Predstavenstvo Mestskej dopravnej agentúry San Francisca (SFMTA) schválilo v polovici októbra zmluvu s japonskou spoločnosťou Hitachi Rail týkajúcu sa vylepšenia riadiaceho systému vlakov dopravného systému Muni Metro.
Za 212 miliónov dolárov (195 miliónov eur) tak získajú riešenie, ktoré bude o päť generácií ďalej ako to, ktoré v súčasnosti využívajú. V sume sú započítané aj náklady na podporu počas 20 až 25 rokov.
Projekt je pritom súčasťou komplexnej transformácie riadiaceho systému s odhadovanými nákladmi vo výške 700 miliónov dolárov (645 miliónov eur).
V čase vzniku išlo o inovatívnu záležitosť
Automatický systém riadenia vlakov (ATCS) uviedli do prevádzky v roku 1998. Išlo vtedy o prvú inštaláciu tohto druhu. Vzhľadom na dobu vzniku sa ako médium určené na nahrávanie softvéru použili diskety vo formáte 5,25 palca.
Navrhli ich na 20 až 25 rokov prevádzky, prvé úvahy o ich náhrade sa objavili už v roku 2018. Plán však nabúrala pandémia COVID-19, s inováciou sa preto začína až v súčasnosti.
Potrebu vylepšenia dokazuje aj fakt, že pre údržbu systému je potrebné zamestnávať špecialistov ovládajúcich programovacie jazyky používané v 90. rokoch minulého storočia.
Okrem toho sa na komunikáciu medzi vlakmi a servermi používa zastaraná metóda s kapacitou prenosu dát nedosahujúcou ani rýchlosť niekdajších telefónnych modemov.
Výmena signalizačných káblov je teda oveľa pálčivejším problémom ako náhrada zastaraných úložných médií. Predpokladá sa, že nový systém bude využívať Wi-Fi a mobilné signály.
Ukončenie sedemfázového projektu je plánované na rok 2029.
Dokáže automaticky riadiť vlaky v podzemí
Muni Metro je jedným z najstarších existujúcich systémov verejnej dopravy v USA. Ide o takzvanú „podpovrchovú električku“ (semi-metro), ktorá vychádza z pôvodného súboru mestských električkových tratí budovaných v San Franciscu už od roku 1909. Trate preto existujú nielen v podzemí, ale aj na povrchu.
„Keď vlak vojde do podzemia, jeho palubný počítač sa pripojí k systému riadenia, ktorý umožňuje, aby jazdil v automatickom režime, kde vlaky jazdia samé, zatiaľ čo operátori dohliadajú. Keď vyjde na povrch, odpojí sa od ATCS a vráti sa k manuálnemu riadeniu,“ objasnil pre portál Ars Technica hovorca SFMTA.
V poslednej fáze projektu, štartujúcej v roku 2028, by do inovovaného riešenia mala pribudnúť aj možnosť automatického riadenia vlakov na povrchu.
Médium, ktoré vydržalo desaťročia
Disketa alebo pružný disk je vymeniteľné magnetické médium, ktoré na trh v roku 1971 uviedla firma IBM. Bolo vo veľkosti 8 palcov (približne 20 cm). Dalo sa naň uložiť asi 237 kilobajtov dát, čo zodpovedá asi 132 normostranám textu.
V roku 1978 prišla firma Shugart Associates s menšou 5,25-palcovou (približne 13 cm) verziou. V základnej konfigurácii sa na jednu disketu dalo uložiť 180 kilobajtov dát, teda asi 100 normostrán.
Neskorší vývoj priniesol pri týchto formátoch verzie s kapacitou až 1,2 megabajtu, teda možnosť uložiť asi 700 normostrán textu.
S disketou o veľkosti 3,5 palca (necelých 9 cm) prišla firma Sony. Tento formát sa dal kúpiť od roku 1981. Jej výhodou bol vysúvací kovový kryt chrániaci magnetickú vrstvu pred poškodením. Kapacita prvej verzie začínala na 161 kilobajtoch, neskôr narástla až na 2,88 megabajtu. V najrozšírenejšej verzii však mala 1,44 megabajtu, čo umožňuje na ňu uložiť asi 800 normostrán.
Hoci vynálezca 3,5-palcovej diskety ich prestal predávať v roku 2011 a ukladanie dát na nich trpí nespoľahlivosťou, ich používanie pokračovalo aj po tomto termíne. V Japonsku sa podarilo zbaviť diskiet v štátnej správe až v lete tohto roku.
Diskety sa používali na inováciu softvéru v lietadle Boeing 747-400 ešte v roku 2020. Až v roku 2019 odstránili diskety zo systému určeného na posielanie správ týkajúcich sa jadrových zbraní. A v riadiacom systéme sanfranciského metra možno ostanú až do roku 2030.