Ako zničiť svet za 92 minút. Scenár jadrového konfliktu

Vyrastal som v čase, keď vrcholila studená vojna. V roku 1985, keď som navštevoval posledný ročník základnej školy, znepriatelené krajiny na seba mierili viac ako šesťdesiatimi tisíckami jadrových hlavíc. Každá disponovala silou desať až stokrát väčšou ako tá, ktorá zničila japonskú Hirošimu.

Svet bol na prahu zániku, mňa však zaujímali vtedajšie počítače či krivky pod obtiahnutým úborom spolužiačok nacvičujúcich na Spartakiádu. Netušil som, že bude posledná. Novozvolený generálny tajomník Komunistickej strany ZSSR Michail Gorbačov o pár rokov všetko zmenil.

V škole nám merali hlavy na určenie správnej veľkosti plynovej masky. Počas pravidelných branných cvičení sme sa obliekali do pršiplášťov, na ruky a nohy navliekali igelitové vrecká, potom sme s nasadenou plynovou maskou vzdorovali hypotetickému spadu.

Britský film Vlákna ukazujúci brutálnu realitu jadrovej vojny aj sveta po nej sa do československých kín nedostal. Až o pár rokov neskôr som na sovietskej televízii prvýkrát uvidel americký film Deň potom.  

Aj napriek odzbrojeniu stále dokážeme zničiť svet

V súčasnosti je situácia aspoň zdanlivo lepšia. Súhrnný počet jadrových zbraní poklesol z maxima v polovici 80. rokov minulého storočia asi na štvrtinu. Zbrane pripravené na okamžité použitie sú pritom „len“ asi štvrtinou celkového jadrového arzenálu.

V pohotovosti majú Spojené štáty a Rusko dokopy „iba“ necelých tritisíc hlavíc. Ak predpokladáme, že jedna z nich má v sebe deštrukčnú energiu ekvivalentnú 400 kilotonám výbušniny TNT, celková sila výbuchov tak dosahuje 1 200 megaton TNT.

Počas druhej svetovej vojny predstavovala súhrnná sila všetkých použitých bômb vrátane dvoch jadrových asi tri megatony TNT. Svet teda aj napriek redukcii jadrového potenciálu vieme zničiť 400-krát efektívnejšie, ako sme sa o to pokúsili pred osemdesiatimi rokmi.

Do klubu krajín vlastniacich jadrové zbrane a neviazaných zmluvou o ich nešírení pribudli okrem Izraelu a Indie aj Pakistan a Severná Kórea. Indii pritom trval prechod od prvej štiepnej zbrane k termonukleárnej skoro štvrťstoročie, kým Severná Kórea to zvládla iba za jedenásť rokov.

Pozitívnou informáciou je fakt, že existuje aj krajina, ktorá sa jadrových zbraní vzdala. Juhoafrická republika v deväťdesiatych rokoch rozmontovala svojich šesť jadrových bômb a v roku 2019 pristúpila k zmluve o nešírení jadrových zbraní.

Scenár snažiaci sa o reálnosť

Pre tých, ktorí sa chcú o potenciálnom jadrovom konflikte dozvedieť viac, vyšla nedávno kniha Nuclear war: A scenario (Jadrová vojna: Scenár). Jej autorka, americká investigatívna novinárka Annie Jacobsenová sa dlhodobo zaoberá otázkami týkajúcimi sa bezpečnostnej problematiky. Za knihu o vojenskej výskumnej organizácii DARPA bola v roku 2016 nominovaná do finále Pulitzerovej ceny.

Autorka sa snažila na základe dostupných informácií aj rozhovorov s ľuďmi, ktorí boli v súčasťou politicko-vojenskej mašinérie, vystavať realistický scenár hypotetického jadrového konfliktu.

V zozname jej cenných zdrojov sú ministri obrany William J. Perry a Leon E. Panetta, ktorý zastával aj funkciu riaditeľa CIA či šéfa kancelárie Bieleho domu. Medzi skoro päťdesiatkou vyspovedaných sa nachádzali aj návrhári jadrových zbraní, vojenský velitelia, špióni či historici.

Začne Severná Kórea

Scenár popisovaný v knihe začína vypustením severokórejskej rakety Hwasong-17 s termonukleárnou hlavicou so silou ekvivalentnou jednej megatone TNT. Americký systém vesmírnej infračervenej detekcie (SBIRS) skladajúci sa z dvanástich satelitov na geostacionárnych aj vysoko eliptických dráhach ju deteguje za štyri desatiny sekundy od štartu.

