Dúfajme, že Blaha nie je Ficov predskokan

Pretože si to myslí. A pretože si tiež myslí, že na Slovensku si to myslia mnohí ďalší, no práve on si to trúfne povedať nahlas a tým si získava ich sympatie. Nedá sa nevidieť, že pán europoslanec si zakladá na tomto druhu politickej odvahy.

Možno práve preto mi táto jeho „odvaha“ zarezonovala, keď som si prečítal úryvky z väzenských denníkov naozaj odvážneho politika Alexeja Navaľného, ktoré nedávno uverejnil americký magazín New Yorker. Pripomeňme, že po tom, čo bol tento ruský opozičný politik otrávený novičokom a zázračne sa prebral z kómy vďaka nemeckým lekárom, vrátil sa v januári 2021 naspäť do Ruska s vedomím, že bude pravdepodobne uväznený. Zaistený bol už na letisku a o tri roky neskôr vo februári 2024 umrel v krutých podmienkach ruského väzenia za polárnym kruhom.

Cez tento tragický príbeh, ktorý nie je ojedinelý, vyzerá podstatne inak krása, vyspelosť a múdrosť krajiny, odkiaľ podľa Blahu prichádza sloboda.

Alexej Navaľnyj v zmienených väzenských denníkoch popisuje svoje pocity po uväznení, prináša svedectvo o svojom presvedčení a o Rusku ako takom. Kto trochu pozná ruskú históriu, vie, že sa zaradil do dlhého radu podobných väzňov a vyhnancov, odporcov režimu, ktorí napokon pykali vlastným životom. Ten rad sa tiahne od cárskeho Ruska po súčasnosť a podobnými obeťami pred Navaľným bola novinárka Anna Politkovská zavraždená v roku 2006 alebo politik Boris Nemcov zastrelený pred bránami Kremľa v roku 2015. Týchto a ďalších odvážnych ľudí spájala nenaplnená túžba po takom Rusku, aké náš europoslanec Blaha z nejakých dôvodov vidí už teraz – krásne, vyspelé a múdre.

Hovoriť o skutočnej, nekrásnej podobe súčasného Ruska je dôležité preto, lebo vojna na Ukrajine niektorým ľuďom prekrýva pohľad na jeho chronické vnútropolitické problémy. S obľubou, či už vedome alebo nevedome, ich niektorí zľahčujú aj poukazovaním na Ukrajinu, že tam je tiež korupcia, oligarchia, obmedzená sloboda médií a k tomu ešte aj tí nacisti z pluku Azov a im podobní.

Takíto obdivovatelia Ruska, ako pán Blaha, mali však úplne inú citlivosť na pomery, ktoré vládli na Slovensku v rokoch 2020 až 2023 počas vlád Matoviča, Hegera a Ódora, kedy mala polícia údajne rozviazané ruky. Faktom je, že sme boli vtedy svedkami toho, že naša opozícia bola odpočúvaná pod zámienkou pytliactva, že opozičný líder Fico bol zaistený počas takzvaného auto protestu a do parlamentu bol doručený návrh na jeho vzatie do väzby a že jeho pravá ruka R. Kaliňák si viac ako tri týždne vo väzbe posedel.

Takže sa v istom zmysle nečudujem, že predstavitelia Smeru na tlačovkách hovorili o procesoch z päťdesiatych rokov a do pozadia vešali akože gestapácke kabáty.

Na rozdiel od Ruska však u nás v roku 2023 prebehli slobodné voľby, včerajšia opozícia dnes vládne a môžu sa vyšetrovať všetky podozrenia či už na procesné alebo faktické pochybenia polície, prokuratúry a súdov z predchádzajúceho obdobia. Ale aj keby výsledkom bolo, že sa potvrdí politické zneužívanie orgánov činných v trestnom konaní proti opozícii a jej blízkym ľuďom, stále to nebude ani percento z toho, čo sa deje s politickou opozíciou v tom „krásnom a vyspelom“ Rusku.

Napriek tomu je potrebné mať v budúcnosti aj s takýmto Ruskom pragmatické vzťahy a nemali by sme mať naivnú ambíciu Rusko prevychovávať. Treba to nechať na nich a veriť, že platí to, čo Navaľnyj vo svojom väzenskom denníku napísal: „Je nás dosť, určite viac ako skorumpovaných sudcov, lživých propagandistov a kremeľských gaunerov. Nechystám sa im odovzdať svoju krajinu a verím, že temnota nakoniec povolí.“

Zároveň sú však odsúdeniahodné servilné úklony voči Rusku, ktorými si pred domácim publikom chcú politici typu Blahu a Huliaka dokazovať politickú odvahu.

Žiaľ, v podobnom duchu sme opakovane mohli zaznamenať provokatívne vyslovenú otázku premiéra Fica – kto ho vraj zastaví, keď sa rozhodne ísť budúci rok na oslavu 80. výročia konca vojny do Moskvy.

Povedal by som, že zastaviť by sa mal on sám už len pri predstave desiatok tisíc zabitých Ukrajincov, nielen vojakov, ale aj starcov, žien a detí v ruskej okupačnej vojne. To by malo zastaviť každého, kto by mal nutkanie sadnúť si na tribúnu vedľa Putina. Bola by to symbolika, ktorú si Slovensko nezaslúži.

Preto dúfajme, že podpredseda Smeru Blaha na Červenom námestí, nebol premiérov predskokan.