Ted Postol: Protiraketový systém USA by nezachytil jedinú ruskú jadrovú hlavicu

Medzi najvýznamnejších z týchto odborníkov patrí Theodore Postol, emeritný profesor vedy, technológie a národnej bezpečnostnej politiky na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT). Profesor Postol je dlho všeobecne uznávaný ako jeden z najlepších amerických odborníkov na technológie jadrových zbraní a protiraketovú obranu. Ako vedecký poradca náčelníka námorných operácií v Pentagóne mal úplný prístup k americkému jadrovému vojnovému plánovaniu a bol poverený širokou zodpovednosťou v takých oblastiach, ako je znalosť sovietskej protiraketovej obrany, aktivity USA v oblasti strategickej protiponorkovej vojny a použitie taktických a strategických jadrových zbraní. Bol poradcom aj pri návrhu protiraketovej obrany „Hviezdne vojny” Ronalda Reagana.

Po odchode z Pentagónu a návrate na akademickú pôdu publikoval rozsiahle a často kritické publikácie o týchto a ďalších súvisiacich otázkach, ako napríklad o katastrofálnych účinkoch jadrových zbraní a o kritickej potrebe, aby obe jadrové veľmoci mali stabilné a spoľahlivé systémy včasného varovania pred jadrovým útokom. Takmer okamžite po úderoch na ruské radary včasného varovania koncom mája začal profesor Postol vydávať verejné vyhlásenia, vrátane uverejnenia tohto článku začiatkom júna. Varoval, že tieto útoky na radary predstavujú potenciálne katastrofickú situáciu nielen pre Rusko alebo Ukrajinu, ale aj pre západné krajiny.

Čo nám môžete povedať o týchto útokoch na ruské radary včasného varovania?

Boli napadnuté dva radary, jeden v Armavire a druhý v Orsku o niekoľko dní neskôr. Na rozdiel od niektorých správ neexistuje veľa dôkazov, ktoré by naznačovali, že stanovište v Orsku bolo vážne poškodené. Na druhej strane, v Armavire sú dva radary a oba boli poškodené. Ak sa pozriete na fotografie, môžete vidieť značné poškodenie samotných budov, v ktorých sa nachádzajú radarové antény. Každý z týchto radarov sa pozerá smerom na juh. Jeden z nich má radarový vejár (oblasť pokrytá radarom), ktorý na západnom okraji pokrýva Španielsko a na východnom okraji siaha až k Indickému oceánu. Druhý radar má radarový vejár, ktorý sa rozprestiera nad celým Indickým oceánom – jeho západný okraj hľadí približne na juh a východný okraj hľadí na časť Ruska. [Pozri obrázok nižšie]

Oba radary boli vážne poškodené – prerazené betónové steny, diery v konštrukciách a podobne. Samotné radarové antény sa nezdajú byť priamo poškodené, ale dôležité je pochopiť, že vo vnútri každej budovy sa za týmito anténami nachádza obrovské množstvo zariadení – vlnovodov a podobne – ktoré privádzajú rádiové signály a energiu na plochy radarov. A vzhľadom na silu výbuchov, ktoré spôsobili také vážne poškodenie betónovej a oceľovej vonkajšej konštrukcie, si môžete byť istí, že tlakové vlny z týchto výbuchov sa odrazili do konštrukcie, kde sa nachádza všetko toto dôležité vybavenie.

Ťažko určiť jeho rozsah, ale muselo dôjsť k veľkému poškodeniu interiéru. Je jasné, že Rusi by prikladali oprave veľmi vysokú prioritu, ale v tejto chvíli nemusia mať napríklad prostriedky na výmenu vlnovodov. Možno ich budú musieť vyrobiť nanovo. Je ťažké zistiť, aké náhradné komponenty majú pre tieto radary. Takže netuším, či sú funkčné.

Prečo je táto situácia potenciálne taká nebezpečná?

Rusi nemajú náležite schopný vesmírny satelitný systém včasného varovania, aký majú Spojené štáty, ktorý by im umožnil odhaliť rakety vypúšťané z ktoréhokoľvek miesta na svete. Namiesto toho majú pozemný radarový systém umiestnený na desiatich miestach.

Nebezpečenstvo spočíva v tom, že strata týchto dvoch radarov v Armavire by mohla viesť k situácii, keď by ruské politické vedenie v Moskve, ak by sa domnievalo, že prebieha možný jadrový útok z juhu, nemalo takmer žiadny čas na vyhodnotenie situácie.

V Moskve majú radar, ktorý dokáže spozorovať prilietajúce hlavice, ale hlavice by začali vidieť nad obzorom len krátko pred dopadom. Extrémny časový nátlak, v ktorom by sa ocitli, ak by stáli pred rozhodnutím, či v reakcii na jadrový útok na Moskvu nasadiť ruské strategické jadrové sily, by mohol výrazne zvýšiť možnosti katastrofickej jadrovej nehody.

Takže by bolo pre všetkých lepšie, keby Rusko malo vesmírny varovný systém namiesto terajšieho pozemného?

