Bilancovanie zamatovej naivity. Užívanie si, prežívanie alebo živorenie

Nie že by obzeranie sa cez plece mohlo zmeniť našu budúcnosť, ale pre skôr narodených to je možnosť utriediť si priority a pochopiť, ako sa veci majú. Zmyslom takéhoto pochopenia je nezomrieť ako hlupák, lebo to je asi najväčšia hanba, aká človeka v jeho časnom živote môže postihnúť.

Ako sa strom pozná po ovocí, pozná sa spoločnosť nie podľa toho, čo o sebe vyhlasuje alebo čo si nahovára, ale podľa skutkov. A úroveň spoločnosti sa nehodnotí podľa toho, ako sa v nej darí tým najúspešnejším, ale podľa úrovne tých najslabších. Z povedaného vyplýva, bez toho, aby bolo treba o tom dlho diskutovať, že naša krajina neprekvitá. Neprekvapuje to, ak sa vezme do úvahy, že sme perifériou geopolitickej periférie, ktorou sa stala Európska únia. K tomu však treba poznamenať, že sme sa východnou ekonomickou kolóniou „starej Európy“ stali dobrovoľne.

Čo sa pred tridsiatimi rokmi vykresľovalo ako výhodné ekonomické partnerstvo zaostalého Východu s prosperujúcim Západom, bola ideologická konštrukcia, ktorú nikdy neoverila praktická skúška. Naše podniky s dlhoročnou tradíciou skrachovali alebo boli prevzaté konkurenciou skôr, než by sa preukázalo, že neobstoja vo férovej konkurencii. Ekonomická kapitulácia bola súčasťou politickej rezignácie na štátnu suverenitu. Z potreby niekam patriť, niekomu sa podriadiť povstali všetky neskoršie negatívne dôsledky bez toho, aby boli kompenzované niečím hodnotným.

Dôvodom, prečo sa naša ponovembrová politická reprezentácia správala k novým západným partnerom rovnako servilne, ako sa reprezentácia prednovembrová servilne správala k vrchnosti východnej, bola politická naivita. Politici, ktorým ani nenapadlo zvoliť si neutralitu po tom, čo sa zbavili závislosti na starom hegemónovi, nemali na krku nôž hegemóna západného. Nešlo o nepriateľské prevzatie, pri ktorom by sme dodatočne mohli povedať, že sme dostali mafiánsku ponuku, ktorú nebolo možné odmietnuť.

Keď bilancujeme historické križovatky, zisťujeme, že na nepriateľské prevzatie sa politici u nás mohli vyhovárať v rokoch 1938 a 1968. Na politickú naivitu doplatili v rokoch 1948 a 1989. K správnemu politickému inštinktu si mohli gratulovať iba v roku 1918, keď sa dobre orientovali v povojnovom chaose. Z histórie teda nemožno vyvodiť nejakú zákonitosť, ktorá by nám prezradila, ako to dopadne na budúcej historickej križovatke.

Predpokladajme, že Európsku úniu budú naďalej riadiť diletanti presadzujúci samovražedné politické stratégie, takže spoločný európsky projekt skrachuje. Ak sa na troskách Bruselu objaví príležitosť zvoliť suverénnu, neutrálnu pozíciu, bude po nej spoločenský dopyt? Bude tu súdržná národná komunita, z ktorej vzíde schopná politická reprezentácia s realistickým národným programom? Dnes tomu nič nenasvedčuje.

Dôsledkom zamatovej naivity sú generácie, u ktorých identifikácia s národom mizne. Stávka na globalizáciu oslabila lokálnu spolupatričnosť. Ľudia, ktorí prebývajú v paralelnom virtuálnom svete, nevyzerajú na to, že by boli ochotní prevziať zodpovednosť za svet reálny. Ľudia sa prosto vzájomne nepotrebujú na to, aby prežili. Došlo k strate kontinuity. Nastupujúce generácie nenadväzujú na prácu tých predchádzajúcich, ale tiež netvoria nič, na čo by dávalo zmysel nadväzovať generáciám budúcim. Život, ako sme ho poznali, je vytesňovaný užívaním si, prežívaním alebo živorením.

Pri bilancovaní zamatovej naivity snáď smieme spomenúť aj jednu poľahčujúcu okolnosť. Staviť na Európu v situácii, keď sa Európa mala čoskoro zriecť všetkého, čo tvorilo jej kultúrnu, duchovnú, etnickú, ale aj ekonomickú identitu, bola jednoducho smola. Rovnako tiež bolo ťažké predvídať, že sa Európa nechá zatiahnuť do amerických vojen. Ak je však budúcnosť ťažko predvídateľná, nemožno ani vylúčiť, že to s našou krajinou na budúcej dejinnej križovatke dopadne dobre. Trebárs nás nikto nebude chcieť. Môžeme byť nanič a vypočuť si, že sa máme zariadiť po svojom. Postarať sa o seba sami. Je to, samozrejme, predstava trochu naivná. Taká výročne novembrová.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.