Smerácke priznanie Jána Čurillu odkrýva viac, ako by chcel

Vyšetrovateľ Ján Čurilla sa v rozhovore s Marekom Vagovičom aktuálne priznal k tomu, že až do roku 2020 bol voličom Smeru. Z kontextu vyplýva aj motív, prečo urobil takýto kontroverzný „coming out“. „Gašpar a jemu podobní“ si vraj vymýšľajú, keď tvrdia, že čurillovci smerákov stíhali preto, že ich nenávidia. Čurilla vlastne chcel presvedčiť čitateľov o tom, že nemal žiadne zištné dôvody ľudí zo Smeru prenasledovať.

V Smere má Čurilla podľa vlastných slov kopec kamarátov, niektorí boli v minulosti aj na vedúcich pozíciách. Spomenul exministra obrany Františka Kašického, s ktorým má dodnes kamarátsky vzťah, v minulosti sa vraj navštevovali aj s rodinami. „Nerozdeľujem ľudí podľa politického presvedčenia, ale podľa toho, kto je aký človek,“ vyznal sa Čurilla.

Na meno Kašický sme už azda aj zabudli. Nečudo, patrí do prehistórie temného dávnoveku Smeru, ktoré bolo medzičasom zatienené ešte väčšími škandálmi. Kašický skončil ako minister obrany prvej Ficovej vlády po výrazne predraženom tendri na upratovacie služby, o ktorom sa vzhľadom na povahu prípadu nepochybovalo, že ide o klientelizmus či dokonca korupciu.   

Kašický musel teda ako minister skončiť, ale strana ho pre dobré stranícke renomé vystrelila vyššie. Ako politik podozrivý pre krytie mnohomiliónovej korupcie sa stal osobitným veľvyslancom Slovenska pre nórske a švajčiarske fondy, kde ide o miliardy.

Ktovie, či si Čurilla vôbec uvedomoval, k čomu sa v tejto svojej sebaobhajobe vlastne priznáva, ale svoje priznanie zaklincoval slovami: „Ja som bol dokonca voličom Smeru, až v roku 2020 som odovzdal hlas inej strane.“ (Dobrá voľba, neskôr v roku 2023 volil Progresívne Slovensko).

Prečo volil Smer? spýtal sa ho zaskočený redaktor. „Pre policajta to nebola zlá voľba,“ odpovedal Čurilla. Kaliňáka mali v tom čase policajti radi, pre sociálne istoty a odmeny, ktoré im zaručoval. „Možno by som bol volil aj SaS, ale v programe mali, že zrušia policajtom sociálne výhody – aspoň tak som to vtedy vnímal.“

Počas Kaliňákovej éry dostali policajti nové autá aj zbrane, aj to vtedy Čurilla ako príslušník policajného zboru vnímal. Na logickú poznámku Mareka Vagoviča, že sa v podstate „nechali kúpiť“, odpovedal: „Niekto to môže vnímať aj takto, ale mali sme v podstate len dve voľby – jeden nám chcel pridať, druhý zobrať.“

Nepriamo teda vlastne na otázku odpovedal kladne.

„Kritický som bol už po Kuciakovej vražde, po milióne na stole,“ pokračoval Čurilla. Teda až v čase, keď už bola kritická aj veľká časť bývalých voličov Smeru. Zaujímavé je Čurillovo slovíčko „už“. Nemalo by tam byť „až“?

Našťastie sa Čurilla opravil: „Ale definitívne sa mi otvorili oči až v roku 2020,“ zaklincoval Čurilla.  

Pravdaže to, ktorú politickú stranu tento vyšetrovateľ podporoval do roku 2020 a s ktorými jej kontroverznými predstaviteľmi sa kamarátil, by za normálnych okolností nestálo za reč. V podobnom nastavení žilo v tom čase množstvo slabšie zorientovaných ľudí, ktorí dnes nevedia svojej kedysi obľúbenej strane prísť na meno.

Pozoruhodné je však Čurillovo priznanie v širšom kontexte. Čurillovci hovoria o tom, ako dlhé roky pred tým, ako prišla epochálna zmena v rokoch 2018 a 2020 (keď sa Čurillovi podľa jeho vlastných slov otvorili oči), čelili masívnej a všadeprítomnej korupcii v policajnom zbore.

Ako už upozornil kolega Jozef Onačilla, čurillovci túto korupciu až do roku 2020 nestíhali. Ľudovo povedané, patrili medzi tých policajtov, ktorí držali „hubu a krok“.

Aktuálne sme sa dozvedeli, že Čurilla túto korupciu, ktorú všade naokolo videl, nielen nestíhal, ale stranu Smer, ktorá bola za túto korupčnú atmosféru minimálne politicky zodpovedná, ako volič a občan rovno podporoval. A mal v nej kamarátov.

Čurilla teda dlhé roky videl, za čo sú Smer, Fico a Kaliňák v polícii zodpovední, ale politicky prednejšie mu bolo, že vláda Smeru mu ako policajtovi poskytovala nesporné ekonomické výhody (žiaden iný argument pre vysvetlenie svojej vtedajšej podpory Smeru v rozhovore naozaj nepoužil).

