa alibi a bude doma, hlavne voči ultranacionalistickému krídlu v politike a v spoločnosti, môcť povedať: Chcel som vyhrať, mal som jasnú predstavu, ale Západ mi to neumožnil. Musíme uzavrieť mier aj za cenu straty obsadeného územia.

Pre Putina by ani potom zrejme nedávalo zmysel pristúpiť na zisk územia, ktorého hranica bude horúcou hranicou s NATO. S každým týždňom, keď sa pomer síl zase o kúsok posúva v prospech Kremľa, rastie pravdepodobnosť, že žiadny vstup Ukrajiny do NATO nikdy nepríde. V jednej chvíli sa o tom prestane aj u nás vážne hovoriť a potom zrazu bude možné pripustiť, že to bola chiméra.

Také tiché prepólovanie debaty, aké pozorujeme v týchto dňoch s Green Dealom, môže prísť rýchlejšie, než by sme dnes, keď sa chiméra ešte stále mechanicky vzýva, čakali. Pokiaľ to tak je, je to chiméra krajne nezodpovedná, predovšetkým voči Ukrajincom. A stojí za to sledovať, komu zostane v ruke čierny Peter jej posledného hlásateľa.

Text pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.