Áno, vesmírny systém by bol oveľa lepší. Predstavte si, že by ste mali tri satelity, približne rovnako vzdialené, na geosynchrónnych dráhach, takže by boli na pevných pozíciách nad Zemou. Tieto tri satelity by mali prekrývajúci sa výhľad na celú Zem. Mohli by vidieť južný Atlantik, severný Atlantik, Austráliu, Tichomorie, všetko – pretože sa pozerajú nadol a v podstate zachytávajú celý povrch Zeme. Na severnom a južnom póle je malá oblasť, kde by nemali pokrytie, ale ak by ste umiestnili niekoľko satelitov na excentrické dráhy, mohli by ste pokryť aj tieto oblasti.

USA majú takýto satelitný systém, ktorý sa pozerá na Zem, ale Rusko ho nemá. Takže ak by sme napríklad boli Rusko a mali takýto systém a z americkej ponorky v Atlantickom alebo Indickom oceáne by bola vypustená raketa Trident namierená na Moskvu, videli by sme ju v okamihu, keď by prerazila hladinu. A tak by sme okamžite vedeli, že sa deje niečo zlé, namiesto toho, aby sme museli čakať rozhodujúce minúty, kým raketu zachytí pozemný radar.

Rovnako dôležité je, že ak by išlo o skutočný, načasovaný útok USA zameraný na „víťazstvo” v jadrovej vojne, sprevádzali by ho masívne útoky na ruské strategické jadrové sily. Takže by sme mohli vidieť, pravdepodobne s miernym časovým oneskorením, aj masívne odpálenie amerických rakiet Trident – povedzme zo severného Atlantiku a z Aljašského zálivu v Tichom oceáne – ktoré by smerovali na ruské polia pozemných medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM), mobilné rakety, veliteľské stanovištia a tak ďalej.

Náš globálny vesmírny systém včasného varovania by nám okamžite povedal, či ide o jednorazové odpálenie alebo o masívny vyvíjajúci sa útok. Pozemský radarový systém to nedokáže, pretože vzhľadom na tvar Zeme trvá určitý čas, kým sú tieto rôzne rakety odhalené a zobrazia sa na obrazovkách radarov. Preto vesmírny systém včasného varovania poskytuje akoby okamžitý globálny prehľad o tom, čo sa deje.

Prečo teda Rusko nemá takýto vesmírny systém?

Z dôvodov, ktorým stále úplne nerozumiem, ale vieme, že je to pravda, pretože máme veľa spôsobov, ako monitorovať, čo robia – Rusi neboli schopní vybudovať podobný systém, ako majú Spojené štáty. Niečo majú, ale je to veľmi obmedzený systém, ktorý si vyžaduje deväť satelitov, aby mal 24-hodinové pokrytie len jednej malej oblasti na Zemi, severných polí ICBM Spojených štátov. Tieto satelity dosahujú toto pokrytie tým, že sú na veľmi excentrických obežných dráhach, ktoré sú voči osi rotácie Zeme naklonené možno až o 60 stupňov. Na jednom konci obežnej dráhy sú vo výške možno 400 kilometrov, na druhom konci obežnej dráhy sú vo výške až 40-tisíc kilometrov. Túto obežnú dráhu si teda môžete predstaviť ako elipsovitý obeh okolo Zeme. A každý z týchto deviatich satelitov je na mieste dve a pol hodiny, kde sleduje polia ICBM pomocou takzvanej „Earth limb” metódy – sleduje okraj atmosféry zo šikmého uhla, pričom sa snaží spozorovať štart ICBM na čiernom pozadí vesmíru.

Myslíte tým, že sa na tie polia ICBM pozerá zboku, nie priamo zhora?

Áno. Je to veľmi šikovný spôsob, ale v podstate naznačuje, že nevyvinuli technológiu, ktorá by im umožnila pozerať sa priamo dole na Zem. Stretol som sa s ľuďmi, ktorí sa na tom podieľajú a sú veľmi schopní – v tom nie je problém. Sú to mimoriadne schopní vedci a inžinieri. Problém je v tom, že technológia, ktorú majú, im neumožňuje pozerať sa priamo dole na Zem – pretože keď sa pozeráte priamo nadol, od Zeme a vrcholkov mrakov sa odráža obrovské množstvo slnečného svetla. A vy toto pozadie musíte byť schopní odfiltrovať a zachytiť veľmi malý signál z ICBM. Potrebujete veľa elektroniky. Potrebujete mimoriadne stabilné infračervené senzory. Pretože ak senzor nie je stabilný, rozdiely v signáloch od jedného pohľadu k druhému vám neumožnia odfiltrovať posledné pozadie, pretože dostávate umelé signály z nestability senzora.

A tak si myslím – a je to len domnienka – že sa im nepodarilo vyvinúť špeciálne vesmírne senzory a elektronické systémy, ktoré sú potrebné na to, aby dokázali uskutočniť toto odfiltrovanie pozadia. Namiesto toho pristúpili k tomuto veľmi šikovnému „Earth limb” systému pozorovania, aby videli aspoň americké polia ICBM, ale to je len malá časť zemegule. A tak teraz potrebujú deväť satelitov, ktoré majú tieto excentrické dráhy. V skutočnosti sú však v súčasnosti funkčné len štyri z týchto satelitov, takže nemajú 24-hodinové pokrytie [Poznámka redakcie: Od uverejnenia tohto rozhovoru sa profesor Postol dozvedel, že novšie ruské satelity Tundra môžu odteraz poskytovať 24-hodinové pokrytie amerických polí ICBM. Závažnejší problém - že nedokážu zabezpečiť úplné globálne pokrytie satelitmi, ktoré sa pozerajú priamo nadol - však nebol odstránený].