Do pár sekúnd po detekcii začne dôkladná analýza dát získaných zo satelitov. Preverujú sa plamene šľahajúce z dýz, počítače v dátovom centre v Colorade, z ktorého sa detekčné satelity riadia, zisťujú do necelej minúty, že cieľom útoku je východ Spojených štátov.

Rozbehne sa mašinéria prípravy na obranu aj odvetu. Do akcie je zapojený STRATCOM zodpovedný za prípadnú jadrovú odpoveď, NORAD monitorujúci útok aj ministerstvo obrany sídliace v Pentagóne, ktoré celému procesu dodáva civilnú kontrolu. O útoku je informovaný prezident, jeho úlohou je vybrať vhodný druh odpovede. Ich komunikácia prebieha pomocou družicového systému AEHF pozostávajúceho zo šiestich geostacionárnych satelitov.  

Päť minút po štarte dohorí raketový motor a strela prestáva byť sledovateľná na základe infračervenej stopy. Vzhľadom k zakriveniu Zeme a priamočiaremu šíreniu elektromagnetických vĺn používaných na detekciu nie je zatiaľ možné použiť pozemné radary.

Prvý preto severokórejskú strelu zachytí plávajúci radarový komplex SBX v Tichom oceáne. Stane sa tak po šiestich minútach od štartu.   

Pokus o zostrelenie

Prvý pozemný radar zachytí strelu po deviatich minútach od štartu. Ide o zariadenie na Aljaške, súčasť systému LRDR.

Jeho účelom je s vysokou presnosťou sledovať polohu nepriateľskej rakety a navádzať na ňu protiraketové strely systému GMD. Na Aljaške je ich umiestnených 40, ďalšie štyri sú lokalizované v Kalifornii.

Podobný systém, určený primárne na obranu pred strelami z Iránu, mal byť umiestnený aj v strednej Európe. Radar mala hostiť Česká republika, protirakety by sa vystreľovali z Poľska. Projekt bol zrušený v roku 2009, v Poľsku sa vybudovala zmenšená verzia a podobný komplex vznikol aj v Rumunsku.

Prakticky v okamihu prvej detekcie pozemným radarom sú proti severokórejskej rakete vypustené prostriedky na jej zničenie. Trojstupňová raketa ich urýchli, potom sa špeciálne zariadenie snaží trafiť nepriateľskú strelu a zničiť ju nárazom. Pravdepodobnosť zásahu pri jednej vypustenej protirakete je asi 57 percent, preto sa vypúšťajú štyri.

Pri praktických testoch však došlo k mnohým neúspechom. Scenár popisovaný v knihe predpokladá, že protiraketová ochrana zlyhá.

Šesť minút na rozhodnutie

V blízkosti amerického prezidenta sa vždy nachádza pobočník s čiernym kufríkom. Ide o takzvaný „jadrový futbal“, ktorý v sebe obsahuje všetko potrebné na začatie jadrovej vojny.

Obsah tejto asi 20 kilogramov ťažkej batožiny patrí medzi najprísnejšie strážené tajomstvá. Uniknuté informácie indikujú, že by sa v ňom mali nachádzať popisy rôznych scenárov útoku, odpaľovacie kódy pre jadrové zbrane, pokyny pre systém núdzového varovania EAS či zoznam utajených lokalít. Kufrík obsahuje aj anténu, umožňuje teda aj nejaký druh komunikácie.

Dôležitou súčasťou procesu jadrového útoku je aj takzvaný „keks“ (The Biscuit) obsahujúci „zlaté kódy“. Je to kartička vo veľkosti kreditnej karty s alfanumerickými kódmi pripomínajúca „Grid kartu“ používanú v minulosti na prihlasovanie sa do internetového bankovníctva.

Kódy sa menia denne a prezident kartičku nosí vždy pri sebe. Jej hlavným účelom je overenie, či odpaľovacie kódy zadáva správna osoba.      

Vzhľadom na to, že doba letu medzikontinentálnej balistickej rakety je asi tridsať minút a všetky procedúry od jednoznačnej detekcie útoku po spustenie odvety nejaký čas trvajú, na samotné rozhodnutie ostáva prezidentovi iba šesť minút.

