Pavlína žije bez rúk: V zahraničí ma brali ako človeka, na Slovensku ako hendikepovanú

„Pomáhali sme najmä problémovým tínedžerom, ktorí trpeli rôznymi závislosťami alebo sa len flákali po uliciach. Naším cieľom bolo počúvať ich, ponúkať im aktivity a snažiť sa ich nasmerovať na lepšiu cestu," vysvetlila.

Mala pocit, že niekedy pomáhala len svojou prítomnosťou a tým, že mala hendikep. „Chcem pomáhať ľuďom nájsť správny smer, ukázať im, že život nemusí byť vždy taký čierny, ako sa na začiatku zdá," dodala.

Po návrate pokračovala v štúdiu na gréckokatolíckej fakulte, kde sa venovala animácii voľnočasových aktivít. Jej cestovateľská duša ju viedla späť do Dánska na päťmesačné neformálne štúdium zamerané na ekologický život v prírode.

To jej nestačilo a odišla do Španielska s nádejou, že jej znalosť jazykov pomôže pri budúcej kariére. „Myslela som si, že čím viac jazykov budem ovládať, tým väčšie budú moje pracovné možnosti. Žiaľ, pri hľadaní práce mi to veľmi nepomohlo," povedala s odstupom času.

Po návrate zo Španielska pracovala v chránenej dielni a následne sa rozhodla vyskúšať šťastie v hlavnom meste.

Rozdiely vo vnímaní hendikepu na Slovensku a v zahraničí

„V zahraničí som mala pocit, že konečne žijem naplno. Chodila som po uliciach a vôbec som nevnímala, že by ma niekto vnímal inak. Keď sa niečo objavilo, nebolo to problémom, lebo to bolo vždy niečo, čo sa dalo vyriešiť," vysvetlila.

Na Slovensku to však bolo iné. „Nie vždy som si bola istá, čo ľudia vnímajú viac – môj hendikep alebo to, že som žena. Ale tam to bolo úplne prirodzené," doplnila.

V Dánsku jej vždy vyšli v ústrety, hľadali riešenia a nikdy ju neodmietli. „Na každý problém existuje riešenie a tam to fungovalo," vyhlásila.

V rámci neformálneho štúdia zažívali všetky aktivity spolu s jej spolužiakmi. „Keď sme išli na kajaky, nezostala som na brehu, hoci som nemala ako pomôcť a bolo to náročné, no zapojili ma," vysvetlila. Keď išli zlaňovať, nechali ju vyjsť do výšky, v ktorej sa cítila dobre, a sa snažili nájsť spôsob, ako sa môže zapojiť. Rovnako to bolo aj na bicykloch či pri iných športových a spoločenských aktivitách.

Na Slovensku sa často stretáva s tým, že keď sa pokúsi vyskúšať niečo nové, narazí na názor, že jej hendikep predstavuje prekážku. Na Slovensku sú podľa jej slov príliš veľké bariéry, ako napríklad pri organizovaní akcií pre zdravotne znevýhodnených.

„Vždy ide o uzavretú skupinu, kde sú pozvaní len hendikepovaní a ich najbližší, a keď je akcia pre zdravých, málokedy je prítomný niekto ‚od nás‘. A to je pre mňa veľká škoda, pretože verím, že by sme si dokázali odovzdať veľmi veľa, keby sa tieto svety viac prepojili," vyhlásila.

Hendikep v životopise

Už len samotné rozhodnutie, či do životopisu priznať hendikep, alebo nie, bolo pre ňu ťažké. „Keď som ho tam napísala, stratila som hneď šancu na pohovor. Na druhej strane, keď som to tam nenapísala a prišla som na pohovor, skončilo to väčšinou s poďakovaním a vetou: ‚Ďakujeme, my sa vám ozveme.‘ No vždy som si povedala, že keď som danú pozíciu ovládala a vedela som, že tú prácu zvládnem, považujem to za diskrimináciu, ak by ma kvôli môjmu hendikepu nemali zobrať, no vždy si dôvod našli," pokračovala.

Keď sa zamestnávatelia dozvedeli, že nemá ruky, boli často v šoku. Nevedeli, ako majú reagovať. Nikdy jej to nepovedali priamo, ale cítila, že sa jej pokúšajú jemne naznačiť, že hľadajú niekoho iného, niekoho "s rukami". Sama však hendikep nevníma ako prekážku, aby bola dobrá v tom, čo robí. Avšak bez šance to nikdy nemohla dokázať.