Prečo sú v prevádzke len štyri z deviatich satelitov? V čom je problém?

Neviem, ale odhadujem, že satelity sú nesmierne drahé a pravdepodobne na najvyšších úrovniach ruskej vlády padlo rozhodnutie, že by sa mali sústrediť na vývoj a financovanie technológie na pozorovanie priamo nadol namiesto toho, aby míňali peniaze na stavbu satelitov, ktoré aj tak budú naozaj nedostatočné. Pretože veľkou hrozbou, ktorej sa Rusi obávajú – a mali by sa obávať – a viem to z viacerých diskusií s mnohými veľmi dobre informovanými ruskými vojenskými dôstojníkmi – sú hlavne americké ponorky s raketami Trident v severnom Atlantiku.

Takže aj keby fungovalo všetkých deväť satelitov, nepomohlo by to.

Áno, s týmto systémom nevidia severný Atlantik. A severný Atlantik je dôležitý preto, že je blízko Moskvy – rakety sa dajú odpáliť po takzvaných stlačených trajektóriách, ktoré sú nižšie a plochejšie, takže radary ich zachytia ešte neskôr. A Trident je zďaleka najschopnejší strategický jadrový systém, ktorý máme. Pokiaľ ide o ničenie ruských pozemných raketových systémov, Trident je presnejší a schopnejší ako napríklad pozemné medzikontinentálne balistické rakety Minuteman.

Takže toto všetko bolo problematické ešte predtým, ako Ukrajina zaútočila na tieto dva radary včasného varovania v Armavire. Ako tento útok mení situáciu?

Predstavme si teda, že máme ponorku Trident, ktorá sa nachádza na rovnobežke 20° severnej zemepisnej šírky v Indickom oceáne, ktorú tieto radary pokrývajú. Ak sa pozriete na mape na Bombaj na západnom pobreží Indie, je to približne 20° severnej zemepisnej šírky. A tak si vyberte miesto v Indickom oceáne pozdĺž tejto zemepisnej šírky a predstavte si, že dôjde k odpáleniu a cieľom je Moskva. Tieto radary nie sú radary „nad horizontom”, ako ich ľudia neustále nazývajú. Majú radarové lúče, ktoré v podstate vychádzajú v priamke von z bodov, kde vyžarujú rádiové vlny. Vzhľadom na tvar Zeme potrvá nejaký čas, kým sa raketa dostane na miesto, kde ju radary zachytia.

Takže v našom príklade, ak je raketa vypustená, bude trvať šesť alebo sedem minút, kým raketa absolvuje let s pohonom a dostane sa so svojimi hlavicami do výšky a vzdialenosti, v ktorej prejde cez radarový vejár radaru v Armavire a bude spozorovaná. Celkový čas od odpálenia po dopad na Moskvu je približne 19 minút. Takže ak ju nedetegujete šesť minút, máte varovanie 13 minút pred dopadom.

Ak Armavir funguje.

Ak Armavir funguje, áno. Ak Armavir nefunguje, v čase, keď sa hlavice dostanú do oblasti pokrytej moskovským radarovým systémom, budú mať ruskí predstavitelia možno osem alebo deväť minút na reakciu. Takže útok na Armavir by doslova skrátil ich už aj tak veľmi obmedzený čas na reakciu na jadrový útok.

Na druhej strane, ak by Rusi mali vesmírny systém včasného varovania, mali by pred zničením Moskvy približne 19 minút času. Okamžite by sa tiež dozvedeli, či boli v rámci koordinovaného útoku vypustené balistické rakety z iných častí sveta.

Všetky tieto varovné časy sú veľmi krátke, ale rozdiel medzi 19 minútami a ôsmimi alebo deviatimi minútami by mohol znamenať rozdiel medzi tým, či ruskí predstavitelia budú mať čas na rozumné zhodnotenie situácie, alebo sa budú musieť spoľahnúť na automatické rozhodnutie, ktoré by mohlo viesť k náhodnému zničeniu Spojených štátov a západnej Európy.

Ukrajina potvrdila, že za týmito útokmi stála a dôstojník ukrajinskej spravodajskej služby uviedol, že to bolo preto, lebo radary monitorovali ukrajinské sily v južnej časti Ukrajiny. Je možné, že tieto radary boli použité práve na tento účel?

Nie. Radar v Orsku vôbec nepokrýva smer na Ukrajinu a nie je možné, aby radary Armaviru pozorovali lietadlá letiace nad Ukrajinou alebo spoľahlivo detegovali rakety vypustené odtiaľ. Výšky sú príliš nízke. Skutočnú hrozbu pre ukrajinské lietadlá a rakety predstavujú ruské letecké radarové systémy, ktoré sú integrované s ruskými pozemnými raketovými systémami.

