Ted Postol: Protiraketový systém USA by nezachytil jedinú ruskú jadrovú hlavicu

Ukrajinské útoky na radary, ktoré sú súčasťou ruského systému včasného varovania pred jadrovým úderom, nás stavajú na prah katastrofy. Problémom je, že na rozdiel od Američanov nemá Moskva vesmírny varovný systém. Podvodného robota Poseidon s najväčšou jadrovou hlavicou, aká kedy bola zostrojená, zrejme Vladimir Putin schválil preto, lebo si myslí, že má dočinenia s hlupákmi. Je tiež pravdepodobné, že Rusi vytvorili automatizovaný systém jadrovej odvety. Pre Štandard to hovorí popredný americký technologický expert Theodore Postol.

Ukrajinské drony dlhého doletu 22. mája zasiahli dva ruské strategické radary neďaleko mesta Armavir v ruskom Krasnodarskom kraji. O niekoľko dní neskôr, 26. mája, bol napadnutý ďalší strategický radar pri meste Orsk v Orenburskej oblasti.

Podľa odborníkov sa tieto radary nemôžu používať na monitorovanie ukrajinských vojenských aktivít, ale sú skôr súčasťou ruského strategického systému včasného varovania pred jadrovým útokom, ktorého cieľom je upozorniť ruských predstaviteľov na prichádzajúce útoky balistickými raketami na ruské územie.

Hoci ruskí hovorcovia sa k úderom vyjadrili len veľmi málo, západní pozorovatelia boli čoraz viac znepokojení, keď experti vysvetľovali, ako by mohol takýto útok na systém včasného varovania potenciálne spôsobiť katastrofálnu jadrovú nehodu.

Medzi najvýznamnejších z týchto odborníkov patrí Theodore Postol, emeritný profesor vedy, technológie a národnej bezpečnostnej politiky na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT). Profesor Postol je dlho všeobecne uznávaný ako jeden z najlepších amerických odborníkov na technológie jadrových zbraní a protiraketovú obranu. Ako vedecký poradca náčelníka námorných operácií v Pentagóne mal úplný prístup k americkému jadrovému vojnovému plánovaniu a bol poverený širokou zodpovednosťou v takých oblastiach, ako je znalosť sovietskej protiraketovej obrany, aktivity USA v oblasti strategickej protiponorkovej vojny a použitie taktických a strategických jadrových zbraní. Bol poradcom aj pri návrhu protiraketovej obrany „Hviezdne vojny” Ronalda Reagana.

Po odchode z Pentagónu a návrate na akademickú pôdu publikoval rozsiahle a často kritické publikácie o týchto a ďalších súvisiacich otázkach, ako napríklad o katastrofálnych účinkoch jadrových zbraní a o kritickej potrebe, aby obe jadrové veľmoci mali stabilné a spoľahlivé systémy včasného varovania pred jadrovým útokom. Takmer okamžite po úderoch na ruské radary včasného varovania koncom mája začal profesor Postol vydávať verejné vyhlásenia, vrátane uverejnenia tohto článku začiatkom júna. Varoval, že tieto útoky na radary predstavujú potenciálne katastrofickú situáciu nielen pre Rusko alebo Ukrajinu, ale aj pre západné krajiny.

Čo nám môžete povedať o týchto útokoch na ruské radary včasného varovania?

Boli napadnuté dva radary, jeden v Armavire a druhý v Orsku o niekoľko dní neskôr. Na rozdiel od niektorých správ neexistuje veľa dôkazov, ktoré by naznačovali, že stanovište v Orsku bolo vážne poškodené. Na druhej strane, v Armavire sú dva radary a oba boli poškodené. Ak sa pozriete na fotografie, môžete vidieť značné poškodenie samotných budov, v ktorých sa nachádzajú radarové antény. Každý z týchto radarov sa pozerá smerom na juh. Jeden z nich má radarový vejár (oblasť pokrytá radarom), ktorý na západnom okraji pokrýva Španielsko a na východnom okraji siaha až k Indickému oceánu. Druhý radar má radarový vejár, ktorý sa rozprestiera nad celým Indickým oceánom – jeho západný okraj hľadí približne na juh a východný okraj hľadí na časť Ruska. [Pozri obrázok nižšie]

Oba radary boli vážne poškodené – prerazené betónové steny, diery v konštrukciách a podobne. Samotné radarové antény sa nezdajú byť priamo poškodené, ale dôležité je pochopiť, že vo vnútri každej budovy sa za týmito anténami nachádza obrovské množstvo zariadení – vlnovodov a podobne – ktoré privádzajú rádiové signály a energiu na plochy radarov. A vzhľadom na silu výbuchov, ktoré spôsobili také vážne poškodenie betónovej a oceľovej vonkajšej konštrukcie, si môžete byť istí, že tlakové vlny z týchto výbuchov sa odrazili do konštrukcie, kde sa nachádza všetko toto dôležité vybavenie.

