Tvorí úlohy pre televízne kvízy. Netradičná práca nadpriemerne inteligentného Slováka

Je bývalým predsedom medzinárodnej organizácie Mensa Slovensko, ktorá združuje nadpriemerne inteligentných ľudí. Je tiež učiteľom, elektrotechnikom a počítačovým nadšencom. Medzi jeho záujmy patrí tvorba logických úloh a IQ testov pre olympiády intelektovo nadaných detí, diagnostické centrá, ale aj pre známe televízne súťaže.

Ako dieťa ho zaujímali najmä stavebnice

Miroslav Macko je rodený Bratislavčan. Celý profesionálny život sa pohybuje v spoločnosti intelektovo nadaných ľudí a detí. To, že on sám má inteligenčný kvocient (IQ) 152, zistil až v dospelosti. Na základe toho si uvedomil, že jeho detstvo bolo trochu odlišné ako ostatných rovesníkov.

„Mal som iné záujmy. Neupútal ma šport, automobily… to, čím vtedy žili ostatné deti. Častokrát som sa potom s nimi nemal o čom rozprávať. Veľmi ma bavili stavebnice, najmä lego alebo kovový súbor dielcov Merkur. Z tých som staval všelijaké konštrukcie a už vtedy sa ukázalo, že som zameraný na technické veci. Vedel som sa dlhé hodiny sám hrať, nepotreboval som nikoho ďalšieho,“ spomína na prvé odlišnosti Miroslav.

Miroslav Macko. Foto: Archív MM

Ako dieťa začal čítať knihy veľmi skoro a akonáhle mal čítanie zautomatizované, upriamil sa na rôzne encyklopédie, najmä o technike. V škole mal však paradoxne podpriemerné výsledky.

„Neprikladal som váhu niečomu, čo sa bolo treba naučiť. Skôr som išiel po porozumení súvislostí. V predmetoch, v ktorých som učivo vedel pochopiť, som exceloval – išlo najmä o matematiku, fyziku a chémiu. Ale napríklad taký dejepis, v ktorom sa človek fakty musí jednoducho iba naučiť, ten ma už tak nezaujímal,“ vraví s tým, že následne začal byť neposedný a učitelia ho považovali za problémové dieťa.

Mensa bola preňho novým začiatkom

Po skončení základnej školy viedli Miroslavove kroky na elektrotechnickú priemyslovku a po nej pokračoval na Elektrotechnickej fakulte STU v Bratislave. Už počas štúdia na vysokej škole zachytil v novinách informáciu o existencii spolku, ktorý združuje nadpriemerne inteligentných ľudí.

„Po revolúcii vznikla československá Mensa, ktorá robila pravidelné overovania IQ. V novinách vychádzali inzeráty, že raz do mesiaca testujú ľudí na fakulte a povedal som si, že by som to mohol vyskúšať. Išiel som a výsledok ma prekvapil, nečakal som, že bude taký vysoký,“ vraví človek s inteligenčným kvocientom 152.

Až po stanovení „diagnózy“ si uvedomil mnohé veci, ktoré mu dovtedy nedávali zmysel. „Začal som rozumieť tomu, prečo sa na svet dívam veľakrát inak ako bežná populácia, prečo som si s inými ľuďmi nerozumel. Pochopil som, že nie je prekážkou, ak mám rád samotu, alebo sa občas prejavujem ako introvert,“ vysvetľuje Miroslav.

Vraví, že až po príchode do organizácie mal pocit, že sa s druhými dokáže rozprávať a majú spoločné myšlienkové pochody.

Po štúdiu na vysokej škole sa zamestnal vo firme, kde ho síce uspokojovala náplň práce, no menej už systém riadenia. Zápasil s tým, že mnohokrát videl efektívnejšie riešenia problémov ako samotní nadriadení. Zvolil teda podnikanie na vlastnú päsť a začal sa venovať počítačovým softvérom.