Máme rôzne správy o tom, či sa USA priamo podieľali na týchto útokoch. Niekto tvrdí, že išlo výlučne o iniciatívu Ukrajiny a Američanov to prekvapilo. Iní tvrdia, že Američania museli byť zapojení, pretože pri navádzaní dronov sa malo použiť západné satelitné a radarové vybavenie. Čo si myslíte vy?

Dovoľte mi, aby som sa vyjadril jasne. Netuším, kto je za to zodpovedný. Ale môžem špekulovať. Predovšetkým si myslím, že ukrajinské politické vedenie je v podstate zúfalé. Títo ľudia vedia, že vojnu prehrali. Stratili viac ako pol milióna svojich vojakov v dôsledku strát a smrti a pri súčasných ruských aktivitách strácajú obrovské počty každý deň.

Rusi sú jednoznačne vo vojenskej pozícii zameranej na zničenie čo najväčšej časti ukrajinských ozbrojených síl. Aby pri veľkom útoku – pretože stále majú státisíce jednotiek, ktoré ešte nie sú nasadené – mohli ľahko a rýchlo zabrať veľké územie a zároveň udržať nízke straty na životoch. Ukrajinské vedenie, naopak, vedie jasnú a jednoznačnú politiku ľahkovážneho obetovania vlastných ľudí. Hovorím ľahkovážneho, aby to vyzeralo, že stále majú schopnosť bojovať proti Rusom. Tak napríklad nasadili proti Rusom všetky druhy čerstvých síl do protiútokov, ktoré katastrofálne zlyhali a viedli k zničeniu týchto síl.

Ukrajinské vedenie teda v prvom rade preukázalo bezohľadnú neúctu k životom vlastných ľudí. A to mi niečo hovorí. A potom sa snažili vyprovokovať Rusov v nádeji, že Rusi urobia niečo hlúpe a eskalujúce, čo, ako dúfajú, podnieti Západ a spôsobí, že Západ posilní svoju podporu Ukrajine. Nepochybujem o tom, že útok na radary bol zo strany Ukrajincov eskaláciou. Chápali však, aké obrovské nebezpečenstvo pre celý svet tým vytvárajú? Možno áno, možno nie. Ak počúvate Zelenského rozhovory za posledných niekoľko rokov, je to akoby vojna na Ukrajine bola taká dôležitá, že zničenie celého sveta stojí za to.

Ak sa teda Ukrajinci rozhodli urobiť to na vlastnú päsť, hovoríte, že to bol eskalačný krok v nádeji, že Rusko vyprovokujú k niečomu veľkému, čo by Západ vtiahlo priamo do vojny.

Áno, to je podľa mňa najpravdepodobnejšie vysvetlenie. Druhá možnosť, ktorá nevylučuje prvú, je, že Blinken a jeho tím o útokoch vedeli vopred, ale nechápali, aké nebezpečné to môže byť. Skutočne pochybujem, že majú nejaké vedomosti o týchto otázkach včasného varovania, ktoré som vám uviedol, pretože títo ľudia nepreukázali žiadne skutočné vedomosti o ničom. Vedieť o možnostiach včasného varovania Ruska by si vyžadovalo, aby požiadali spravodajskú komunitu, aby im to povedala.

Bol som v Bielom dome, aby som o týchto veciach hovoril s ľuďmi v rôznych obdobiach svojej kariéry. Zvyčajne si nikto z týchto ľudí nemyslí, že táto problematika je dostatočne dôležitá na to, aby ich niekto o nej informoval niekoľko hodín. Je pre mňa neuveriteľné, že môžete byť v Bielom dome a nevedieť o tom. Nebudem sa púšťať do týchto príbehov, ale mohol by som. Viem, že spravodajská komunita týmto veciam rozumie, ale poviem vám, ako prebiehajú brífingy, pretože to viem z osobných rozhovorov s ľuďmi, ktorí boli do týchto informácií zasvätení.

Ak dôjde k útoku na ruský radar, niekto na vyšších úrovniach spravodajskej komunity musí byť schopný povedať: Musíme sa uistiť, že sú plne informovaní o obmedzeniach ruského systému včasného varovania. A potom zostúpite hlboko do útrob CIA a nájdete nejakého úbožiaka, ktorý sa frustrovane snažil varovať ľudí pred nebezpečenstvom, a dáte tomuto človeku možnosť vytvoriť zopár slajdov – pretože tento človek sám nikdy nebude mať možnosť informovať na vyššej úrovni. A potom iný človek, ktorý tomu vôbec nerozumie, bude prezentovať slajdy – a môže, ale nemusí rozumieť tomu, čo hovorí, alebo dokonca tomu, ktoré slajdy sú najdôležitejšie. Takže ľudia na najvyššej úrovni nie sú vždy o všetkom informovaní.

Človek by si myslel, že budú mať týchto kompetentných ľudí po ruke, keď ich budú naozaj potrebovať.

Nemajú.

