Zložitejšia a zaujímavejšia otázka však je, ako je to možné. Respektíve, prečo sa stalo, že mediálny a technologický svet so všetkými jeho progresívnymi manipuláciami, ktorý tak úspešne fungoval pred štyrmi rokmi, sa zmenil.

A nejde len o Muska. V inej podobe to platí aj pre Zuckerberga, Bezosa, Ackmana a viacero ďalších najbohatších Američanov, ktorí z nejakého dôvodu zmenili prístup k voľbám a Trumpovi.

Keď si pozorne všimnete atmosféru v Ekonomickom klube v Chicagu, ako biznis elita vstala, keď Trump vstúpil do sály, kedy a na čo zatlieskali, uvedomíte si, koľkí biznismeni sú s Trumpom. A ešte viac prekvapí, o čom im hovorí: že jeho najobľúbenejšou témou v ekonomike sú clá. Nie desať percent, ale sto percent. Prípadne ešte vyššie clá. Dvesto percent. Ide hlavou proti všetkému, čo Amerika celé desaťročia hovorila svetu.

Veď si to pozrite, stačí aj pár minút:

Melinda Gatesová, bývalá manželka Billa Gatesa, v rozhovore pre New York Times povedala, akoby medzi americkými miliardármi došlo ku generačnej zmene, že tí mladší sú iní, ako boli Gatesovci s Warrenom Buffettom (ten už má 94).

Lenže ono to nesedí.

Sú iní, ale nesedí ten generačný rozdiel. Pozrite si, ako Bill Ackman, šéf hedge-fundu Pershing Square Capital Management, aktuálne aj hlavný sponzor potratárskej organizácie Planned Parenthood, podporil Trumpa. A ako s ním redaktor CNBC bojoval.

Čím to je?

Ponúkam dve teórie. O jednej som hovoril s konzervatívcami Christopherom Caldwellom, Arthurom Milikhom, mám prisľúbený rozhovor na túto tému aj s ďalšími veľkými menami (nezakríknime to, počkajme). Autorom druhej je Yanis Varoufakis, bývalý grécky minister financií a jeden z najbystrejších ľavičiarov na svete, ako inak s dobrými kontaktmi na americkú elitu. Obe teórie sa pritom zaujímavo dopĺňajú.

Začneme sprava.

Prečo a ako sa zmenil veľký biznis

„Všimnite si to, Zuckerberg a Musk fyzicky vyzerajú inak, oni sú iní ľudia ako pred 4 až 5 rokmi, inak žijú, športujú, cvičia, celí sú iní," hovorí Arthur Milikh z Claremont Institute vo Washingtone. „Opustili estetiku ľavice, reprezentujú to, že progresivizmus sa vyčerpal." Sú bystrí a stále mimoriadne schopní, všimli si to.

Pýtam sa na nejaký príklad. Zuckerbergova organizácia pred minulými voľbami vyplatila 400 miliónov dolárov na podporu vzdelávania voličov, aby boli voľby transparentné, čisté, alebo aby napríklad vozili organizácie ľudí k volebným miestnostiam. Všetko v mene liberálnej demokracie.

To, čo sa však tvárilo nestranne, veľmi konkrétne podporovalo demokratov. Zvážanie voličov sa podľa Milikha vraj organizovalo iba v mestách, kde ľudia volili najmä Bidena, milióny dolárov išli pre progresívne mimovládky (už to označenie treba nahradiť, je zavádzajúce), nestranícke to ani náhodou nebolo. Aj to patrilo k tomu, čo Milikh nazýva solženicinovským jazykom ako „súostrovie aktivistov a organizácií“, ktoré podporovali demokratov.

Niečo sa však zmenilo, Zuckerberg vraj teraz nedal na voľby nič. Nikoho nepodporil, naopak, Trumpovi venoval kompliment. Treba kliknúť sem.

Algoritmy Faceboku síce stále favorizujú a zvýhodňujú "tie správne" názory, ale aj to už funguje menej ako v minulosti. Nie pre algoritmy, odolnejší sú ľudia.

