Slzy. O dvoch vdovách a jednom dni

Vo štvrtok som videla divadelné predstavenie i film. V oboch boli centrálnou postavou ženy, ktoré stratili mužov. Kontrast spracovania i autorského pohľadu bol zásadný a mimoriadne zaujímavý.

Krvavá svadba Federica Garcíu Lorcu v Slovenskom národnom divadle je divadelným úspechom. Príbeh o rodoch, rozhádaných na život a na smrť, deštruktívnej sile nekonečnej pomsty a o ženách, ktoré pochovávajú manželov i synov je plný archetypov a silné divadelné gesto mu pristane. Vysušená andalúzska pôda po generácie vpíja krv mužov a slzy žien.

Vražda je v tomto kraji akousi zvrátenou tradíciou a túžba ľudí po pomste je silnejšia ako túžba po živote. Tento cyklus nikto nedokáže pretrhnúť. Aj vdova, ktorá už stratila manžela a syna je plná pomsty, ktorou nakazí aj to jediné, čo jej ešte zostalo – posledného syna.

Odmieta mu dať do rúk nôž, ale neuvedomuje si, že sama každým svojím dychom  tematizuje nepomstenú smrť – že za celé tie roky túto hrôzu nijako nespracovala, len ju v celej surovosti preniesla na ďalšiu generáciu. Je to typ postavy, ktorá nemá vek, jej osudom je utrpenie. Sama navyše vyžaduje prežívanie tejto životnej schémy u iných žien.

Je to silná figúra, málo individualizovaná, hoci uveriteľná. Po dlhej dobe bol naplno využitý veľký dramatický potenciál Anny Javorkovej, ktorej herecký prejav je na tento typ postáv predurčený. Slová z jej úst znejú ako modlitba alebo zariekanie. Čierny odev jej vrástol do tela. Jej ženskosť sa pretavila do materstva, akoby bolo jedno, či má štyridsať alebo osemdesiat rokov. Akoby už nemala vek.

Stala sa utrpením, ktoré sa v tejto dobe a tomto kraji adoruje. Len ona má naň patent. „Vám tečú slzy z očí, len z očí,“ hovorí v inscenácii. Nezaznie však pokračovanie tejto Lorcovej vety: “ale mne, až budem sama, vytrysknú z môjho vnútra, z chodidiel, z mojich koreňov a budú horúcejšie ako krv.”

Budúca nevesta pred ňou stojí ako teliatko vedené na porážku. Hoci sa v poslednej chvíli vzoprie, útek s milencom je dopredu odsúdený – smrť už tancuje svoj obradný tanec a zem čaká na svoju dávku krvi. Tento charakter je v klasických dielach častý a dodnes nestratil svoju ničivú dramatickú silu.

Anna Javorková v úlohe matky v divadelnej inscenácii Krvavá svadba. Foto: SND

Lenže čas sa posunul, rovnako ako spôsob a možnosti umeleckého vyjadrovania a zobrazenia. Hrdinka filmu Rok vdovy je súčasná a individualizovaná.

Film vznikal na základe blogu konkrétnej ženy, ktorej nečakane zomrel manžel a o svoju bolesť sa podelila. Úplne všetko v tomto filme je podriadené sledovaniu jej prežívania – akoby sa jej tvorcovia pokúšali dostať do hlavy.

Počiatočné ohromenie, zostrené prežívanie, vnímanie ľudí, ktorí sa jej pokúšajú pomôcť, ale akékoľvek ich konanie v nej vzbudzuje odpor. Je rozjatrená, obnažená a zranená. Čerešničkou v tejto situácii je jednanie s úradníkmi. Sucho deklarové predpisy sú ako rozpálené železo v otvorenej rane.

V momentoch absolútneho smútku si hrdinka len matne uvedomuje, že má aj dcéru. Po jednom mužovi zostali tri ženy – matka, manželka a dcéra – každá prežíva svoj žiaľ po svojom. Vzájomné súžitie vôbec nie je jednoduché a nedokážu si pomôcť.

Otázkou je, ako sa prienik do mysle zranenej ženy podaril.

Ako to už často býva, film má rezervy v scenári – od prvej tretiny sa niektoré situácie začínajú opakovať a celý film sa zasekáva v akejsi slučke.  Spomínanie na milovaného partnera je opakovane zobrazené dotýkaním sa jeho vecí. Fakt, že sa dcéra prepadáva do osídiel anorexie je len naznačený a nemá dostatočnú citovú hĺbku. Magický čas roka – striedanie jeho rôznych období, ktoré by mali zachytávať rôzne etapy jej žiaľu – je akoby v prvotnej hmle. Tak ako hrdinka, ani my neprežívame naozajstnú katarziu – na konci je naznačená veľmi mierne. Akoby sme sa s ňou nedostali do celej hĺbky jej bolesti a preto necítime ani jej uvoľnenie.

Napriek týmto výhradám cítim poctivé zaujatie tvorcov pre tému. Úsilie preniesť na plátno bolesť, jej prežívanie, ale aj jej vývoj. Aj tu je ženskosť hrdinky potlačená, ale je to len dočasné. Filmové videnie umožňuje pozorovanie človeka v celej jeho intimite – dýchame jeho dychom, sledujeme svet jeho pohľadom a rozostrí sa nám jeho slzami.

V jeden deň som videla  dve vdovy, jednu divadelnú, výsostne archetypálnu, skamenelú vo svojom žiali. Druhú, zachytenú intímnym filmovým pohľadom, bezmocne tápajúcu vo svojej bolesti. V istom momente jej cesty však tušíme nádej budúceho naplneného života, i silu, ktorá jej umožní pomôcť dcére. Nádej, že strata blízkeho človeka nie je deštrukciou života, ale ťažkou skúsenosťou, ktorá nám ukáže krásu a veľkosť života z inej strany.

Oba pohľady stoja za videnie.