Mohli tieto útoky na radary do určitej miery vyvolať paniku u ruských predstaviteľov? Máte predstavu o tom, čo si Rusi práve teraz myslia?

Myslím si, že Rusi majú veľmi triezvu a premyslenú analýzu svojej situácie. Hovoril som s mnohými ruskými dôstojníkmi a predovšetkým si nemyslia, že Spojené štáty tam sedia ako pes na vôdzke a sú pripravené pokúsiť sa ich napadnúť. Na Spojené štáty sa pozerajú ako na protivníka, ktorý je nesmierne schopný, mimoriadne agresívny a má vedenie, ktoré je veľmi slabo informované – čo ich znepokojuje a malo by ich znepokojovať. Znepokojuje to aj mňa. Ale nepovažujú USA za samovražedné alebo iracionálne. Ich prístup teda spočíva v tom, čo robí Putin. Putin hovorí v mene Ruska a svoju vedúcu úlohu berie vážne. A opakovane dal jasne najavo, že jadrová vojna medzi Spojenými štátmi a Ruskom by viedla k zničeniu celej našej civilizácie.

Verí dnes niekto v USA alebo v Rusku, že jadrovú vojnu možno „vyhrať”?

Ľudia o tom hovoria a je veľa ľudí, ktorí si myslia, že sa to dá. Bojovať a vyhrať. Môžem vám povedať – podieľal som sa na skúmaní vojnových plánov – že v Spojených štátoch používame naše zbrane v nádeji, že môžeme vyhrať jadrovú vojnu s Ruskom. Čo to znamená? Nuž, definícia víťazstva je, že po vzájomnom útoku jadrovými zbraňami nám zostanú väčšie a schopnejšie jadrové sily, ako by malo Rusko. To je definícia víťazstva.

Samozrejme, táto definícia nezahŕňa skutočnosť, že Spojené štáty by už neexistovali, ani Rusko. Mohli by ste mať nejaké zvyšky týchto síl, ktoré by stále prežívali a boli by schopné na seba navzájom vypúšťať ďalšie jadrové zbrane, ale ani jedna z týchto krajín by neexistovala. Samozrejme, ani západná Európa by neexistovala, pretože západná Európa je určite vysoko na zozname cieľov Ruska. Takže svet, ako ho poznáme, civilizácia, by definitívne zanikol. Zasiahnutá by bola Čína, Japonsko a tak ďalej. Pretože existujú všetky tieto vedľajšie ciele, na ktoré by útočili obe strany.

Takže keď armáda Spojených štátov hovorí o víťazstve v jadrovej vojne, myslí tým, že môžeme byť zničení ako krajina, ale stále nám zostanú nejaké zbrane. Budú v takomto scenári nejakí preživší?

Keď som bol v Pentagóne, chodil som na veľmi prísne kontrolované brífingy, kde sa informovalo o účinkoch jadrových zbraní. A keďže som bol vysokopostavený civil, mohol som hovoriť, čo som chcel, nemohli mi nič urobiť. Pracoval som pre veliteľa, takže som využil príležitosť byť nezávislý. A pamätám si, ako som sa na jednom z tých dlhých, podrobných brífingov – mimochodom, úplné nezmysly, čísla na tri desatinné miesta o tom, čo by sme zničili my, na tri desatinné miesta o tom, čo by zničili Rusi – pýtal, ani nevieme, kde by bolo to desatinné miesto. Bol to len rituál. A samozrejme, bol som jedným z ľudí, ktorí sedeli v publiku a skutočne niečo vedeli. Takže v jednom momente som neodolal, jednoducho som položil otázku z publika. Povedal som: „Koľko ľudí zabijeme?” A ten chlapík bol úplne zaskočený. Povedal: „No, my to nevypočítavame.” Povedal som: „Čo tým myslíte, že nevypočítavate, koľko ľudí zabijeme? Veď zabijeme stovky miliónov ľudí!” A on na to: „No, pane, my to nepočítame.”

Takže to je ten druh hlúpeho plánovania, ktoré tam prebieha. Ale nepovedal by som, že vojenské vedenie ako také verí, že môžeme bojovať a vyhrať jadrovú vojnu. Záleží na tom, s kým sa rozprávate. Pretože vojenskí dôstojníci, ktorých som poznal, určite chápali, že Spojené štáty by už neexistovali, vrátane vtedajšieho veliteľa námorných operácií. A to ho nesmierne trápilo. Súčasný predseda Zboru náčelníkov štábov generál Brown sa zdá byť veľmi rozvážny a vyzná sa vo fachu. Ale plánovanie bolo zamerané na víťazstvo v týchto podmienkach. Odvtedy Spojené štáty prijali rozsiahle technické opatrenia na zlepšenie našej schopnosti zničiť ruské strategické sily. Takže to nie je tak, že by sme v roku 1980 povedali: Môžeme spôsobiť obrovské škody, nemá zmysel pokúšať sa urobiť viac, pretože toto nie je možné vyhrať. Namiesto toho sme urobili to, že sme sa úprimne snažili zlepšiť naše sily.

Ako chápu túto situáciu Rusi?