Ani to by ešte nebolo nič nezvyčajné a pri troche chápavosti hádam ani hodné pohoršenia (to predsa radi robia najmä tie denníky, ktoré ho dnes vytrvalo obhajujú). Podobných prípadov bola vtedy plná polícia. Báli sa. Ak ste vtedy chceli robiť kariéru v polícii, bolo lepšie prispôsobiť sa a nevyskakovať. Našlo sa síce zopár statočných, tí však v polícii veľmi rýchlo skončili.

Čurilla medzi nich zjavne nepatril, ako o sebe dnes s čudnou otvorenosťou sám hovorí. Možno len preto, že si nezrátal, čo vlastne o sebe hovorí.

Hrdinom bojujúcim proti smeráckej hydre sa však Čurilla neskôr naozaj stal. Vtedy, keď Smer nielen prišiel o moc, ale ako ranená zver sa postupne rútil až k ôsmym percentám a nikto by vtedy nestavil deravý groš, že sa ešte pozviecha. Skrátka, policajtom už vtedy žiadne riziko zo strany nadriadených nehrozilo.

Situácia sa s nástupom Matoviča politicky kompletne obrátila a zdalo sa, že sa na tom už nič nezmení. A Čurilla mal odrazu jasno: všetka tá dlhé roky viditeľná a všadeprítomná korupcia, ktorú celý čas pozoroval, je dielom presne tých politikov, ktorých podporoval. 

No nová politická objednávka – artikulovaná nielen Matovičom priamo v kampani pred voľbami – znela jasne. Dostaňte ich do basy. Rýchlo, do volieb. Akýmkoľvek spôsobom.

Čurillovci sú dnes trestne stíhaní pre vážne podozrenia, že pri vyšetrovaní citlivých politických káuz manipulovali svedkami a ich výpoveďami, že pracovali minimálne nepriamo ovplyvnení zjavnou politickou objednávkou (v preklade ide o perspektívu kariérneho rastu), že kryli porušenie zákona pri vynášaní informácií (kauza spisu nájdeného v bývalej kancelárii predsedu OĽaNO a ministra financií).

Čurillovci pozatvárali do väzby množstvo politicky exponovaných osôb, pri ktorých sa neskôr ukázalo, že dôvody na väzbu boli neoprávnené a vykonštruované, čím nešťastne vstúpili do politického ringu a svojím kovbojským spôsobom spôsobili rozklad vyšetrovaní.

Ak by sa podozrenia proti nim potvrdili, hrozí im za to v niektorých prípadoch podobný trest, ako zločincom, ktorých odhalili (okrem notorických zločincov typu Makó či Imrecze, tým vďaka podobným vyšetrovateľom ako Čurilla už nehrozí vlastne skoro nič).

Ťažko uveriť tomu, že by si na niečo také trúfli, ak by si neboli istí, že Smer je zlomený a médiá a politická moc ich v prípade „nehody“ ochránia.

Aj to je príznakom našej doby: oportunizmus sa označuje za hrdinstvo.

Čurillovci po fatálnej porážke Smeru a nástupe „očistných procesov“ v roku 2020 zjavne neverili, že by sa situácia mohla niekedy zvrátiť. Stalo sa. Dnes čelia v mnohých ohľadoch prehnaným útokom zo strany tých, ktorých kedysi stíhali. Často oprávnene. A často aj neoprávnene a premotivovane.

Na to dnes doplácajú. Nová garnitúra proti nim ide s rovnakým odhodlaním krvnej pomsty, s akým oni kedysi „vyšetrovali“ ich.

Zodpovednosť médií na pestovaní fanatizmu

Čurillovcov však dnes za hrdinov považuje azda len tá časť mediálneho prostredia, ktorá celé roky robila krovie ich pochabým vyšetrovacím metódam a správali sa ako ich propagační aktivisti. 

Štandard na zlyhania a omyly tejto skupiny upozorňoval dlhodobo. A nie, nebolo to preto, že by sme chceli obhajovať Smer. Bolo to preto, že sme mali obavy, že sa tie vyšetrovania zrútia a ku žiadnej očakávanej spravodlivej katarzii nedôjde.

Na začiatku sme síce na Slovensku prežívali katarziu a presvedčenie, že po roku 2020 sa naozaj spustia procesy voči nedotknuteľným. Bol v tom aj kus smútku, že to muselo byť vykúpené až smrťou Jána a Martiny. Ale verili sme, že ich smrť pre Slovensko bude predsa len čosi dôležité znamenať.

Ako novinára, ktorý mal za sebou dlhé roky pátrania po kauzách Smeru či Kočnera, ktorý miestami prežíval aj autentický strach a ktorý sa s Jánom krátko poznal, ma to zasiahlo aj osobne.

