Ako sankcie zlyhali. Alebo čo vieme o prehrievaní ruského stroja

Hoci sa naratív rozpadu ruského hospodárstva postupne prekreslil a dnes sa zvykne poukazovať na to, že sankcie predsa istým spôsobom dlhodobo škodia ruskému hospodárstvu, málokto si pamätá, čo sa od nich na začiatku očakávalo.

Západným krajinám išlo v prípade sankcií najmä o to, aby zabránili Rusku v prístupe ku kritickým technológiám, vyvinuli tlak na ruský režim prostredníctvom civilného obyvateľstva a oligarchov a zamedzili financovaniu vojny prostredníctvom odstrihnutia Kremľa od príjmov z vývozu energonosičov. Ani jeden bod z týchto troch sa sankciám nedarí napĺňať. Takmer vôbec.

Západ jednoducho zle odhadol ruské obyvateľstvo a nedokázal prekonať silu voľného trhu, keď tovary naďalej prechádzajú do Ruska a späť cez veľké oká v sankčnej sieti.

Nefungujú obmedzenia exportu ani importu

Rusko sa nepodarilo odstaviť od kritických západných technológií a tovaru, ktorý môže mať vojenské využitie, keďže tie tam naďalej prichádzajú prostredníctvom obchodníkov a schránkových firiem z tretích krajín. Nie je to pritom len o Číne, keď štatistiky o obchode ukazujú prstom na štáty ako Kirgizsko, Kazachstan, Turecko či štáty na Kaukaze.

Kľúčové komponenty ako mikročipy či polovodiče, potrebné vo vojenskom priemysle, Rusko neprestalo dovážať ani napriek čoraz dôkladnejším kontrolám a postihom, ktoré majú za dôsledok len to, že tovar prejde cez ruky vyššiemu počtu sprostredkovateľov.

Odchod západných firiem Rusko takisto príliš nebolel. Aj keď sankcie spočiatku významne narušili ruskú výrobu mnohých vecí, ako napríklad áut, a indexy výroby v roku 2022 prudko klesli, továrne, robotníci ani inžinieri z najväčšej krajiny sveta nezmizli.

Slovami profesora ekonómie Jamesa Kennetha Galbraitha: „Ruský priemysel sa zmenil z odvetvia, ktoré bolo orientované na Západ, na odvetvie, ktoré už nie je orientované na Západ. A to je skutočne účinok, ktorý mali sankcie na ruské civilné hospodárstvo.“

Západu sa za necelé tri roky vojny nepodarilo odstrihnúť Kremeľ ani od finančných prostriedkov z vývozu prírodných zdrojov, najmä ropy, plynu a palív. To, že sám odmieta nakupovať energonosiče z Ruska, neznamená, že sa tak k tomu postavili aj ďalšie krajiny ako Čína, India a de facto celý globálny Juh.

Tie nielenže zvýšili nakupované objemy, ale obchodníci v Turecku, Indii či na Blízkom východe dokonca ruskú ropu spracovávajú, mixujú a posielajú vo forme benzínov a nafty do západných štátov. Niektorí vývozcovia ropy robia dokonca to, že o niečo lacnejšiu ruskú ropu spracujú a nechajú na domácu spotrebu a svoju vlastnú ropu predávajú drahšie do Európy.

Rusko si na zaistenie logistiky zabezpečilo niekoľko stoviek starších lodí, no kvantá barelov jeho čierneho zlata prepravujú aj plavidlá západných spoločností.

Obchodníci sa jednoducho vynašli, keď podhodnocujú cenu nákladu, umelo zvyšujú cenu prepravy či prekladajú ropu z lode na inú loď v medzinárodných vodách. A hoci ich mechanizmus z dielne G7 núti, aby predávali ropu pod 60 dolárov, tým, že im západné spoločnosti neposkytnú špeciálne lodné poistenie, drvivá väčšina sa jednoducho začala poisťovať v krajinách, ktoré sa nepridali k sankciám.

Čísla o príjmoch Kremľa z predaja fosílnych zdrojov hovoria jasnou rečou – vplyv cenového stropu a embárg bol minimálny a do pokladnice natieklo menej len vtedy, keď bola ropa lacnejšia na svetových trhoch vo všeobecnosti.

Ruská ekonomika šliape na plný plyn. Ale ako dlho jej to vydrží?

Kremeľ za zvládnutie náročného prvého roku po uvalení sankcií vďačí najmä technokratom na dôležitých pozíciách, napríklad v centrálnej banke. Tamojšie hospodárstvo sa po miernom prepade v roku 2022 opäť rozbehlo a ruský HDP rastie v ostatných dvoch rokoch rýchlejším tempom ako ekonomiky všetkých krajín G7.

Rast nakoplo najmä radikálne zvýšenie vládnych výdavkov na obranu a bezpečnosť, ktoré sa šplhajú k ôsmim percentám HDP a predstavujú viac ako 40 percent všetkých vládnych výdavkov. Vláda dáva čisto na obranu najviac peňazí od studenej vojny.

„Vojenské platy, munícia, tanky, lietadlá a odškodnenie za mŕtvych a zranených vojakov, to všetko prispieva k údajom o HDP,“ konštatuje docent ekonómie na Lancasterskej univerzite Renaud Foucart.

Už dlhší čas sa preto aj medzi odbornou verejnosťou skloňuje, že vojna bola to najlepšie, čo mohlo Rusko stretnúť, a dokonca je aj z dlhodobého hľadiska možné, že si Moskva rast udrží. Náhle ukončenie vojny môže na ruskú ekonomiku pôsobiť horšie ako jej pokračovanie, keďže sa tamojší priemysel dostal do býčieho modu a do zvýšenia výroby boli investované nemalé peniaze.