Rusi sú v týchto veciach veľmi dobre informovaní a triezvi a na základe vlastného nezávislého hodnotenia dospeli k vlastným záverom. Počul som ich povedať: Vieme, že ruské ICBM by mohli byť v podstate zničené americkými silami, že by ich zostalo len niekoľko zlomkov percenta. Americké sily sú toho schopné. Ak mi to hovoria, viete si predstaviť, ako to vstupuje do ich plánovania, pretože, ako sme už hovorili, vedia, že majú veľmi obmedzený varovný čas. Veľmi veľká časť ich úderných síl – nie všetky, ale veľmi veľká časť – sú sily, ktoré sú umiestnené v podzemných raketových silách. A chápu, že tieto sily by neexistovali, keby umožnili americkému útoku proti týmto silám dôjsť do konca.

Musíte si teda položiť otázku: Aký druh pohotovostných plánov pripravili, aby bolo možné tieto sily nasadiť skôr, ako dorazia americké hlavice? Vypracovali automatizované plány na nasadenie týchto síl? Neviem to s istotou, ale domnievam sa, že existuje niečo, čo nazývame preddelegovanou autoritou: že za určitých podmienok, ktoré sú určite veľmi striktné, pretože Rusi nie sú hlúpi – nie sú blázni, nie sú všetci opití vodkou, ako ich ľudia vykresľujú, sú to veľmi schopní vojenskí odborníci – majú dôkladne a hlboko premyslené pohotovostné plány, na základe ktorých by sa tieto sily mohli odpáliť automaticky.

Existuje nejaká šanca, že by americké sily mohli skutočne zničiť všetky ruské ICBM pred ich odpálením?

Opäť chcem zdôrazniť: existuje logika boja a víťazstva v jadrovej vojne, ktorá ignoruje pravdu, že to nie je možné. Chcem, aby to bolo jasné. Ale v tejto logike boja a víťazstva v jadrovej vojne chcete protivníkovi odoprieť čo najviac času na rozhodovanie. A to z toho dôvodu, že trvá určitý čas, kým vaše zbrane dosiahnu oblasti, ktoré chcete zničiť. Vy chcete skrátiť čas, v ktorom váš protivník vie, že je pod útokom, na taký malý časový interval, aby nebol schopný spustiť svoje sily skôr, ako váš útok príde a bude úspešný. Impulzom je teda snaha urobiť všetko, čo je vo vašich silách, aby ste zničili a narušili ich varovné schopnosti, kým útočíte na ich strategické systémy. Takže by ste určite zaútočili na ich hlavné mesto, a to v čo najkratšom čase, aký môžete dosiahnuť. A oslepili by ste ich radary, čo by ste mohli urobiť jadrovými elektromagnetickými impulzmi z takzvaných výškových jadrových výbuchov. A zaútočili by ste na kritické komunikačné uzly čo najrýchlejšie, a to všetko v nádeji, že spôsobíte dostatočné oneskorenie pri doručovaní správ o odpale zraniteľným ICBM, takže ICBM nevyletia zo svojich raketových síl skôr, ako sa k nim dostanú vaše hlavice.

Taká je teda doktrína. Taká je stratégia. Je úplne šialená alebo prinajmenšom nekompetentná. Je nekompetentná, pretože sa v nej s jadrovými zbraňami zaobchádza, ako keby to boli konvenčné zbrane. A táto stratégia ignoruje skutočnosť, že tieto zbrane by zničili celú vašu spoločnosť a vy by ste boli zničení, aj keby sa vám podarilo zničiť takmer všetky jadrové zbrane protivníka. Ignoruje túto skutočnosť.

Ako je teda možné, že sa táto stratégia stala stratégiou USA pre vedenie jadrovej vojny, keď ignoruje tieto skutočnosti?

Keby som bojoval v konvenčnej vojne s použitím konvenčných zbraní, presne takú stratégiu by som použil. Snažím sa prerušiť vašu komunikáciu. Snažím sa, aby ste si mysleli, že sa deje niečo iné niekde inde, zatiaľ čo vás zasiahnem v oblasti, kde si myslím, že ste slabší. Presne takto sa bojuje v konvenčnej vojne. Niektorí ľudia – a urobilo to veľa ľudí – vzali tieto rozumné vojenské koncepcie a preniesli ich do jadrového prostredia, kde sú tieto myšlienky úplne smiešne. Pretože sila a ničivosť jadrových zbraní je taká veľká, že neexistuje spôsob, ako nebyť zničený, aj keď sa vám možno podarilo zničiť väčšinu nepriateľských síl.

Vraciame sa teda k starej koncepcii „odstrašovania” – to, čo bráni ktorejkoľvek strane v prvom údere, je vedomie, že druhá strana úder vráti a obe krajiny budú zničené. Ale ak by americkí lídri verili, že by sa im takýto úder mohol podariť – že by skutočne mohli zničiť všetky ruské ICBM pred ich odpálením – nebolo by to pravdepodobnejšie, že by to za určitých okolností boli ochotní skúsiť?

Áno.

Dá sa teda predpokladať, že Rusi by chceli nielen túto odstrašujúcu schopnosť – tento pohotovostný plán na automatické odpálenie v prípade útoku – ale chceli by aj to, aby o tom Američania vedeli, je to tak?