Medzi prvé úlohy, ktoré vymyslel, patrila šifrovacia hra

Logické úlohy a IQ testy sú pre Miroslava veľkou záľubou. S ich tvorbou začal práve v čase, keď vstúpil do Mensy. S obľubou chodieval do tej českej, ktorá bola vyspelejšia a mala väčšiu členskú základňu. Dvakrát do roka organizovali stretnutia, na ktorých mali prednášky, exkurzie, ale aj zábavné hry.

Jedna z Miroslavových logických úloh. Foto: MM

„Súčasťou bola vždy veľká celodenná šifrovacia hra, v ktorej bolo potrebné niečo vylúštiť, aby sme vedeli, čo máme robiť ďalej. Riešili ju celé tímy a bolo to dosť náročné. Celý deň sme sa trápili s hľadaním logických súvislostí. To sa mi veľmi zapáčilo, išlo o úlohy, aké som mal rád. Následne som zaviedol tradíciu šifrovacích hier aj na slovenských stretnutiach,“ spomína dodnes aktívny člen organizácie.  

Na odporúčanie známeho ho o čosi neskôr oslovila televízia JOJ, ktorá mala podľa vzoru Českej republiky pripraviť reláciu IQ test národa.

„Bol to prvý veľký IQ test, ktorý som musel vymyslieť. Neskôr pribudli logické úlohy do relácie Fenomén 21. Bolo náročné skombinovať úlohy, zložité na logické myslenie a zároveň časovo nenáročné, pretože do televízie nemohli ísť také, ktoré by riešili súťažiaci dlho,“ vymenováva parametre, ktorými sa musel riadiť.

Jedna z Miroslavových logických úloh určená pre televíznu súťaž. Foto: MM

V súčasnosti Miroslav pracuje pre produkčnú spoločnosť, ktorá vyrába vedomostný kvíz Všade dobre, doma naj pre STVR. Hlavnou náplňou jeho práce je preveriť všetky otázky, ktoré v ňom zaznejú.

„V každom dieli je 27 otázok a faktov a ja overujem, či je všetko správne. Verifikujem ich pomocou všetkých možných zdrojov. Veľmi mi však pomáha moje kritické myslenie. Už pri pohľade na otázku viem vytušiť, ak ide o nejakú nesprávnu informáciu,“ vysvetľuje s tým, že v dnešnej dobe sa stretáva s mnohými povrchnými či nepresnými faktografickými informáciami.

Jedna z Miroslavových logických úloh. Foto: MM

„Napríklad sa niekto pomýli v údajoch o národných parkoch, jaskyniach či o nadmorskej výške. Ľudia, alebo aj médiá si takéto dezinformácie osvoja a prezentujú ďalej ako pravdivé. Na tie potom musím dať pri tvorbe kvízu pozor,“ hovorí.

Náročný tvorivý proces

Vo všeobecnosti sa Miroslavovi proces tvorby logických úloh opisuje ťažko. Vraví, že dôležité je mať jasne definované zadanie, tému, cieľ a typ. „Musím mať určené, čo má byť cieľom, či to má byť úloha s možnosťami, alebo je potrebné vymyslieť nejaké riešenie či prísť na nejaké slovo. Potom sa vyžaduje i zadefinovanie času riešenia,“ objasňuje.

Jedna z Miroslavových logických úloh na vnímanie. Foto: MM

Každá z jeho úloh je autorská a originálna. Nemôže sa opakovať. Ako vraví, inšpiráciu na typy berie najmä zo zahraničia, no musí ich obmeniť a spojiť princípy.

„Je to veľmi rôznorodé. V IQ teste sa na seba môžu zadania aj podobať, ale obtiažnosť je ťažšia a ťažšia. Naopak, keď robím pre televíziu, každá úloha musí byť úplne iná. Rovnako aj pri logických olympiádach pre deti,“ načrtol ďalšiu zo svojich oblastí pôsobenia šikovný Bratislavčan.

