Prihlásenie do účtu!
Boli ste úspešne prihlásený do Vášho účtu.
Cesta k zlu. Je najvyšší čas odmietnuť ódu na empatiu
„Keby ti povedali, aby si vyskočila z okna, tak by si skočila?“ počúva dieťa od rodiča, ktorý ho odstrašuje od imitácie charizmatického spolužiaka. Otázka prezrádza, že rodič toho o ľudskej psychike, ktorú neodhalili iba sociálne siete, príliš nevie.
San Francisco Chronicle Archive Image
Philip Zimbardo. Foto: ČTK / AP / Lea Suzuki / Profimedia
Ale sociálne siete bývajú vo svojich svedectvách obzvlášť priamočiare. Zvlášť deti rady napodobňujú, čo vidia na TikToku. Napríklad blackout challenge ich nabáda, aby sa vzájomne škrtili, ideálne až do bezvedomia, a pri tom sa natáčali. Ak nie je blízko kamarát, je možné škrtenie a nahrávanie zvládnuť aj samostatne. Vraj to dokazuje odvahu.
Skočila by teda dcéra z okna? Samozrejme. Skočila by aj mamička. Vieme, čo sú ľudia schopní vykonať sčasti pod vedením autority, sčasti napodobňovaním. Má to aj svoje výhody. Občas možno počuť, že nie inteligencia umožnila človeku stať sa pánom tvorstva. Rozhodujúca bola chytrosť v kombinácii so schopnosťou spolupráce. Aj v akademickom a verejnom priestore zosilnel dôraz na kooperatívnosť, solidaritu, empatiu. Jeden druhému vraj vďačíme za všetko a kto v pozitívnom zmysle hovorí o individualizme, podozrieva sa zo sebectva.
Pod tlakom sa v posledných rokoch ocitli aj takzvané experimenty ľudskosti, ako sa prezývajú Milgramove a Zimbardove psychologické pokusy. Vznikli ako reakcia na druhú svetovú vojnu a kládli si za cieľ porozumieť mlčiacej väčšine, ktorá nezabránila zlu.
Napríklad filozof Hans Bernhard Schmid ukázal v knihe Morálna integrita, že tieto experimenty boli neetické a kvôli individualistickej predpojatosti ich autori mylne interpretovali. Obaja psychológovia z nich usúdili, že túžba zapadnúť, ochota na spoluprácu aj dôvera robí z ľudí ľahko zločincov. Podľa Schmida sa tým minuli s pravou povahou nacistického zla a navyše zhodili to, čo je na človeku najcennejšie: schopnosť spolupráce. K zlu častejšie vedie „idiocia vlastného rozumu“ ako dôvera v druhého.
Nehľadiac na to, že by nikto súdny nepopieral dôležitosť spolupráce, je otázka, či s jej vyzdvihovaním nebyť obozretnejší. Žijeme v čase, keď sme vplyvom digitálnych médií i globálnych nadnárodných inštitúcií prepojení natoľko, až sa naše myslenie zdá dokonale zohraté, takmer epidemické. Aj keby sa Zimbardo a Milgram plietli v nacistickom zle, čo keď jedinečným spôsobom osvietili systémové tlaky súčasných spoločností?