Django. Dokument o rockerovi Petrovi Jandovi prišiel práve včas

„Filmařsky i lidsky mě potěšilo, že bych se mohla věnovat příběhu o lásce k hudbě, o posedlosti a zápalu, o přátelství a lásce," povedala pri uvádzaní dokumentu jeho režisérka Olga Malířová Špátová.

Tá vyše rok a pol spoločne s manželom, chýrnym českým kameramanom Janom Malířom, trávila čas s Petrom Jandom. Iba preto, aby zaznamenávala pomaly a pokorne jeho zaujímavý život. Natáčať dokumentárny film o podobnej osobnosti je zložité.

Pokiaľ ste v šoubiznise tak dlho ako Janda, už len ťažko môže niekto rozlíšiť, čo o dotyčnom je pravda, čo mýtus, legenda alebo historka poriadne pritiahnutá za vlasy. Preto musíte spovedať nielen najbližšiu rodinu, spoluhráčov z kapely, ale aj známych, priateľov a občas asi aj nepriateľov.

Aj oni sú pre vývoj legendárneho hudobníka dôležití a nemožno ich podceňovať. Petr Janda je vojnové dieťa. Narodil sa 2. 5. 1942 na pražských Vinohradoch. Jeho rodičia boli právnici, otec pracoval na ministerstve financií. No po roku 1948 sa stal nežiadúcim elementom a jeho pracoviskom bolo Kladno.

Hudba hrala v rodine Jandových zásadnú úlohu. Obidvaja rodičia sa jej venovali a svoju vášeň preniesli aj na ich synov. Petrov už zosnulý starší brat Jiří hrával na saxofón a meno mladšieho Bohuslava (Slávka) je späté okrem iných so známou rockovou skupinou Abraxas.

Peter spieval v detskom zbore Bohumila Kulínského a hral neochotne na husle. Tie s radosťou vymenil za gitaru. Po maturite sa vyučil za elektrikára, no nikdy v odbore nepracoval. Totálne prepadol hudbe. Hral v kapele Sputnici, potom založil inštrumentálny súbor B. B. Qiuntet.

V roku 1963, „dostal lano" od skupiny Karkulka, ktorá sa premenovala na Olympic. Skupina bola najprv sprievodným súborom sólových spevákov: Josefa Laufera, Pavla Bobka a Mikiho Voleka. Až potom prichádza beatová, rokenrolová a rocková legenda a Janda sa po vzore Beatles začal presadzovať aj ako spevák.

Petr Janda v dokumente Django spomína na svoje úplné začiatky. Divoké večierky s Olympicom, štúdiá, nahrávanie, komponovanie, turné, ale aj neuveriteľne ťažké, osobné tragédie. Frontman kapely Olympic sa musel v živote doslova pobiť s veľkým množstvom strát.

No on to ako tvrdý chlap ustál a bolesť dokázal pretaviť do skvelých pesničiek, ktoré si spievajú generácie. Vždy vstal a šiel ďalej. Jeho jedinečným liekom bola, je a asi aj navždy bude hudba. Osemdesiatnik stále skladá, koncertuje, obklopuje sa mladými. Skúša nové technológie a ako muzikant sa rozvíja.

„Natáčanie bolo veselé a hlavne oslobodzujúce. Fakt som si ho užil. Stretol som po rokoch spoluhráčov, ktorých som nevidel aj 25 rokov. A veľmi veľa vecí som si nanovo uvedomil a dal ich do súvislosti," prezradil Peter svoje dojmy z filmovania.

Ale prečo má Janda podivnú prezývku Django? Peter ju dostal pri koncertoch vo Francúzsku v roku 1968. Francúzi jeho meno nevedeli vysloviť a oslovovali ho Žambon (vo francúzštine šunka) alebo Žanda či Žamon.

Až bubeník Jan Antonín Pacák mu začal hovoriť Django – podľa slávneho francúzskeho džezového gitaristu Jeana „Django" Reinhardta, ktorý bol vždy Jandovým umeleckým vzorom.

Režisérka Olga Malířová Špátová vytvorila v snímke Django poučný príbeh o veľkej, celoživotnej láske k hudbe. O pokore, pádoch, vzletoch aj omyloch. Opus o úspechu, posadnutosti gitarou a vášni, o kompromisoch, ale aj o nekompromisnosti. O mnohých neznámych krásach a strastiach tvorby života hudobníka.

Janda a spolu s ním Olympic prežili totiž (ako každá veľká kapela) od roku 1967 veľa kríz. Rozchodov s kolegami, sporov a striedaní spoluhráčov. Pasovali sa s cenzúrou boľševika, ale aj s nástupom nových hudobných štýlov. Po novembri 1989 sa Olympic dostal do ústrania. Preto sa Janda rozhodol k 30. výročiu kapelu rozpustiť.

Venoval sa práci producenta, vo svojom nahrávacom štúdiu a predovšetkým rodine. Koncertovanie mu však strašne chýbalo. Preto telefonicky prehovoril kamarátov z kapely, aby Olympic opäť ožil. Hrá dodnes a posledným, 23. štúdiovým albumom skupiny je CD Kaťata, z roku 2020.