Samit krajín BRICS v ruskej Kazani potvrdil ich rastúcu rolu v medzinárodnom poriadku, ale aj to, že ich schopnosť spoločne konať zostáva v zárodku. Rusko tiež ukázalo, že úspešne čelí západným pokusom o izoláciu. Prejavili sa tiež hlboké rozpory vo vnútri skupiny nezápadných mocností, ale aj to, že niektoré dokážu prekonávať, najmä ak vedia vzdorovať americkému vplyvu.

Napriek umiernenej rétorike predstaviteľov BRICS je pravdepodobné, že zmeny, na ktoré sa pripravujú, presahujú reformy existujúceho medzinárodného poriadku a smerujú k jeho zásadnej transformácii smerom od americkej hegemónie.

Putinov úspech u krajín „globálnej väčšiny“

Prezident Putin slávil hostiteľský úspech. Do Kazane sa zišlo tridsaťšesť vládnych delegácií, väčšina na najvyššej politickej úrovni. Na samite sa zúčastnili nielen najvyšší predstavitelia krajín BRICS, ako čínsky prezident Si, indický premiér Módí, ale aj hlavy štátov krajín prizvaných ako pozorovatelia; turecký prezident Erdogan, venezuelský prezident Maduro, kazašský prezident Tokajev a mnohí ďalší.

Do Kazane pricestovali aj najvyšší predstavitelia šiestich medzinárodných organizácií vrátane Generálneho tajomníka OSN Guterresa; v Kyjeve reagovali po izraelsky a šéfovi najvýznamnejšej globálnej organizácie zrušili návštevu. Putin, ktorého nielen Kyjev, ale celý Západ vyhlásil za medzinárodného zločinca, bol v roli všetkými rešpektovaného štátnika.

Ruský prezident Vladimir Putin (vpravo) a turecký prezident Recep Tayyip Erdogan počas ich stretnutia v rámci samitu skupiny BRICS v Kazani v Rusku, 23. októbra 2024. Foto: TASR/AP

Deväť krajín BRICS dnes reprezentuje takmer polovicu svetového obyvateľstva a ich reálny podiel na svetovom HDP (podľa parity kúpnej sily) už prevyšuje podiel najväčších ekonomík politického Západu združených v G7. Ak by sme pripočítali aj podiely pozorovateľských krajín, dostali by sme sa k reálnemu obsahu pojmu „globálna väčšina“, ktorý v poslednej dobe razia Rusi.

Tridsaťpäť účastníckych krajín predstavovalo globálnu demografickú aj ekonomickú väčšinu. Ak by sme sa pýtali, kto je dnes z hľadiska tejto väčšiny v medzinárodnej izolácii, nebude to Putin, ale skôr americkí chránenci v Tel Avive a Kyjeve.

Vnútorné rozpory v rámci „globálnej väčšiny“

Sila BRICS a záujem o členstvo by však nemali zastierať reálne rozpory medzi príslušníkmi globálnej väčšiny. Prejavili sa napríklad pri prvom rozšírení krajín BRICS na minuloročnom samite v Johannesburgu. Zo šiestich krajín, ktoré vtedy pribudli, sa k BRICS nakoniec pripojili len štyri: Egypt, Etiópia, Spojené arabské emiráty a Irán. Argentína s nástupom neoliberálneho, proamerického prezidenta Mileiho urobila obrat o 180 stupňov a Saudská Arábia do poslednej chvíle lavírovala, než vyhlásila, že chce s BRICS úzko spolupracovať, ale členom nie je.

V oboch prípadoch išlo aj o úspech americkej diplomacie, ktorá rozhodne nemá záujem na tom, aby sa niekto pokúšal budovať alternatívu k americkej hegemónii. A už vôbec nechce, aby šlo o štáty z Latinskej Ameriky, ktorú Washington považuje za svoju zónu vplyvu, alebo Blízkeho východu, ktorý vníma ako strategickú oblasť záujmu.

Nicolás Maduro. Foto: TASR/AP

Na stranu USA proti Rusku sa v inom spore postavila Brazília. Neuznáva vládu venezuelského prezidenta Madura, ktorú Moskva podporuje, a vetuje zbližovanie Venezuely s krajinami BRICS. Časom sa možno dozvieme, či prekvapivá neúčasť brazílskeho prezidenta Lulu v Kazani bola skutočne spôsobená oznámeným zranením hlavy, alebo skôr pozorovateľskou účasťou Madura.  

Aj vzhľadom na tieto skúsenosti zrejme krajiny BRICS nateraz upustili od ďalšieho rozširovania a záujemcom o členstvo ponúkli nový inštitút partnerstva. Túto bližšiu formu spolupráce a prípravu na plné členstvo by v nasledujúcich mesiacoch malo začať využívať trinásť krajín: štyri z doteraz neprítomnej juhovýchodnej Ázie (Indonézia, Malajzia, Thajsko, Vietnam), po tri z postsovietskeho priestoru (Bielorusko, Uzbekistan, Kazachstan) a Afriky (Nigéria, Uganda, Alžírsko), dve z Latinskej Ameriky (Kuba, Bolívia) a euroázijské Turecko, ktoré by bolo prvým členom NATO v tomto zoskupení. Naopak, ponuku partnerstva nemôže v najbližšej dobe očakávať Venezuela, blokovaná Brazíliou, či Pakistan, blokovaný Indiou.

