Pokrok v Minsku. Obvinený už pre seba nežiada trest smrti
Spisovateľ a katolícky intelektuál Bedřich Fučík, väzeň päťdesiatych rokov, najpresnejšie definoval rozdiel medzi agresivitou komunizmu a nacizmu: „Fašistický mučiteľ chcel z teba vyrvať pravdu, ten náš lož.“ Úplná väčšina veľkých verejných procesov päťdesiatych rokov bola vymyslená a vykonštruovaná a obžalovaní tam na seba vypovedali historky a nezmysly, ktoré vyzerali tak absurdne, až im mnohí verili. Predsa by tí ľudia nesvedčili proti sebe! Prečo by to robili? Keď sa tí ľudia nebránia a dobrovoľne tam vypovedajú, tak sa asi naozaj previnili… Predsa nie je možné, aby takto niekoho mohli donútiť. Boli zničení, unavení, ostarení, to áno, ale žiadne mučenie na nich vidieť nebolo. Asi to teda bola pravda…
Zadraný bieloruský novinár a aktivista Raman Prataseviè
Roman Pratasevič. Foto: TASR/AP
Lenže režiséri tých procesov vedeli dobre, ako to urobiť, aby obvinení vypovedali, že všetci naokolo žasli, čo sa to v nich stalo. Ešte pred nejakým časom normálni ľudia s nejakými názormi a postojmi, a zrazu z nich vypadáva toto. Nuž, asi sa im to vo väzbe rozležalo, asi vstúpili do seba.
Áno, vyšetrovatelia to vedeli skvelo a mali svoje pokrokové a vedecké metódy. Nepretržité výsluchy, pokojne niekoľko dní bez prestávky, stále rovnaké otázky, stále znovu a znovu, a bez odpočinku, stáť až do úplného vyčerpania, potom, keď človek omdlel, vedro vody a zase znovu, týždne budenia každých pätnásť minút, v ľadovej alebo zase prekúrenej cele, na pitie slaná voda alebo slané ryby bez vody, občas rana, ale na miesta, kde to nebolo vidieť a nezanechávalo to stopy. To neboli naozaj gestapácké metódy, kde človeka mohli zmlátiť do krvava, pretože zmyslom bolo z neho niečo vytiahnuť. Tu pravda nikoho nezaujímala. Tu bolo zmyslom človeka zlomiť a použiť ho na svoj účel.