Jeff Bezos, majiteľ Amazonu, chcel počas Trumpovho prvého funkčného obdobia žalovať vládu (Pentagon) za to, že v roku 2019 nedostal kontrakt na 10 miliárd dolárov. Bezos tvrdil, že k nemu vraj bol Trump osobne zaujatý (ide o oblasť biznisu, o ktorej bude nižšie hovoriť Varoufakis), sudca právnu námietku Bezosa napokon v roku 2021 zamietol, keďže celý kontrakt bol zrušený.

Aj Bezos zmenil prístup. Jeho noviny nepodporili Kamalu, chce byť vraj nad vecou.

Christopher Caldwell si myslí, že sa skrátka chce vyhnúť problémom, Trumpa rešpektuje. Trochu to mení perspektívu, kto je silný a určuje pravidlá hry.

Najďalej zašiel Musk. Ten sa stal atrakciou na Trumpových mítingoch, skáče po pódiu, užíva si dav, otvorene Trumpa podporuje, peniaze rozdáva na všetky strany (v jednej kampani, ktorá zboku podporuje Trumpovu kampaň, losuje každý jeden deň víťaza, ktorý získa jeden milión dolárov, stačí sa zapojiť a podpísať petíciu na ochranu druhého dodatku ústavy).

Ale opäť, prečo to Musk robí? Neriskuje pritom, že demokrati po ňom „pôjdu“?

Veď aj Musk potrebuje na svoje podnikanie dobre vychádzať s vládou. Len pred pár dňami podpísal zmluvu s vládou, ide o vesmírny projekt (partnerom mu je Space Development Agency) na relatívne nízku sumu 149 miliónov dolárov, jeho satelity by mali testovať nový vojenský systém, ktorý by mala v budúcnosti využívať armáda na monitorovanie a ničenie nepriateľských rakiet.

New York Times priniesli mierne rozhorčený článok, Musk im nevonia, citujú troch anonymných úradníkov z Pentagonu, že to nie je dobre. Musk si predsa telefonuje a udržuje kontakty so Si Ťin-pchingom, uplynulé dva roky dokonca s Putinom, od Wall Street Journalu po Bernieho Sandersa sa establišment sťažuje, ako môže viesť Musk utajené konverzácie s Putinom. Musk je predsa človek s previerkou, prístupom k utajovaným skutočnostiam a má mnoho zmlúv s vládou, pre ktorú je dodávateľ. Progresívne médiá sa pohoršujú, ako si to mohol dovoliť a prečo mu to vláda toleruje a ešte s ním – za Bidena – podpisuje zmluvy?

Musk ide presne opačným trendom, nevolí opatrnosť, ale postupne sa radikalizoval v podpore Trumpa, hovorí, že ak by nebol zvolený, ohrozí to prežitie americkej demokracie. Lebo imigranti, lebo volebné machinácie a tak ďalej.

Paradox? Nie celkom.

„Musk je úspešný biznismen, obchoduje s pozornosťou. Dobre vie, že je zraniteľný, ale to, že s podporou Trumpa išiel von, spôsobilo, že je zraniteľný menej,“ myslí si Chris Caldwell. A išiel do toho naplno, „tých 44 miliárd dolárov za Twitter bola premrštená cena, Twitter toho nebol hodný,“ dodáva. On však hodnotu a vplyv siete X zvýšil. „Liberáli pre to strácajú pôdu pod nohami,“ dodáva Caldwell. Nič na tom nemení ani to, že progresívna časť biznisu sťahuje reklamu zo sociálnej siete.

Zrejme nikto nepochybuje, že ak by Kamala Harrisová vyhrala, tak by sa to pokúsili využiť ako príležitosť a na Muska by pritlačila. Ono sa to však deje práve preto, aby táto usmievavá politička nevyhrala. Mimochodom, v aktuálnom klipe prosí Kamala o ďalšie peniaze, pretože prehráva vo viacerých kľúčových štátoch. Voľby sú v utorok.

Ale späť k Muskovi a vysvetleniu.