Určite. Ak sa skúsite vžiť do pozície ruského vojenského štábu a do pozície ruského národného vodcu, akým je Putin, s jeho mimoriadne hlbokým strategickým myslením, pozerá sa na týchto Američanov a hovorí si: Títo chlapci sú banda bláznov. Zdá sa, že vôbec netušia, čo robia. Zdá sa, že nechápu dôsledky všetkých tých bláznivých rozhodnutí, ktoré robia, čo ma napríklad dostalo do situácie, keď som musel doslova vtrhnúť na Ukrajinu, hoci som to nikdy nechcel urobiť. A teraz sa pozerá na týchto ľudí a hovorí: Čo oni vedia? Čomu rozumejú? Čomu veria? Mohli by byť natoľko hlúpi, aby skutočne podnikli akciu tohto typu?

Ako som povedal, Putin vždy jasne hovoril, že jadrová vojna by viedla k zničeniu civilizácie, všetkého. Potom však dodal, že Američania by vôbec nemali veriť, že Rusko nebude reagovať. A dokonca zašiel ešte ďalej a povedal: Viem, že budeme mŕtvi – myslím si, že v jednom momente skutočne povedal „mučeníci” – viem, že by sme tiež zomreli, ale chcem, aby Američania pochopili, že neexistuje žiadna situácia, v ktorej by sme neodpovedali, aj keď vieme, že by to viedlo k úplnému zničeniu ľudskej civilizácie. To nie je vyhlásenie šialenca. Je to vyhlásenie človeka, ktorý má strach – nie strach z nás, ale strach z našej nevedomosti. Takto vnímam Putina. Sedí tam a hovorí si: Títo ľudia sú takí bezohľadní a nevedomí, kto vie, čo by mohli urobiť?

Je možné, že by si americkí vojenskí plánovači mysleli, že majú dostatočné kapacity protiraketovej obrany na to, aby zachytili všetky ICBM, ktoré by na nich Rusko mohlo vypáliť?

Myslím si, že preto Putin schválil, aby Rusi postavili podvodného robota Poseidon, ktorý môže niesť jadrovú hlavicu s náložou 100 megaton a pohybovať sa pod oceánom ako torpédo. Je to najväčšia jadrová hlavica, aká bola kedy zostrojená. Prečo by ste niečo také robili? Už máte úderné sily, ktoré ukončia svet. No, ja viem, prečo by to robil. Chápem jeho myslenie. A úprimne povedané, myslím si, že s jeho myslením súhlasím – bohužiaľ. Hovorí: mám do činenia s týmito hlupákmi a neviem, kedy by si mohli skutočne myslieť, že táto ich protiraketová obrana by mohla byť užitočná. A mohli by na nás zaútočiť s nejakým bizarným nedorozumením, že ich protiraketová obrana zastaví všetky naše rakety. Takže im chcem ukázať zbraň, o ktorej by mohli uvažovať – o ktorej by aj ten najväčší hlupák pochopil, že ju žiadna protiraketová obrana nezastaví. Preto Poseidon.

Myslím si, že je to veľmi dobre premyslený, rozumný spôsob, ako americkému politickému vedeniu ukázať, že nikdy neuniknete zničeniu za žiadnych podmienok, ktoré si viete predstaviť – aj keby ste skutočne dokázali vybudovať schopnú protiraketovú obranu. A to ste, samozrejme, neurobili. Ale chce len, aby ľudia vedeli, že je to situácia bez víťaza. Zaútočte na Rusko jadrovými zbraňami, všetci zomrú. Chce, aby to všetci jednoznačne pochopili.

Obe krajiny teda majú obranu proti raketovým útokom, ale ani jedna strana nemá obranný systém, ktorý by dokázal zastaviť celý jadrový arzenál druhej strany po jeho odpálení. Nehovoriac o Poseidone.

Áno. Ak by som mal odhadnúť, čo všetko by americké systémy protiraketovej obrany fungujúce v útočnom prostredí mohli skutočne zachytiť – a tento odhad je výsledkom dlhoročného štúdia týchto systémov, takže je to veľmi kvalifikovaný odhad – môj odhad je nula. Nič. Nezachytili by ani jednu ruskú hlavicu.

Naozaj? Nula?

Nemyslím si, že by v reálnych bojových podmienkach zachytili jedinú ruskú hlavicu.

Ale v istom zmysle je to takmer bezpredmetné, pretože aj keby prešlo len zopár hlavíc, stačilo by to, nie?

Áno.

Povedali ste, že je možné, že niektorí ľudia v USA si naozaj myslia, že by mohli viesť jadrovú vojnu a vyhrať ju. A čo na ruskej strane? Existujú v Rusku ľudia, ktorí prepadli rovnakej ilúzii a myslia si, že na strane USA vidia zraniteľné miesta, ktoré by sa dali využiť, a riskovali by jadrovú vojnu? Alebo sa na celú vec pozerajú triezvejšie?

