Jozef Onačilla

Napriek právoplatnému rozsudku sa Štefan Harabin odmieta ospravedlniť a namiesto toho obviňuje sudcov zo zneužívania právomocí verejného činiteľa. Vo svojom vyjadrení tvrdí, že toto konanie bolo bojom proti „Covid diktatúre“, jeho výrok na adresu spoločnosti Eset bol hodnotiaci úsudok a nemohol zasiahnuť do dobrej povesti Esetu, pretože firma podľa neho žiadnu dobrú povesť nemá.

Harabin hovorí o porušení jeho práv zo strany súdu

Harabin ďalej tvrdí, že sa nemohol dostaviť na pojednávanie v tejto veci pre v tom čase zavedené opatrenia proti COVID-19 v budove súdu, ktoré odmietol rešpektovať. Najprv ho podľa vlastných slov odmietli pustiť do budovy súdu a následne aj do pojednávacej miestnosti z dôvodu, že si odmietol nasadiť ochranné rúško.

Súd tak nariadil pojednávanie v jeho neprítomnosti a podľa Harabina mu zmaril základné právo vyjadriť sa k prejednávanej veci. Porušenie tohto práva vidí Harabin ako podklad pre úspešné dovolanie alebo v prípade ústavnej sťažnosti. Krajský súd následne podľa vyjadrenia Štefana Harabina potvrdil rozhodnutie okresného súdu bez toho, aby sa ako žalovaný mohol vyjadriť k veci.

Bývalý sudca Harabin tak napriek prehre hovorí o dotiahnutí tejto veci do úspešného konca pre porušovanie jeho práv zo strany sudcov, ktorí ho odmietli pustiť na pojednávanie pre neochotu nasadiť si ochranné rúško.

Nerešpektovanie súdu v tomto prípade nie je trestné

Štefan Harabin sa nerešpektovaním súdneho rozhodnutia zaradil medzi iné verejne činné osoby, ktoré otvorene hovoria o selektívnom rešpektovaní súdov. Politik Igor Matovič alebo sudca Juraj Kliment v minulosti verejne odmietli rešpektovať súdne rozhodnutia, pretože si svojvoľne stanovili, čo je podľa ich pocitov správne v rovine spravodlivosti.

Napriek otvorenému a hrubému zásahu do podstaty fungovania právneho systému Harabinovi za nerešpektovanie súdneho rozhodnutia nič zásadné nehrozí.

V trestnoprávnej rovine síce existujú trestné činy, ktorých sa môže osoba dopustiť nerešpektovaním súdneho rozhodnutia, no na tento prípad nebudú aplikovateľné. Trestný zákon pozná trestné činy pohŕdania súdom či marenia spravodlivosti, no ani jeden sa nevzťahuje na situáciu, keď sa osoba odmietne ospravedlniť protistrane na základe právoplatného rozsudku.

Ani trestný čin marenia výkonu súdneho rozhodnutia, ktorého podstata spočíva práve v nerešpektovaní súdneho rozhodnutia, nebude aplikovateľný na tento prípad. Daný trestný čin vymedzuje rôzne konkrétne situácie nerešpektovania súdneho rozhodnutia, ako napríklad nenastúpenie do výkonu trestu alebo vykonávanie činnosti napriek súdom uloženému zákazu, no nevzťahuje sa na takto uloženú povinnosť.

V civilnej rovine má spoločnosť Eset možnosti

Spoločnosť Eset si tak plnenie súdneho rozhodnutia rozhodne nezabezpečí normami trestného práva. V rovine civilného práva by si spoločnosť Eset mohla teoreticky vynútiť plnenie súdneho rozhodnutia prostredníctvom exekútora. Právoplatné súdne rozhodnutie totiž slúži ako exekučný titul, a v tomto prípade by si spoločnosť mohla uplatňovať nárok na exekúciu na nepeňažné plnenie.

Ak exekučný titul ukladá inú povinnosť, najmä povinnosť niečoho sa zdržať alebo niečo strpieť, ktorú okrem Štefana Harabina nemôže vykonávať iná osoba, exekútor mu môže uložiť donucovacie opatrenie alebo podať na súde návrh na uloženie donucovacieho opatrenia práve za účelom vykonania tejto povinnosti.

Medzi donucovacie opatrenia v zmysle exekučného poriadku by v tomto prípade mohli byť použité peňažné pokuty, zadržanie vodičského preukazu či zadržanie osvedčenia o evidencii vozidla, ak nimi osoba disponuje. Súd môže na návrh exekútora uložiť pokutu až do výšky 30 000 eur.

Spoločnosť Eset by si prostredníctvom civilnej žaloby mohla vymáhať aj peňažnú ujmu, ktorá jej mohla vzniknúť výrokmi Štefana Harabina. Ak by Eset preukázal v súdnom konaní konkrétne škody spôsobené výrokmi Štefana Harabina, súd by ho zaviazal danú ujmu nahradiť. Dokazovanie vzniku škody práve v dôsledku konkrétnych skutočností, ako napríklad výroky konkrétnej osoby, je však pred súdom mimoriadne ťažké a zdĺhavé.