Tábory organizuje dvadsať rokov

Miroslava v jeho rodnom meste poznajú aj ako organizátora detských táborov pre intelektovo nadané deti. V začiatkoch iba vypomáhal kamarátovi ako animátor v tých klasických. Predstavovali preňho únik z náročnej pracovnej reality a možnosť takzvaného zresetovania hlavy. 

Neskôr, na podnet svojej známej, ktorá vyučovala v škole pre mimoriadne nadaných, začali s organizáciou pobytov práve pre nich. „V týchto táboroch išlo o vytvorenie zmysluplného celodenného programu, aby sa deti zabavili, nenudili, aby sme im dali to, čo im nedajú inde,“ vysvetľuje a približuje odlišnosti.

Nadaným deťom sa podľa Miroslava venujeme viac, nie však ideálne. Foto: Archív MM

„Nadané deti sa prevažne nevidia v športovom zápolení. Oni chcú svoj mozog ,ponaťahovať´. Šifrovacie úlohy sú vrcholom tábora. Ale aby nevznikol zlý dojem – robíme i aktivity, ktoré sú spojené aj s pohybom. Vyzerá to tak, že pol hodiny sedia nad niečím čo vylúštia, ale potom sa musia prebehnúť za inou výzvou na iné miesto. Alebo sú to napríklad pamäťové úlohy, pri ktorých im nakreslíme obrázok, môžu sa naňho ísť pozrieť a potom povedia ostatným, čo tam videli a oni majú nakresliť presne to isté. Kvôli tomu musia tiež behať,“ uvádza zopár príkladov organizátor.

Ako sa žije na Slovensku človeku s intelektovým nadaním?

Miroslav je otcom dvoch detí. Dcéra aj syn po ňom zdedili nadpriemerné intelektové nadanie. Vraví, že tento status môže byť pre človeka výhodou, ale aj nevýhodou. 

„Prínosom je rýchlosť myslenia, možnosť sa v krátkom čase pozrieť na problém z viacerých strán. Pre nadané deti a študentov môže byť pozitívom aj to, že niektoré vysoké školy prijímajú študentov s nadpriemerným IQ bez prijímačiek,“ vysvetľuje Miroslav.

Zároveň však pomenúva aj niekoľko nevýhod a strastí, s ktorými sa takíto ľudia môžu stretnúť. „Keďže tieto deti majú iné myslenie, iné záujmy, sú v bežnej škole častokrát vystavené šikane. Stane sa, že ich označujú za ,šprtov´alebo čudákov. Môžu mať problém so socializáciou,“ dodáva.

Čo sa týka dospelých, vysoké IQ dokáže byť podľa neho v bežnom živote príťažou a to najmä pre zamestnávateľa, ktorý má voči takým zamestnancom predsudky alebo sa toho zľakne.

Ilustračná foto: TASR

„Najčastejšie vidíme nevýhodu aj v tom, že veľa šikovných ľudí s vysokým intelektom sa nepustí do podnikania, lebo donekonečna preberajú všetky možnosti pre a proti. Zjednodušene povedané, tam kde bežný človek vidí dva problémy, ,mensan´ si ich vymyslí dvadsať,“ hovorí s úsmevom.

K ideálu máme ďaleko

Kým v čase jeho štúdií neboli možnosti pre nadané deti, dnes už vníma v podmienkach pre ich rozvoj veľký progres.

„Dostatočná pozornosť sa im asi nebude venovať nikdy. K ideálu sme ešte veľmi ďaleko. Podľa obyčajnej štatistiky, každé päťdesiate dieťa má IQ nad 130. Keď sú na Slovensku tisíce škôl a len povedzme desať je takto orientovaných, je to málo,“ myslí si a odôvodňuje výhody týchto vzdelávacích inštitúcií.

„V daných školách sú schopní sa takýmto žiakom adekvátne venovať, učitelia dokážu rýchlejšie zareagovať na ich potreby. Každé dieťa má nadanie na niečo iné a práve v uvedených zariadeniach o tomto vedia a zvládnu k nim individuálne pristupovať, využiť a rozvíjať ich potenciál,“ dodal presvedčene na záver.