Druhá raketa

V šestnástej minúte od štartu severokórejskej medzikontinentálnej strely systém infračervených satelitov oznámi vypustenie ďalšej rakety. Vychádza z oceánu, približne 560 kilometrov od pobrežia Kalifornie. Predbežné merania ukazujú, že smeruje na Kaliforniu alebo Nevadu.

Ide o ponorkovú strelu KN-23 s maximálnym doletom v stovkách kilometrov. Spojené štáty na monitorovanie ponoriek používajú akustický systém SOSUS/IUSS, ktorý je spoľahlivý v hlbokých moriach, nedokáže však s istotou sledovať ponorky v plytkých vodách v blízkosti pobrežia. Severokórejská ponorka sa tak môže nepozorovane pozdĺž západného pobrežia USA priblížiť až ku Kalifornii.   

Odveta

V 23. minúte autorizuje prezident jadrový útok na Severnú Kóreu. Pozostáva z päťdesiatich jadrových rakiet Minuteman III štartujúcich z pozemných síl a ôsmich striel vypustených z ponorky, pričom každá obsahuje štyri hlavice.

Rakety umiestnené v pozemných silách sú zraniteľné, ich pozície sú verejne známe, je nutné ich vypustiť čo najskôr. Trvá to asi minútu.

Aby však strely Minuteman III dosiahli Severnú Kóreu, musia letieť ponad Rusko.

Apokalypsa začína

V 24. minúte zasahuje severokórejská ponorková strela jadrovú elektráreň Diablo Canyon. Objavuje sa nad ňou hríbovitý oblak z hlavice so silou ekvivalentnou 300 kilotonám TNT. Oblasťou sa šíri rádioaktívne zamorenie nielen z jadrovej zbrane, ale aj z roztavených jadier dvoch reaktorov či skladu vyhoreného paliva.

V 33. minúte dopadá hlavica so silou ekvivalentnou miliónu ton TNT na Pentagón. Ohnivá guľa s teplotou stoviek miliónov stupňov dosahuje kilometrové rozmery. Tlaková vlna sa šíri rýchlosťou stoviek kilometrov za hodinu. Hlavné mesto USA so všetkými inštitúciami je vymazané z mapy.

Tridsať šesť minút od štartu rakety, ktorá práve zničila Washington D.C. vzlietajú „lietadlá súdneho dňa“. Ide o veliteľské posty riadenia jadrových zbraní umiestnené vo vzduchu a schopné fungovať aj po kompletnom zničení pozemnej infraštruktúry.

O minútu neskôr začne jadrová ponorka umiestnená v strede Tichého oceánu vypúšťať strely Trident. V 15-sekundových intervaloch opúšťajú plavidlo. Každá z ôsmich vystrelených rakiet nesie štyri hlavice s výbušnou silou porovnateľnou so 455-tisíckami ton TNT. Svoj cieľ zasiahnu približne o štrnásť minút.

V štyridsiatej minúte od počiatku vystrelí Severná Kórea ďalšiu balistickú raketu Hwasong-17. Odhaduje sa, že tento štát disponuje celkovo asi päťdesiatimi jadrovými hlavicami.     

Zapája sa Rusko

Aby bolo možné apokalypsu dokonať, je nutné do scenára zapojiť aj druhú jadrovú superveľmoc.

Autorkin scenár vychádza z názoru expertov, že ruský družicový systém EKS určený na infračervenú detekciu štartov nepriateľských rakiet nie je dokonalý. Miesto päťdesiatich rakiet letiacich na Severnú Kóreu deteguje dvojnásobok útočiaci na Rusko. Neskôr informáciu potvrdia aj radary, strely Minuteman totiž uvoľňujú falošné ciele, aby zmiatli systémy protiraketovej obrany.

Podobný prípad sa stal v roku 1983, keď predchádzajúci varovný systém Oko informoval o vypustení amerických rakiet na Sovietsky zväz. Službukonajúci Stanislav Jevgrafovič Petrov však považoval varovanie za chybu, čo sa neskôr ukázalo ako pravda. Systém zareagoval na nezvyčajne dopadajúce slnečné lúče.

Apokalypsa vrcholí

V scenári popísanom v knihe Rusko vyhodnotí, že ide o skutočný útok na krajinu. Ruský prezident otvorí svoj jadrový kufrík „Čeget“, zadá odpaľovacie kódy a medzi 45. a 48. minútou vypustí tisíc rakiet na USA.