Nevpustenie na súd pre absenciu rúška môže mať dohru

Aj v prípade úspešnej exekúcie alebo vyhratého súdneho sporu o spôsobenej ujme spoločnosti Eset však existuje pravdepodobnosť, že tieto náklady nakoniec nebude platiť Štefan Harabin.

Podstata obrany Harabina totiž spočíva v tom, že od neho súd alebo jeho zamestnanci nezákonne vyžadovali nasadenie rúška, a pri jeho odmietnutí mu nedovolili zúčastniť sa súdneho pojednávania.

Ak by sa skutočne potvrdilo, že v danom čase vyžadovali súdy od Harabina dodržiavanie opatrení na základe neplatných vyhlášok, právo by stálo na strane Štefana Harabina. Problematika kompetencie vydávať vyhlášky zasahujúce do ľudských práv zo strany hlavného hygienika v čase pandémie hrá podľa súdnych rozhodnutí v tomto smere skôr v prospech Harabinovej obhajoby.

Relevantným môže byť rozsudok Súdneho dvora, na ktorý poukázala sudkyňa Dana Jelínková Dudzíková. Ten sa týka právnych náležitostí opatrení pri obmedzovaní pohybu občanov EÚ v čase pandémie, no závery tohto rozhodnutia by bolo teoreticky možné aplikovať aj na iné obmedzenia počas pandémie.

Podľa Súdneho dvora má síce členský štát právo obmedzovať svojich občanov protipandemickými opatreniami, no musí splniť tri podmienky. Prvá podmienka je dostatočná zrozumiteľnosť a predvídateľnosť zavádzaných obmedzení zo strany štátu. Druhá podmienka spočíva v odôvodnení daného opatrenia, pričom sudkyňa Jelínková poukazuje na absenciu akéhokoľvek odôvodnenia vyhlášok hlavného hygienika v Slovenskej republike.

Poslednú podmienku tvorí nevyhnutná možnosť odvolať sa voči danému opatreniu, čo rovnako v Slovenskej republike chýbalo. Ak by sa tieto podmienky vydávaných obmedzení aplikovali aj na opatrenia týkajúce sa povinnosti nosiť ochranné rúška, zrejme by Súdny dvor dospel k záveru o nedodržaní práva EÚ zo strany Slovenskej republiky. Ani opatrenia nosiť rúško totiž neboli odôvodnené v zmysle rozsudku a nebolo možné sa voči nim odvolať.

Iné rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu vo veci ukladania pokút zo strany policajtov za nedodržiavanie pandemických opatrení zasa ukázalo, že hlavný hygienik v rozpore so svojimi kompetenciami ukladal policajtom povinnosti vymáhať dodržiavanie jeho vyhlášok. Obišiel tak legislatívny proces a sám si vytvoril nové právomoci.

Rovnaký záver možno opäť konštatovať pri zásahu do ľudských práv na základe podzákonných noriem, ktorými vyhlášky jednoznačne sú. Ľudské práva totiž možno v zmysle Ústavy SR obmedziť iba zákonom, no v tomto prípade boli obmedzované vyhláškami hlavného hygienika.

Spochybnenie legality týchto opatrení aj zo strany štátnej moci možno badať pri tzv. covidovej amnestii, ktorá bude odškodňovať občanov postihnutých pokutami, ukladanými v špecifických prípadoch za nedodržiavanie vyhlášok.

Rozhodnutia súdov je potrebné rešpektovať

Štefan Harabin tak má teoretickú možnosť dosiahnuť víťazstvo v celom procese nie na základe skutkových okolností prípadu s Esetom, ale na základe porušenia jeho procesných práv v dôsledku covidových opatrení a ich legality. V takom prípade by mohol podať žalobu on sám voči Slovenskej republike.

Pri jej úspechu by mu všetky náklady z konania proti spoločnosti Eset, ako aj vlastnú ujmu, musela zaplatiť Slovenská republika. Ako obvykle, z peňazí daňových poplatníkov.

Napriek teoretickej možnosti, že Harabin nakoniec uspeje s mimoriadnymi opravnými prostriedkami voči právoplatnému rozhodnutiu v prospech spoločnosti Eset, nie je možné hrubo a ostentatívne nerešpektovať súdne rozhodnutia. Zo strany bývalého sudcu to platí dvojnásobne.

Právny systém jednoznačne určuje súdy ako arbitra pri sporoch, v ktorých si každá strana prirodzene myslí, že má pravdu. Právoplatné súdne rozhodnutie je potrebné rešpektovať bez ohľadu na vlastné pocity.

V opačnom prípade sa spoločnosť nebude stačiť čudovať, ak právo jednoducho prevezmú do svojich rúk tí silnejší, na úkor tých slabších.