To najhoršie, čo sa môže stať – a čo som si vtedy ani len nedokázal predstaviť –, bolo to, že pamiatka Jána a Martiny bude kompletne zničená. A že k tomu dôjde nielen kvôli tým, ktorým vtedy šlo o krk (tam sa to dalo predpokladať, že sa budú brániť), ale že tú zodpovednosť za zničenie jeho pamiatky ponesú aj tí druhí, ktorí sa tu hrali na bojovníkov proti mafii.

Následne som sa roky zdesene prizeral, ako krvou vykúpenú katarziu a nádej na to, že politická oligarchia ponesie zodpovednosť za svoje zločiny, likvidujú samotní „bojovníci proti Smeru“.

Nepôsobili totiž ako policajti či prokurátori, ale skôr ako nenávistná sekta, ktorá chce za každú cenu doraziť súpera. Vo svojom fanatizme nehľadeli na prostriedky a ani na dôsledky. Ten najvážnejší spočíval v tom, že takto nevedome pomáhali oligarchii z pozadia Smeru.

Taký Marek Para ako advokát pri najlepšej snahe nedokázal Ficovi s Kaliňákom pomôcť tak výrazne, ako Ficovi pomohlo jeho vlastné stíhanie vo vykonštruovanom prípade „organizovanej zločineckej skupiny“, ktorá vraj spočívala v tom, že mal dostávať informácie o prípadoch stíhania jeho politických oponentov. Obvinenie neskôr bolo zrušené ako neodôvodnené. Nad absurdnosťou tohto obvinenia si dodnes veľká časť právnického prostredia na Slovensku ťuká na čelo.

Špeciálna prokuratúra však vtedy žiadala, aby lídra opozície vzali na neurčito do väzby. Väzba poslanca Fica neprešla len o dva hlasy v parlamente. Vrcholom irónie je, že okrem poslankyne Kataríny Hatrákovej (ktorá konala rozumne a vedela, čo robí) vtedy situáciu zachránila aj Romana Tabák (z ktorej sa médiá radi smejú, že obvykle netuší, čo robí).

Tieto dve ženy vtedy zachránili základný politický rámec slovenskej demokracie pred atómovou bombou s nedozernými následkami. Veď za to aj dostali „odmenu“ – OĽaNO ich obratom vylúčilo zo svojich radov.

Bolo to v čase bezprecedentnej nedôvery slovenských občanov vo svoju vládu. Viete si predstaviť, čo by to spôsobilo, ak by líder opozície sedel celé mesiace vo väzbe za obvinenie, ktoré bolo neskôr zrušené ako neodôvodnené a vykonštruované a ktoré už na prvý pohľad smrdelo ako politická objednávka?

To bol aj problém novinárov. Množstvo z nich si s čurillovcami či špeciálnymi prokurátormi vytvorilo taký blízky vzťah, až sa zamotali do vlastnej slučky, v ktorej už nedokázali byť nielen objektívni voči ich zlyhaniam, ale od istého momentu nedokázali reflektovať ani zjavné omyly. Než by si museli priznať, ako sa mýlili, radšej začali hrať tvrdšie a čurillovcov svätorečiť ako mučeníkov.

To vedie k závažným dôsledkom. Médiá sa pri svojom aktivizme pripravili o dôveru verejnosti, ktorá v konečnom dôsledku rozhoduje aj o tom, či tu vznikne alebo nevznikne tlak na stíhanie politickej korupcie.

Čurillovci a niektorí špeciálni prokurátori dnes dávajú do médií rozhovory, v ktorých vyjadrujú nádej a vieru, že jedného dňa ešte dôjde k obnoveniu stíhaní zločinov z čias vlád Smeru. Len zabúdajú dodať, že na to by sa najprv musela urobiť aspoň základná reflexia zlyhaní polície, prokuratúry a médií, ktoré z týchto stíhaní urobili nedôveryhodný politický paškvil.

Dovtedy môže Fico s Kaliňákom oprávnene dúfať, že na ich minulé prehrešky sa zabudne.

Navyše, ak by chceli minulý korupčný mechanizmus opätovne adaptovať na nové pomery, mali by situáciu o niečo ľahšiu. Médiá, ktoré v minulosti odhaľovali kauzy Smeru, po svojej aktivistickej nadpráci už dnes nie sú pre veľkú časť verejnosti dôveryhodné.

A práve dôveryhodné médiá a verejný tlak sú kľúčom k tomu, aby boli aktéri korupčných káuz vzatí na zodpovednosť. 

Áno, aj takto sa dá zlikvidovať pamiatka na Jána Kuciaka, ktorým sa dnes mnohí radi zaštiťujú.

Vrcholom cynického gýča boli tlačovky policajného prezidenta Hamrana (dnes strana Demokrati), na ktorých premietal obrázok Jána a Martiny z nebeského obláčika s ich odkazom, aby sa nevzdávali. Takto manipulatívne Hamran a bývalé vedenia NAKA ospravedlňujú svoje konanie.

Hamran má skrátka jasno, čo si dnes Ján a Martina myslia a ako na nás hľadia.

Ja by som si tým taký istý ani zďaleka nebol.