Značná časť odborníkov však naďalej poukazuje na viaceré negatívne účinky sankcií a preorientovania sa na hospodárstvo, ktoré významne ťahá vojenský priemysel.

Niektorí poukazujú na fakt, že do výpočtu HDP „vstupuje spotreba úplne rovnako ako vládne výdavky“, napríklad na nákup munície. A teda ten ruský je nafúknutý výdavkami, ktoré nie sú investíciou do kreatívnej výroby, ergo nezlepšujú občanom životnú úroveň, ale sú utopené na ukrajinskom bojisku.

Proti tomu by však zrejme argumentoval sám John Maynard Keynes. Hoci výdavky smerujú do zbraní, munície, ktorá končí zničená na bojisku, podporuje to rozmach priemyselných firiem, na ktoré sú naviazaní subdodávatelia a ktoré zamestnávajú množstvo ľudí a dávajú im čoraz vyššie mzdy. Veľmi dobre zaplatení sú aj vojaci v armáde a rodiny pozostalých.

Nie div, že tempo rastu miezd v Rusku dokonca predbehlo infláciu. Vyššie reálne mzdy sa potom odrážajú aj vo vyššej spotrebe, z ktorej zase profitujú výrobcovia a už nielen tí vojenskí. Keďže ruské vojenské výdavky do veľkej miery nesmerujú na nákupy techniky zo zahraničia, peniaze ostávajú v domácej ekonomike, kde sa multiplikujú.

Najväčšie boľačky

Dalo by sa zhodnotiť, že Kremeľ momentálne čelí dvom hlavným problémom.

Tamojšia ekonomika sa prehrieva. Najviac to vidno na extrémne nízkej nezamestnanosti, ktorá smeruje k dvom percentám, a inflácii. Tá je takmer dvojciferná napriek drasticky vysokým úrokovým sadzbám.

Práve vývoj inflácie úzko súvisí so sankciami. Hoci sa do Ruska nakoniec množstvo tovarov dostane, každý ďalší medzičlánok v reťazci si za svoje služby prihodí nejakú prirážku, čo predražuje dovezený tovar a prispieva k rastu cenovej hladiny.

Práve preto je centrálna banka nútená držať mimoriadne vysoké úrokové sadzby na úrovni 21 percent – najviac za desiatky rokov – a očakáva sa, že ich v decembri ešte zvýši.

Okrem inflácie je ešte jeden dôvod, prečo bola krajina nútená sprísniť menovú politiku, a takisto súvisí so sankciami. Je ním oslabovanie rubľa voči čínskemu jüanu. Od začiatku tohto roka si pohoršil o desať percent. Čína sa pritom stala najdôležitejším obchodným partnerom Ruska a väčšina transakcií prebieha v jej mene.

Logika za dvíhaním sadzieb je hlavne tá, že lákajú investorov zo zahraničia, napríklad z Číny, aby si uložili svoje peniaze v Rusku, kde budú mať vyšší výnos. Tým vzniká dopyt po rubľoch, čo ich voči ostatným menám posilňuje.

Druhý ruský problém je rozpočtový.

Vojenské výdavky zaťažujú štátnu kasu natoľko, že to núti tamojší kabinet konsolidovať. Samozrejme, na príjmovej strane.

Experti na Rusko predpovedali zvýšenie daní už začiatkom tohto roka.

„Keďže Rusko vyčerpáva zvyšky svojho Fondu národného bohatstva, vláda bude čeliť ťažkej fiškálnej voľbe medzi akceptovaním vyššej inflácie, znižovaním výdavkov alebo zvyšovaním daní,“ povedal v marci ekonóm Alexander Isakov z Bloomberg Economics.

Na tieto slová postupne došlo. Putin v lete podpísal zákony, ktorými sa od januára zvyšujú viaceré sadzby daní. Namiesto doterajšej rovnej dane z príjmov na úrovni 13 percent zavádza progresívne zdanenie, pri ktorom sa bude 13-percentná sadzba od ročného príjmu na úrovni okolo 25-tisíc eur postupne zvyšovať.

Ešte výraznejšie majú rásť sadzby dane z príjmov právnických osôb – z 20 na 25 percent.

Celá reforma by mala v budúcom roku priniesť Kremľu jedno až dve percentá HDP dodatočných príjmov, čo predstavuje desiatky miliárd dolárov a dostatok na dofinancovanie zvýšených výdavkov na vojnu.

Nové dane zabolia najmä bohatých Rusov a tamojšie firmy. Treba však dodať, že podobné opatrenia nie sú výnimočne drastické, keďže konsolidácia do dvoch percent HDP je úplne bežná aj v západnom svete. Firmy na Slovensku budú v budúcom roku platiť o tri percentuálne body vyššiu daň.

Napriek tomu kroky centrálnej banky i ruskej vlády budú v budúcom roku tamojšiu ekonomiku spomaľovať. Vysoké úrokové sadzby znechucujú subjektom ekonomickú aktivitu. Pri úroku 23 percent si mnoho firiem veľmi dobre rozmyslí, do čoho investovať. Čo môžu, to radšej odložia na priaznivejšie časy. Zvýšenie daní zase znižuje kúpyschopnosť domácností priamo, ale aj nepriamo – prostredníctvom zvýšených daňových nákladov, ktoré sa zrejme odrazia na cenách.

Práve tieto faktory stoja s vysokou pravdepodobnosťou za menej optimistickým výhľadom samotných ruských inštitúcií, ktorý prichádza po období vysokého rastu.