Ruský prezident Vladimir Putin a indický premiér Naréndra Módí si podávajú ruky počas stretnutia v rámci samitu skupiny BRICS v Kazani 22. októbra 2024. Foto: TASR/AP

Na druhej strane príklad Indie a Číny ukázal, že ani vážne rozpory nie sú neprekonateľné. Prezident Si a premiér Módí sa stretli v Kazani po štyroch rokoch zmrazených vzťahov na bilaterálnom rokovaní. V roku 2020 na spornom území v čínsko-indickom pohraničí zahynulo pri vzájomnom konflikte dvadsať indických a štyria čínski vojaci. India následne zmrazila vzťahy a uvalila sankcie na niektoré čínske produkty.

Ale aj keď zakázala TikTok a ďalšie aplikácie, Čína zostáva jej najvýznamnejším obchodným partnerom. Dnes sa obe veľmoci dohodli na režime ochrany hraníc v spornej oblasti, (zatiaľ však nie na spoločnej hranici), a zrejme aj na ďalších otázkach. Ide o citeľnú ranu americkým záujmom, keďže USA vsádzajú práve na to, že svoje vedúce svetové postavenie oprú o konflikt oboch eurázijských veľmocí.

Špecifické témy Kazaňskej deklarácie

Z hľadiska výsledkov samitu obsiahnutých v Kazaňskej deklarácii nemožno hovoriť o žiadnom prelome. Mnoho pomenovaných tém by sme našli v bežných dokumentoch OSN: rozvoj, klíma, ľudské práva, boj proti terorizmu, boj proti dezinformáciám (autoritárske režimy mnohých krajín BRICS oceňujú medzinárodnú diskusiu o efektívnejšej cenzúre), demokratizácia medzinárodných inštitúcií (teda zníženie západného vplyvu) vrátane reformy Bezpečnostnej rady OSN, kritika izraelskej agresie, spolupráca pri vývoji očkovacích látok či prepájanie dopravných infraštruktúr.

Dokument však prichádza aj s témami špecifickými pre krajiny globálneho Juhu, ktoré sa vymedzujú voči americkej hegemónii: dôraz na rešpekt k národnej zvrchovanosti, kritika unilaterálnych krokov porušujúcich pravidlá medzinárodného obchodu vrátane sankcií a dôraz na intenzívnejšie využívanie národných mien v medzinárodných platbách.

Čínsky prezident Si Ťin-pching a ruský prezident Vladimir Putin v Pekingu 4. februára 2022. Foto: TASR/AP

Najmä posledná téma patrila k prioritám ruského predsedníctva BRICS. V dôsledku intenzívnych západných sankcií je nútené odkláňať svoj obchod aj financie od dolára, s čím sú spojené mnohé problémy; čínske banky sa natoľko obávajú amerických sankcií, že odmietajú prijať doláre z Ruska, s rubľami často nevedia pracovať a platiť všetko v jüanoch sa zasa nechce Rusom.

Preto je Moskva hlavným iniciátorom medzinárodných mechanizmov a platforiem pre alternatívny platobný a finančný systém. Niečo sa rieši dvojstrannými dohodami, ale mnohostranný platobný mechanizmus zostáva na úrovni politických zadaní a projektov. Najkonkrétnejším spoločným projektom zostáva Nová rozvojová banka, ktorá pod vedením bývalej brazílskej prezidentky Rousseffovej získava prostriedky na infraštruktúrne projekty krajín BRICS.

Opatrná rétorika a ďalekosiahle ambície

Rétorika prezidenta Putina ale aj ďalších lídrov sa vyznačovala opatrnosťou a tlmením očakávaní. Opakovali, že nevytvárajú alternatívu k existujúcemu multilaterálnemu poriadku, ale že len žiadajú v rámci súčasných pomerov pre svoje krajiny postavenie, ktoré by považovali za spravodlivé. Ak sa do nejakých alternatív púšťajú, potom len preto, že sú k tomu nútení Západom.

Ich záujmy sú však nevyhnutne ďalekosiahlejšie než len úpravy multilateralizmu. Medzinárodný poriadok prechádza od americkej hegemónie s centrom v atlantickej oblasti ku globálnej rovnováhe s centrom v Eurázii. 

Vladimir Putin. Ilustračná foto: TASR / AP

Menej hovoriť a o to viac konať patrí k tradícii mnohých krajín BRICS. Návodom môžu byť transformácie, ktorými prešla Čína po Maovi a Rusko po Jeľcinovi. Ako Teng Siao-pching v Číne, tak neskôr Putin v Rusku zahajujú hlboké, a zo spätného hľadiska revolučné, zmeny svojich krajín pod rúškom kontinuity s predchádzajúcim režimom a nápravy niektorých nedostatkov. Vyhýbajú sa akejkoľvek bombastickej rétorike či ostrému vymedzovaniu sa voči predchodcom, napriek tomu svoje krajiny dovedú do radikálne odlišných pomerov.

Iné usmernenie môžeme nájsť v starobylom čínskom texte o vedení vojny Sun C‘. Nabáda vyhýbať sa priamej konfrontácii s nepriateľom a odporúča trpezlivo ovplyvňovať okolnosti prostredníctvom drobných krokov podkopávajúcich jeho postavenie. Nepriateľ sa potom rozloží sám, bez toho, aby bolo potrebná vojna.

Ak dnes krajiny BRICS čelia politickému Západu vedenému rôznymi Bidenmi, Trumpami, Scholzmi alebo Macronmi, nemusia na rozklade nepriateľa ani príliš pracovať, stačí čakať.