Pamätáte si na prvé koncerty, aké to bolo?

V lete roku 1963 mi zavolali muzikantskí kamaráti, myslím, že to bol Pavel Chrastina, a spýtal sa ma, či by som si predsa len nechcel zahrať s Olympicom. Vtedy sa ešte volali Karkulka a mali nejaké "kšefty" ako tanečné zábavy. Pamätám si, že sme vtedy išli s manažérom, ktorý sa volal Jožo Smeták, bol to nejaký podvodník.

Prišiel pre nás so 603-kou, čo bolo vtedy vládne auto, a on tomu hovoril "kuriér" – vraj najrýchlejšia Tatra v celej republike. Vozil nás ňou na koncerty, pamätám si, ako keď pre mňa prišiel, a môj otec bol z toho celý bez seba. Keď sme odchádzali, mával mi z okna ako z tribúny, tváril sa, akoby odchádzala politická delegácia, musím povedať, že mi bolo celkom dosť trápne.

Úplne prvé „koncerty“ boli skôr tanečné zábavy. V sále bolo začmudené od cigariet a divákov nijako zvlášť nevzrušovalo, že prišla nejaká kapela z Prahy. Prvý koncert sme odohrali niekde v okolí Prahy, niekde pri Kladne. Spomínam si, že sme hrali jeden rock’n’roll za druhým a to ma moc nebavilo.

Až keď sme začali hrávať skutočné predstavenia v Semafore, bolo to už o niečom inom. Vtedy som ešte nespieval, venoval som sa len svojej gitare a vyzeralo to, že mi to vlastne k šťastiu stačí.

Ktorý album alebo pieseň považujete za prelomový vo svojej kariére?

Rozhodne album Želva. Bol to náš prvý album a bol prelomový nielen pre našu kariéru, ale aj pre československý rock’n’roll ako taký. Bola to významná platňa – nielenže bola prvá, ale bola aj veľmi vydarená a priniesla so sebou kus sviežosti.

Nebola to nejaká hlúpa kópia zahraničných vzorov, ale skutočne česká platňa s krásnymi textami. Tie pesničky dodnes hrávam a stále sú počúvateľné, vôbec nezostarli. V tej dobe sa ešte riešilo, či spievať bigbít, ako sme tomu po česky hovorili. Kedysi sme spievali anglicky, ale na tejto platni sme sa rozhodli pre češtinu – a dobre sme urobili.

Celé to však odštartovala pieseň Dej mi víc své lásky. Tá však na albume nie je.

Na hudobnej scéne ste už viac ako šesť dekád. Aké je vaše najobľúbenejšie obdobie z kariéry, na ktoré si rád zaspomínate?

Rád si spomínam na 80. roky, no, samozrejme, aj na začiatok 60. rokov. Bolo to obdobie prvých zážitkov – prvé bývanie v hoteli, prvé jedlo v reštaurácii, všetko bolo po prvý raz. Dokonca aj prvá dievčina, ktorú som na zájazde stretol len na hodinu. Bolo to jednoducho úžasné.

A 80. roky tiež stoja za spomienku – už sme boli vyzretí chlapi, mnohí z nás mali rodiny, ale ešte sme si dokázali užiť a vytvárali sme skvelé albumy ako Prázdniny na zemi, Ulice, Laboratoř. Mali sme mnoho hitov, ako Osmý den, Jasná zpráva, Vlak, co nikde nestaví. Vždy sme spravili aspoň tri hity za rok, aj keď sme to nijak zásadne neplánovali. Bola to krásna doba, hoci v kapele nebola vždy úplná pohoda, ale inak to boli skvelé časy.

Ako ste dokázali prepojiť súkromný život – manželku a deti – so životom frontmana kapely, ktorý často cestoval po Československu aj do zahraničia?

Tu platí len jedno pravidlo: zatloukat, zatloukat, zatloukat (úsmev). Ale teraz vážne, nebolo to jednoduché a musím povedať, že to bolo až ťažké. Som tretíkrát ženatý, splodil som päť detí a dúfam, že mi to už vydrží.

Zmenila sa vaša fanúšikovská základňa?

Je to podobné, ale už nie také divoké. Na začiatku 60. rokov sa úspech meral podľa rozbitých sedadiel. Fanúšikovská základňa zostarla, už to nie sú mladé dievčatá… Tie sú dnes skôr babičky. Niektoré už horšie chodia, a jednoducho sme všetci spolu zostarli. To je vývoj, s ktorým sa nedá nič robiť.

Samozrejme, takýchto fanúšikov už veľa pribúdať nebude, mnohí z nich nás už opustili. Ale vážim si ich, že stále chodia a podporujú nás – je to pekné spomínať spolu s nimi na staré časy.