Jednu z nepríjemných skúseností zažila počas pohovoru v nemenovanej cestovnej kancelárii. Po príchode na pohovor si všimla, že šéf mal nohy vyložené na stole a nebol ochotný jej podať ruku. „Opýtali sa ma, či viem, čo je to all inclusive alebo aké sú dvojlôžkové izby. Hneď som to pochopila, vadilo im, že nemám ruky,“ prezradila.

Maľovanie obrazov nohami

K umeniu sa dostala už ako šesťročná, keď navštevovala ústav. V rámci krúžkov si ju obľúbila jedna výtvarníčka, ktorá ju často pozývala na hodiny do dielne. Spoločne tvorili rôzne výrobky z hliny, maľovali, kreslili.

Po odchode z ústavu umelecké aktivity na niekoľko rokov utíchli. V Dánsku sa však rozhodla opäť vyskúšať maľovanie a dostala sa prvýkrát k maľbe na plátno.

Počas práce v chránenej dielni si ju všimla znalkyňa umenia, ktorá jej navrhla usporiadať výstavu. Neskôr dostala ponuku na ďalšiu malú výstavu, kde prezentovala najmä ženské akty. Počas ďalšieho vývoja sa dostala do kontaktu s amatérskymi maliarmi a začala sa zúčastňovať na rôznych súťažiach. Neskôr začala chodiť na plenéry [maľovanie vo voľnej prírode, pozn. red.] a maľovať ešte intenzívnejšie.

Začala maľovať aj na hodváb a skúšala tvoriť rôzne hodvábne šatky, šály, kravaty. Dnes okrem toho maľuje aj dáždniky, klobúky a tričká. Už má za sebou viac ako 30 výstav, ktoré sa konali nielen na Slovensku a v Českej republike, ale aj v zahraničí, napríklad v Osle a na Kube.

Ťažkosti aj vtipné príhody

Hendikep jej však spôsobuje určité ťažkosti. „Napríklad zimné a jesenné obdobie je veľmi náročné. Obliecť si všetky vrstvy, šnúrky, zipsy, rifľové nohavice – to sú každodenné výzvy. Aj nákupy či káva s kamarátkou. Vždy musím myslieť na to, ako vyriešiť toaletu, čo bez pomoci mimo svoju domácnosť nezvládnem," podotkla. Keď prší, nemôže si chytiť dáždnik či odniesť nákup.

Mohla by šoférovať, no firma, ktorá upravovala autá pre osoby so závažným zdravotným postihnutím, ju informovala, že proces získania vodičského preukazu a auta je komplikovaný. Poradili jej, aby si našla osobného asistenta, ktorý ju bude voziť.

„Zistila som, že v Rakúsku majú autá prispôsobené pre osoby s podobným hendikepom, kde upravujú autá na nožné riadenie, no také úpravy by boli veľmi drahé."

Zažíva aj vtipné príhody spojené s jej hendikepom. „Stála som v Bratislave na zastávke, keď ku mne prišla pani, ktorá si vôbec nevšimla, že mám krátky rukáv, a jednoducho potrebovala vedieť, koľko je hodín. Opýtala sa ma: ‚Prepáčte, prosím vás, neviete, koľko je hodín?‘ Ja som sa pozrela na svoj kýpeť a odpovedala: 'Bude 12.' A až vtedy si uvedomila, čo sa vlastne stalo, a začala sa mi ospravedlňovať. Ja som sa len usmiala a povedala, že to je v poriadku," zasmiala sa.

Ďalšia príhoda sa jej stala v Košiciach, kde ju aj s kamarátkou zastavila na ulici Rómka, ktorá jej chcela vyveštiť z ruky. „Ja som sa len usmiala a ukázala jej kýpeť. Povedala som jej, nech si nájde moju čiaru života. Neuveriteľne rýchlo zmizla," uviedla.

Za rovnako vtipné považuje aj to, keď na súťažiach vyhrala náramkové hodinky či krémy na ruky. „Tak som sa vždy usmiala a poďakovala. Týmto skúsenostiam sa vždy snažím smiať. Lebo aj keď to nie je vždy jednoduché, nikdy by som nemenila svoj život. Nezaujíma ma, prečo sa to stalo mne, lebo aj keby som to zistila, nič by sa nezmenilo. V skutočnosti to nič neovplyvní a ja som takto spokojná," uzavrela Pavlína Csápaiová.