Rusko-ukrajinská vojna je najhlúpejší konflikt, tvrdí spisovateľ Rudolf Dobiáš

Nakoniec bol jeho trest kratší. V roku 1960 ho prepustili na základe amnestie k 15. výročiu oslobodenia Československa Červenou armádou.

Dobiáša však sedem rokov ťažkého väzenia nezlomilo. Najhoršie obdobie svojho života prekonal aj preto, že mal lásku v srdci, silnú vieru v Boha a túžbu literárne tvoriť.

„Nech prídu chvíle akokoľvek ťažké, jedno na pamäti majme, že zúfalstvo je cesta k porážke,“ povedal pre Štandard spisovateľ, ktorého sme navštívili doma v Trenčianskej Teplej-Dobrej.

Komunisti nemali rozum

Po návrate na slobodu absolvoval dvojročnú základnú službu, potom si našiel prácu robotníka. Znovu sa vrátil do bane, tentoraz v Novákoch. Po roku sa zamestnal v trenčianskom Slovliku. Popri zamestnaní si doplnil vzdelanie na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave.

Čiastočnej satisfakcie sa dočkal v 70. rokoch minulého storočia, keď mu režim dovolil literárne pôsobiť, hlavne pre deti a mládež. Úplne ho rehabilitovali až v roku 1990. Hoci na svojich trýzniteľov nezabudol, necíti k nim nenávisť.

„Komunisti ma síce neľutovali, ale ja ich ľutujem. Oni nemali rozum. A tak aj dopadli. Som šťastný, že v roku 1989 všetko zmenila Nežná revolúcia. Nečakal som, že to príde tak skoro a že to bude také rýchle. Teraz už nikoho nezatvoria pre názor. Po roku 1990 sme všetci mali veľké očakávania, ako spoločnosť sme sa odvtedy niekam posunuli a je vidieť určitý pokrok. Napriek tomu, že sa nie všetko podarilo, som veľmi rád, že žijeme v slobodnej a demokratickej krajine,“ pokračoval spisovateľ.

Knižné svedectvo o obetiach

Po roku 1989 napísal napríklad štyri zväzky knihy Triedni nepriatelia, v ktorých vydal svedectvo o obetiach komunistického režimu. Na otázku, aký by bol jeho život, keby sa nezapojil do protikomunistických aktivít, len mávol rukou.

„Predpokladám, že by som na vysokej škole vyštudoval to, čo som začal, teda slovenčinu a ruštinu, ktorú mám po svojom rodnom jazyku najradšej. A potom by som sa zrejme niekde uplatnil, ale všetko je tak, ako malo byť. Takto som aspoň mohol napísať skúsenosti z väzenia a priblížiť verejnosti tie hrôzy vtedajšej doby,“ uviedol.

Napriek svojmu veku je stále aktívny. Dnes už nepíše na písacom stroji, ale na počítači. Na svoju prvú uverejnenú básničku, ktorá mu ako študentovi vyšla v Roľníckych novinách, nezabudol. Volala sa Nehoda. Jeho tvorbu najviac ovplyvnili český poet Vítězslav Nezval a slovenský básnik Valentín Beniak.

Odsudzuje každé násilie

Rudolfovi Dobiášovi nie je ľahostajné, ako sa politická situácia na Slovensku vyvíja, preto sa spolu so svojou manželkou pravidelne zúčastňujú na voľbách. Na domácej scéne sa obáva toho, že budú silnieť snahy o vystúpenie Slovenskej republiky z EÚ, s čím nesúhlasí. Nepáči sa mu ani polarizácia spoločnosti, čo podľa neho vyústilo do atentátu na premiéra Roberta Fica v Handlovej.

Jubilujúci spisovateľ pritom odsudzuje každé násilie a každú vojnu. Na globálnej úrovni sa desí toho, kam sa svet uberá. „Za najhlúpejší konflikt považujem bratovražednú rusko-ukrajinskú vojnu. Na Ukrajine zomiera aj veľa Rusov, preto nechápem, že Putin je ako z kameňa a nič to s ním nerobí. Takisto nerozumiem, ako na Blízkom východe postupuje Izrael pod vedením Netanjahua. Bojím sa ďalšej svetovej vojny, ktorá by už asi bola atómová,“ vyhlásil.

Domáce zázemie

Dožiť sa 90 rokov v takej kondícii je požehnanie. Je to úctyhodné o to viac, aké útrapy ťažkého väzenia a prácu v uránových baniach musel znášať. Podiel na dlhovekosti má aj jeho ústretová povaha a celoživotný optimizmus. Svoju nemalú úlohu určite zohráva priaznivé rodinné zázemie. S manželkou sú spolu už 61 rokov. Majú tri deti, šesť vnúčat a dve pravnúčatá.

„V mojom veku si už toho veľa neželám. Prajem si, aby naši nasledovníci boli zdraví a vyrastali v mierovom prostredí, kde nebudú vojny ani ďalšie nešťastia,“ doplnil.

Rudolf Dobiáš je držiteľom mnohých ocenení. V roku 2014 dostal od prezidenta SR Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne celoživotné úsilie pri obrane demokracie, ľudských práv a náboženských slobôd.

O dva roky neskôr mu udelili cenu ministra kultúry SR za výber poviedok Príbehy z prítmia a výnimočný prínos v oblasti literatúry. V tom istom roku získal aj cenu Pamäti národa a pred štyrmi rokmi bol jedným z laureátov Krištáľového krídla. Pápež František mu udelil Rád svätého Gregora Veľkého.

Dobrý Dobran z Dobrej

Týmto trojslovným pomenovaním charakterizoval spisovateľa vo svojej eseji jeho dlhoročný priateľ, výtvarník Jozef Vydrnák z Dubnice nad Váhom. Snažil sa v nej vyjadriť svoju reflexiu na životnú genézu jubilanta – od nádejného literáta a študenta na Filozofickej fakulte cez politického väzňa a prenasledovaného človeka až po opätovný návrat k básnickej a prozaickej tvorbe obohatenej o skúsenosť života a nezabúdanie.

„Napriek ťažkému životu neplače nad svojím osudom, ale časťou svojej tvorby sa opäť a opäť vracia do rokov minulých a vynáša cez svoje literárne texty na svetlo božie svedectvá a spomienky na osudy všetkých, nespravodlivo odsúdených a prenasledovaných, aby sa na nikoho nezabudlo,“ povedal pre Štandard Vydrnák.

Dubnická výtvarníčka Alena Teicherová považuje Dobiáša za skromného, dobrosrdečného a výnimočného človeka. Hovorí o ňom ako o priateľovi s krásnou dušou anjela.

„Obdivuhodné je, že napriek všetkej nespravodlivosti, ktorú prežil, dokázal odpustiť. No nezabudol a všetko to, čo sa stalo, zanecháva ako odkaz nám všetkých vo svojich písomných spomienkach. Smútok i žiaľ, lásku a krásu jeho duše vidieť aj v jeho úžasnej poézii, ktorá je venovaná nielen nám dospelým, ale aj mladšej generácii. Som vďačná, že tu máme takú vzácnu osobnosť, ktorá je živým dôkazom toho, čo sa môže stať, ak zabudneme na minulosť,“ vyjadrila sa pre náš denník Teicherová.