Kto riadi Biely dom, odkedy je Biden senilný

Dôvodom tohto vývoja je, že Amerika zažila niečo, o čom si myslela, že nemôže nastať. Dlhé desaťročia platilo, že prezidenti vedeli manažovať rôzne záujmové skupiny, aj ostro protichodné. Počas Bidena sa to však rozpadlo.

Caldwell: „Nevieme, odkedy je prezident Biden senilný, ale už istý čas sledujeme, že v Bielom dome akoby nikto nevládol.“ Za zlomový bod považuje odchod Rona Klaina, ktorý bol do roku 2023 riaditeľom prezidentovej kancelárie. „Jeho odchodom sa niečo zmenilo. Záujmové skupiny sa začali správať akoby autonómne, chýbala nejaká centrálna inteligencia, ktorá by ich nároky triedila a dávala do rovnováhy,“ všetci si dokázali presadiť svoje a „zobrať“ viac, než bolo primerané.

Larry Summers pred tým varoval, ale nič to nezmenilo.

Výsledkom bol masívny rozpočtový deficit. Dôkaz, že sa veci vymkli kontrole.

Ale skutočný problém prišiel až potom: táto bezuzdnosť vyvolala vysokú infláciu. Niečo také sa pritom podľa vlády nemalo stať, veď dolár je globálna rezervná mena, americká ekonomika sa vraj žiadneho deficitu nemusí obávať.

Stalo sa ešte niečo. Najviac na to doplatila stredná trieda, hrozí, že až 20 percent z nej príde o svoje niekdajšie postavenie. A, samozrejme, chudobnejší Američania. Vyše 42 miliónov Američanov dostáva od vlády takzvané food stamps, po našom žobračenky, aby sa mohli najesť. To sú len občania. Imigranti sa do toho nepočítajú. Je vraj okolo toho veľa korupcie, skutočné číslo pritom môže byť ešte vyššie, vraví Milikh – minimálne za mladšieho Busha vyššie bolo, dodal Caldwell.

Preto aj kandidát na viceprezidenta JD Vance hovoril, že sníva o Amerike, kde si môžu ľudia v noci pustiť radiátor, dovoliť si obed v reštaurácii či nebáť sa vyjsť na ulicu.

Vance je skutočná chyba v programe, niekto ako on, s pôvodom a názormi aké má, sa celé dekády nedostal tak vysoko v centre moci.

Ale prečo sa to deje?

Amerika vo vojne

Odpoveď ponúka Yanis Varoufakis v svojej knihe Technofeudalizmus. Čo zabilo kapitalizmus (Technofeudalism. What Killed Capitalim) z roku 2023.

Varoufakis je dnes pre svoje názory na vojnu na Ukrajine tak trochu vyhnanec, politicky sa mu v gréckej politike nedarí uspieť, ale píše brilantne. Jeffrey Sachs jeho knihu uviedol slovami, že píše ako Thukydides našej doby.

Varoufakis presvedčivo argumentuje, že žijeme v čase studenej vojny. Nie však medzi Amerikou a Ruskom (hoci to platí tiež), ale medzi Amerikou a Čínou. Dôvodom nie je politika, ale biznis.

Potom, ako Američania začali v 60. a 70. rokoch dovážať viac tovarov, ako vyvážať, ako vznikli rozpočtové deficity, musel Nixon opustiť zlatý štandard. Američania by totiž mohli prísť o svoje zásoby zlata. Tak vznikol systém, ktorý sa od zlata odpútal a Amerika všetkým dôležitým štátom po svete, kde končili ich doláre, ponúkla iný barter. Tieto doláre môžu investovať naspäť v Amerike a dobre na tom zarobiť, ale len v presne vymedzených oblastiach.

Nemci, Japonci, neskôr Číňania môžu nakupovať americké obligácie, deriváty, reality, hocičo, len nie Boeing, General Electric, Big Tech, Big Farma a, samozrejme, žiadne banky.

Až do roku 2008 to fungovalo, všetci zarábali a Amerika bola hegemónom.