Ťažko určiť jeho rozsah, ale muselo dôjsť k veľkému poškodeniu interiéru. Je jasné, že Rusi by prikladali oprave veľmi vysokú prioritu, ale v tejto chvíli nemusia mať napríklad prostriedky na výmenu vlnovodov. Možno ich budú musieť vyrobiť nanovo. Je ťažké zistiť, aké náhradné komponenty majú pre tieto radary. Takže netuším, či sú funkčné.

Prečo je táto situácia potenciálne taká nebezpečná?

Rusi nemajú náležite schopný vesmírny satelitný systém včasného varovania, aký majú Spojené štáty, ktorý by im umožnil odhaliť rakety vypúšťané z ktoréhokoľvek miesta na svete. Namiesto toho majú pozemný radarový systém umiestnený na desiatich miestach.

Nebezpečenstvo spočíva v tom, že strata týchto dvoch radarov v Armavire by mohla viesť k situácii, keď by ruské politické vedenie v Moskve, ak by sa domnievalo, že prebieha možný jadrový útok z juhu, nemalo takmer žiadny čas na vyhodnotenie situácie.

V Moskve majú radar, ktorý dokáže spozorovať prilietajúce hlavice, ale hlavice by začali vidieť nad obzorom len krátko pred dopadom. Extrémny časový nátlak, v ktorom by sa ocitli, ak by stáli pred rozhodnutím, či v reakcii na jadrový útok na Moskvu nasadiť ruské strategické jadrové sily, by mohol výrazne zvýšiť možnosti katastrofickej jadrovej nehody.

Takže by bolo pre všetkých lepšie, keby Rusko malo vesmírny varovný systém namiesto terajšieho pozemného?

Áno, vesmírny systém by bol oveľa lepší. Predstavte si, že by ste mali tri satelity, približne rovnako vzdialené, na geosynchrónnych dráhach, takže by boli na pevných pozíciách nad Zemou. Tieto tri satelity by mali prekrývajúci sa výhľad na celú Zem. Mohli by vidieť južný Atlantik, severný Atlantik, Austráliu, Tichomorie, všetko – pretože sa pozerajú nadol a v podstate zachytávajú celý povrch Zeme. Na severnom a južnom póle je malá oblasť, kde by nemali pokrytie, ale ak by ste umiestnili niekoľko satelitov na excentrické dráhy, mohli by ste pokryť aj tieto oblasti.

USA majú takýto satelitný systém, ktorý sa pozerá na Zem, ale Rusko ho nemá. Takže ak by sme napríklad boli Rusko a mali takýto systém a z americkej ponorky v Atlantickom alebo Indickom oceáne by bola vypustená raketa Trident namierená na Moskvu, videli by sme ju v okamihu, keď by prerazila hladinu. A tak by sme okamžite vedeli, že sa deje niečo zlé, namiesto toho, aby sme museli čakať rozhodujúce minúty, kým raketu zachytí pozemný radar.

Rovnako dôležité je, že ak by išlo o skutočný, načasovaný útok USA zameraný na „víťazstvo” v jadrovej vojne, sprevádzali by ho masívne útoky na ruské strategické jadrové sily. Takže by sme mohli vidieť, pravdepodobne s miernym časovým oneskorením, aj masívne odpálenie amerických rakiet Trident – povedzme zo severného Atlantiku a z Aljašského zálivu v Tichom oceáne – ktoré by smerovali na ruské polia pozemných medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM), mobilné rakety, veliteľské stanovištia a tak ďalej.

Náš globálny vesmírny systém včasného varovania by nám okamžite povedal, či ide o jednorazové odpálenie alebo o masívny vyvíjajúci sa útok. Pozemský radarový systém to nedokáže, pretože vzhľadom na tvar Zeme trvá určitý čas, kým sú tieto rôzne rakety odhalené a zobrazia sa na obrazovkách radarov. Preto vesmírny systém včasného varovania poskytuje akoby okamžitý globálny prehľad o tom, čo sa deje.

Prečo teda Rusko nemá takýto vesmírny systém?