Máme verných fanúšikov, ktorí prichádzajú na naše koncerty. Často sú to už ľudia v rokoch, ktorí si radi nechajú podpísať nejaké veci. Vždy ma poteší, že máme takýchto oddaných priaznivcov, pretože práve oni udržujú tú gloriolu okolo našej skupiny.

Sú vlastne takou pomocnou silou našej kapely, robia nám reklamu, hovoria o nás pekne a šíria naše meno ďalej medzi ostatné publikum. Skrátka, verný fanúšik je pre kapelu obrovským prínosom a som za nich všetkých veľmi vďačný.

Máte na pódiu niekoho alebo niečo, čo vždy potrebujete mať pri sebe?

Áno, potrebujem mať pri sebe spolupracovníka pri gitare, ktorý mi vymieňa gitary, ladí ich a kontroluje zvuk. Je tam pre mňa, keď potrebujem čokoľvek. Stojí odo mňa pár metrov, takže keď potrebujem pomoc, môžem mu to pri krátkej pauze povedať. Je to pre mňa taká istota, ako pevný stĺp, a som vždy rád, keď tam sedí a pomôže – to ma upokojuje.

Je to vlastne jediná vec, ktorú vyžadujem, ale je nesmierne dôležitá. Dostať gitaru, ktorá je perfektne naladená, je zásadné, pretože počas koncertu sa vždy trošku rozladí. On ju upraví, a keďže používam rôzne gitary na rôzne piesne, táto pomoc je pre mňa nenahraditeľná.

Dodržiavate nejaký rituál alebo máte obľúbené jedlo či nápoj, ktoré si dávate pred koncertom?

V zásade nemám žiadne špeciálne rituály. Keď sme však oslavovali šesťdesiatku, dostali sme od niekoho fľašu dobrého rumu. Pred prídavkom, po skončení koncertu, nás vždy čakal šofér za javiskom s naliatymi panákmi, aby sme si pripili, a potom sme sa vrátili na pódium a dohrali koncert. To je vlastne jediná rituálna spomienka, ktorú si pamätám.

Ale, samozrejme, ako profesionálna kapela máme v šatni catering, teda teplé aj studené jedlo, nápoje, ovocie, víno a vlastne čokoľvek, čo požaduje manažment. Ďalej tam máme transportnú skriňu, v ktorej máme rôzne oblečenie.

Počúvate súčasnú hudbu? Kde beriete inšpiráciu pri písaní textov?

Nové skupiny veľmi nepočúvam, tie staré už tiež nie, pretože si idem vlastnou cestou. Povedal som si, že budem tvoriť za seba a nebudem sa príliš obzerať na to, čo robia iní. Tak sa mi nestane, že by som začal kopírovať nejakú modernú kapelu. Preto sa tomu do určitej miery zámerne vyhýbam, aj keď ma to už ani veľmi nebaví počúvať. V 60. rokoch som počúval všetko, čo som mohol, ale odvtedy toho už veľa nepočúvam.

Inšpiruje ma vždy niečo iné. Nové lásky aj rozchody, krásne aj smutné zážitky, počasie či nejaká nečakaná udalosť. Už som zložil približne tisíc piesní a je to čoraz ťažšie. Keď dostanem nápad, o čom by pieseň mala byť, hneď sa mi pracuje ľahšie.

Keď nekoncertujete a nie ste v nahrávacom štúdiu, ako trávite svoj voľný čas?

Mám množstvo práce okolo Olympicu, neustále skladám nové piesne alebo si pustím prístroje, cvičím na gitare, píšem texty a občas si niečo prečítam. Taktiež odpovedám novinárom na otázky, občas som s rodinou na výlete, chodím 3x do týždňa na tenis a na mariáš či biliard.

Rýpem sa v záhrade a pestujem paradajky v skleníku. Starám sa o náš penzión na Valašsku a pomáham všetkým, ktorí o to požiadajú.

Okrem toho vozím deti do školy a zo školy, takže deň mám naplnený. Nemám rád, keď len tak „preflákam“ čas. Televíziu si cez deň vôbec nepúšťam, len večer na správy – chcem mať prehľad o tom, čo sa deje vo svete. A najmä sa pozerám na športové správy. V noci zvykne byť voľnejší čas, často až do polnoci.

Aké sú vaše najnovšie projekty a plány na rok 2025?

Budúci rok začíname novým albumom Bombarďák, ktorý budeme nahrávať v januári a mal by vyjsť koncom marca alebo na začiatku apríli. Pôjde v poradí už o 23. radovú platňu. Začiatkom apríla sa vyberieme na turné, aby sme ho predstavili fanúšikom naživo. Myslím si, že opäť prekvapíme.

Rok 2025 bude teda celkom naplnený – čakajú nás nielen koncerty v rámci turné, ale aj vystúpenia na klasických letných festivaloch. Okrem toho nemáme v pláne nič zásadné. Chcem si predovšetkým užívať život a venovať sa tomu, čo ma baví.