Varoufakis to však nazýva temnou dohodou (dark deal), Ázia vyrábala, Amerika žila z renty, ale niekto na to začal doplácať. Pracujúci Američania. Stredná trieda. Oni prichádzali o prácu, keďže ich nahradili v Ázii alebo v Mexiku, a zároveň nedostali podiel na rente, z ktorej žila bohatá Amerika.

Do toho prišiel šok a kríza v roku 2008, ktorej dôsledkom bolo oslabenie Ameriky na úkor Číny. Graham Allison v knihe Osudová pasca (česky Osudová past, druhé vydanie 2023) píše, že Čína získala po roku 2008 až 40-percenntý podiel na globálnom trhu, 40 percent rastu bolo v Číne. Týmto vývojom zatriasol až kovid, čo je dôležité, ale nechajme to teraz bokom.

Nielenže Čína zbohatla, ona dokázala úspešne napodobniť americký model aj bez rezervnej meny. Vybudovala vlastný Big Tech a firmy ako Alibaba, Tencent, Baidu, Ping An či JD.com sú podľa Varoufakisa väčšie a silnejšie ako americký Amazon, Meta, Google a podobne. Týka sa to aj bánk a využívania čínskej elektronickej meny (po roku 2020) na podporu globálneho obchodu, pričom všetko zostáva pod kontrolou Pekingu (tamojší režim to, samozrejme, dokáže patrične zneužívať aj na kontrolu svojho obyvateľstva, pozri fungovanie kreditového systému, ale aj to je samostatná téma).

Nie je tu priestor na detaily, tie sú vo Varoufakisovej knihe, ale podstatou je, že Číňania začali v tejto sfére dátového a cloudkapitalizmu vyrovnávať a možno aj porážať Američanov. Predbehli ich s použitím ich vlastných zbraní. A svet, ktorý s Čínou obchodoval, začal gravitovať k Číne.

Do hry tak vstúpila geopolitika. A Trump.

Ak chce Bezos, Zuckerberg, Musk a celá trieda amerických miliardárov a bankárov uspieť, Čína musí byť slabšia. Vznik vojny na Ukrajine všetky procesy len urýchlil. Vrátane zadržania ruských bankových rezerv, ale aj vytláčania či regulovania sociálnej siete TikTok na americkom trhu a podobne. Biznis, politika a vojna sa prepojili. Biden pokračoval v Trumpovej politike, pritvrdil a v podstate vyhlásil Číne „totálnu ekonomickú vojnu“, tak to nazval Varoufakis, a myslí na zákaz exportovania čipov alebo akejkoľvek vysoko sofistikovanej výroby do Číny, za porušenie hrozia sankcie, aj pre subdodávateľov a tretie strany.

Európa je, žiaľ, v postavení objektu a nie subjektu. Bez čínskeho trhu je zrejme po Nemecku, tým aj po EÚ, ale to tiež nechajme bokom.

Zápas o podobu sveta, kde Amerika žije z cloudovej a dátovej hegemónie, začal. A začal presne tam, kde naň ľudia doplácajú najviac – obhajobou americkej pracujúcej triedy, ktorá už desaťročia doplácala na túto premenu kapitalizmu. To je ten potlesk pre Trumpove "clá".

A je to tiež vysvetlenie na prvý pohľad ťažko pochopiteľnej Trumpovej koalície, kde sa stretli robotníci, pracujúca a stredná trieda a veľký biznis.

Kto vyhrá? Nuž, to je otázka, na ktorú nedá odpoveď ani utorok a zatiaľ ani prípadné zvolenie Trumpa.

Pre nás vo východnej Európe (a vôbec v Európe) je to ešte osudovejšie, ako sa môže zdať.

Je čas na otázku, ako to súvisí s vojnou na Ukrajine a či ju dokáže Trump ukončiť, a ak, akým spôsobom. O tom v ďalšom texte.

Prečítajte si aj staršie texty zo seriálu Jaroslava Danišku z predvolebnej Ameriky:

Americký denníček. Liberáli akoby už cítili prehru

Americký denníček. Je možný volebný podvod, ktorý by zastavil Trumpa?