Môžem vám povedať len to, čo viem z mojich pomerne rozsiahlych kontaktov s ruskými vojenskými dôstojníkmi a niektorými ich politickými predstaviteľmi. A tí, ktorých poznám, sú všetci úplne triezvi. Absolútne. A práve oni sú teraz pri moci. Ale určite počujete o ľuďoch, ktorí lobujú u Putina. Možno je to ruská propaganda – ktorú, samozrejme, vieme, že sú viac než schopní robiť. Ale myslím si, že je veľmi pravdepodobné – dokonca si myslím, že je to isté – že v Rusku sú ľudia, ktorí si myslia niečo iné, rovnako ako v USA.

Pracoval som s našou armádou v Spojených štátoch, pracoval som v Pentagóne a aj teraz mám veľa kontaktov. A hoci vojenskí dôstojníci, s ktorými som sa stretával, boli veľmi triezvi, stretol som sa aj s ľuďmi, ktorí takí neboli. V spravodajskej komunite som sa stretol s ľuďmi, ktorí neboli triezvi. Našťastie sú to ľudia na nižších úrovniach, ale ľudia na vyšších úrovniach sú nimi ovplyvňovaní rovnako, ako sú ovplyvňovaní inými zdrojmi informácií. Takže nepochybujem, že aj na ruskej strane to Putinovi niektorí ľudia hovoria: Prestaňte sa zahrávať s Američanmi, jednoducho na nich zaútočte. Ale on, samozrejme, vie, že to bude mať za následok koniec Ruska. Čo je jeho hlavná obava.

Je možné, že by Rusko použilo jadrovú zbraň na bojisku na Ukrajine, ako o tom niektorí ľudia špekulujú?

Pred časom som napísal krátky článok, ktorý opisuje imaginárny útok ruskými taktickými jadrovými zbraňami s náložou jednej kilotony na zoskupenie ukrajinských síl, ktoré sa pokúšajú o útočný prielom. Keď som ho písal, nebolo mi jasné, čo sa v skutočnosti vo vojne deje. Ešte som nebol úplne v obraze. Ešte som si veľmi dobre neuvedomoval, že správy na Západe sú úplne neobjektívne. Takže som sa obával, že Rusi prehrávajú a že na to, aby sa vyrovnali s prehrou, použijú jadrové zbrane, pretože to je asi jediný realistický scenár.

Všetky tie scenáre, že odpália niečo vo vesmíre, to sú všetko nezmysly. Najrozumnejší scenár je, že vykonajú veľmi obmedzený jadrový útok na zoskupenie útočných konvenčných síl a potom budú dúfať, že sa obe strany stiahnu a zastavia.

Ale teraz, keď vidíte skutočnú vojenskú situáciu – Rusko neprehráva – si myslíte, že to nie je pravdepodobné?

Mám oveľa menšie obavy – nie je dôvod, aby to urobili.

Vráťme sa teda k radarom v Armavire – ak stále nefungujú, sme teraz v nebezpečnej situácii? Existuje reálna možnosť, že falošný poplach povedie k masívnemu ruskému útoku na Západ?

Ak by Rusi videli, že sa niečo blíži z juhu – na ich radarovom stanovišti v Moskve, teda vo veľmi krátkom časovom horizonte – neverím, že by boli ochotní masívne nasadiť svoje strategické sily. To, čo by takmer určite urobili, je, že by svoj systém prepli do režimu automatického odpálenia. A automatické odpálenie by nastalo hneď, ako by na ruskom území vybuchla jadrová zbraň. To je môj odhad – že ak by kdekoľvek na ruskom území začali vybuchovať jadrové zbrane, došlo by k takémuto odpáleniu. A do ponoriek na mori by išli automatické signály, aby spustili svoje sily. A svet by sa skončil v priebehu niekoľkých hodín. Ale nie, nie na základe jedného falošného poplachu zo slepého bodu. To si nemyslím. Museli by potvrdiť, že ide o masívny útok. Podľa môjho názoru sú Rusi oveľa opatrnejší ako my.

Čo by ste chceli, aby sa stalo, aby celá táto situácia nebola taká nebezpečná?

Myslím si, že by bolo skvelé, keby Rusi začali vypúšťať funkčné satelity, ktoré sa pozerajú dole na Zem. Vyzerá to tak, že majú projekt, ktorý sa stále odkladá. Ide o satelit včasného varovania, ktorý sa chystajú vypustiť na geosynchrónnu obežnú dráhu. Neviem však, či ide o „Earth limb” satelit, alebo či sa bude pozerať priamo nadol. To sa dozvieme, keď ich začnú vypúšťať. Ak to budú „Earth limb” satelity, vieme presne, kam tie satelity vypustia. Ak nie, môžu ich umiestniť kamkoľvek budú chcieť a my to uvidíme. A to bude znamenať, že sa pozerajú nadol. A to bude pre mňa úľava. A ak sú v americkom establišmente ľudia, ktorí vedia, čo robia, tiež si vydýchnu.

Oprava: Článok pôvodne uvádzal, že radary v mestách Armavir a Orsku sa nachádzajú viac ako tisíc kilometrov od Ukrajiny. Mesto Armavir je však vzdialené len necelých 400 kilometrov od ukrajinského územia. Za chybu sa ospravedlňujeme.