Od začiatku severokórejského útoku ubehlo päťdesiat minút. Spojené štáty smerujú svoj jadrový arzenál na 975 cieľov v Rusku. O minútu neskôr štartujú z európskych základní NATO lietadlá s jadrovými bombami na palube. Jadrový útok na Rusko spúšťa aj Veľká Británia.

V 52. minúte dopadajú na Pchjongjang rakety vystrelené z ponoriek. Ďalšie rakety ničia ciele súvisiace s jadrovým programom Severnej Kórey.

O necelú minútu neskôr severokórejská družica podobná predchodkyni KMS-4, ktorá bola vypustená v roku 2016 a zanikla v atmosfére v roku 2023, začína meniť polohu. Satelit vybuchne.

Jadrový výbuch vo výške približne 400 kilometrov uvoľní intenzívne elektromagnetické žiarenie. Takzvaný elektromagnetický impulz (EMP) ľudom priamo neškodí, ničí však elektrické siete aj zariadenia k nim pripojené.

V päťdesiatej siedmej minúte začínajú dopadať na pôdu USA prvé ruské jadrové strely vystrelené z ponoriek. Cieľom sú vojenské základne, jadrové silá, riadiace centrá aj veľké mestá.

O minútu neskôr dopadajú ruské jadrové hlavice na ciele v Európe. Sú zasiahnuté krajiny NATO. Hoci kniha Slovensko priamo nezmieňuje, boli by sme pravdepodobným cieľom.

V americkom arzenáli ešte zostali strely na ponorkách. Lietajúce riadiace centrá vydávajú príkaz na ich vypustenie minútu pred uplynutím hodiny od začiatku útoku.

Keď ručičky hodín ukazujú na 72. minútu, na americkej pôde začínajú vybuchovať ruské hlavice z medzikontinentálnych balistických rakiet. Posledná dopadne o dvadsať minút.  

Neobzerajte sa pani Lótová

„Tvrdia, že prežije hmyz, záleží však na nás,“ spieva sa v skladbe, ktorú Elán vydal na albume Detektívka v roku 1986. Biblický príbeh zničenia Sodomy a Gomory je vhodným prirovnaním k svetu po jadrovej vojne.

Následky globálneho jadrového konfliktu by boli katastrofálne. Z krátkodobého hľadiska by obrovský problém predstavovala radiácia. Intenzívne žiariace izotopy sa však aj rýchlo rozpadajú, radiácia by teda časom klesala.

Oveľa väčším problémom by boli požiare a ich následky. Do atmosféry by sa dostalo asi 150 miliónov ton sadzí. Vzdušné prúdy by ich vyniesli vysoko do atmosféry, kde by zatienili slnko. Nastala by nukleárna zima.

Simulácie predpokladajú, že by mohla trvať aj niekoľko rokov. Kým pobrežné krajiny by boli šľahané hurikánmi spôsobenými vysokým rozdielom teplôt medzi zemou a morom, tie vnútrozemské by sa ponorili do chladu. Na Ukrajine by teplota počas šiestich rokov nevystúpila nad bod mrazu, píše sa v knihe.     

Liečba šokom

Hoci o účinkoch jadrových zbraní aj procesoch súvisiacich s ich aktiváciou som už niečo vedel, kniha mi rozšírila obzor a priniesla aj veľa nového. Obsahuje síce pasáže, ktoré sú pritiahnuté za vlasy, napríklad zapojenie Ruska na základe nesprávneho vyhodnotenia odvetného útoku na Severnú Kóreu, sú však nutné na dosiahnutie primárneho cieľa knihy.

Do už aj tak dlhého článku nie je možné zhrnúť celý jej obsah. Každému, kto by sa chcel dozvedieť viac, preto knihu odporúčam prečítať. Zatiaľ nie je dostupná v slovenskom či českom preklade, na jej zvládnutie stačí aj priemerná znalosť angličtiny.

Globálna jadrová vojna by bola katastrofou, ktorá by zničila civilizáciu a možno aj ľudstvo samotné. Na jej dokonanie pritom stačí minutáž jedného celovečerného filmu.

Zvolenie staronového prezidenta USA ma napĺňa nádejou. Počas svojho prvého volebného obdobia nezačal Donald Trump žiadne nové vojny. Osobne sa stretol so severokórejským diktátorom. Išlo pritom o prvý priamy kontakt hláv týchto štátov.

Snáď tak nastane doba, keď miesto hrabania sa v jadrových kufríkoch budú vrcholoví politici sedieť za rokovacím stolom.