Julo Slovák z Godzone: Moja identita nie je to, čo hovoria ostatní

Môžeš opísať, ako sa to udialo?

Vtedy nám Pán Boh skrze rôzne okolnosti, ale veľmi citlivo, povedal, že je čas skončiť s festivalom. Napríklad, aj cez otca biskupa Baláža. On sa vyjadril, že má pocit, že Voľnosť na Nevoľnom naplnila svoje poslanie, ale ak sa rozhodneme v tom pokračovať, bude to podporovať. To bol pre nás jasný znak, že je čas skončiť, nechať to tak a vydať sa na cestu do neznáma. Nikto v tom čase ešte netušil o Godzone projekte. V roku 2009 bolo prvé turné s názvom Enter the Godzone, ktoré to spustilo. Prišlo 5 400 ľudí a to nás šokovalo.

Takže tam sa to začalo…

Vtedy vznikla „značka“, ktorá zastrešila všetku službu nášho spoločenstva smerom von. Zároveň prišiel zápas o to, aby sme si dávali pozor na službu smerom dnu. Lebo to bolo dôležité. Spoločenstvo na tom veľa stratilo, hoci sa to možno nezdá. Stratilo svoju identitu, lebo Godzone začal robiť rôzne spolupráce, veľké veci a zrazu ľudia v spoločenstve SP [Silné posolstvo, pozn. red.] nevedeli, kto vlastne sme „my“. Dnes to vnímam ako určitú obetu, ktorú bolo potrebné priniesť, nedržať si len to svoje, nebyť zameraný len na vlastné spoločenstvo, ale položiť to a dať priestor spolupráci. Pre mňa je veľmi dôležitý pilier, že Godzone je otvorený pre akúkoľvek spoluprácu s ďalšími spoločenstvami. Možno niekedy majú z toho ľudia iné pocity, ale v našom srdci je to nastavené takto. 

Aké máte vzťahy s cirkevnými autoritami?

Vždy som pred biskupmi deklaroval poslušnosť ich rozhodnutiam. Som aj súčasťou Rady pre mládež pri Konferencii biskupov Slovenska. Snažíme sa o veciach diskutovať a posúvať chápanie toho, čo robíme a prečo to robíme. Moje zakorenenie v katolíckej cirkvi je úplne jasné a to ani nikto nikdy nespochybňoval. Zároveň sme si prešli cestou, pod ktorú sa zrejme podpísala aj súčasná situácia. Nepracujeme totiž len s mladými, ktorí vychádzajú z kostolov. Ale často pracujeme s mladými, ktorí v tých kostoloch už nie sú. To si musíme priznať.

Godzone sa v minulosti vyčítalo, že je to povrchné, nablýskané, že to je viac protestantské ako katolícke, príliš o emóciách a podobne, ako sa s tým viete vysporiadať?

Tie spomínané tlaky boli, no na druhej strane si človek povie, že je to normálne, lebo sme veľmi viditeľní, na pódiu, a ľudia sa jednoducho budú pýtať a chcieť odpovede. To ešte nemusí byť zlé. Nemám rád to, keď sa urobia závery, ktoré nemáme šancu komentovať a nikto sa nás na ne nepýtal. A takýchto situácií bolo viac. Napríklad, napísali o nás list bez akejkoľvek komunikácie s nami a boli tam prevažne výmysly a rôzne konšpiračné veci. Mám skúsenosť, že akonáhle sa komunikovalo, na mnohých miestach to prinieslo dobrý výsledok a veci sa pohli dobrým smerom. Keď sa to neudialo, rešpektovali sme to. Snažím sa navštevovať nášho biskupa dvakrát za rok s reportom toho, čo robíme. Pred biskupmi deklarujeme poslušnosť a to, že chceme slúžiť. Nie sme cirkevná organizácia, sme občianske združenie, ktoré okrem toho, že vykonáva nejakú činnosť v rámci svojho zamerania, nemá povinnosť voči cirkvi. Naša poslušnosť cirkevným autoritám je dobrovoľné rozhodnutie, ktoré je pre nás záväzkom, ku ktorému sa hlásime. Preto sme otvorení usmerneniam z ich strany a reagujeme na ne najmä pri organizovaní turné. 

Napríklad?

Hľadali sme cesty, ako zachytiť ľudí z turné, aby prišli do spoločenstiev. Ľudia prichádzali s návrhmi a my sme sa snažili ich implementovať, riešili sme, ako posilniť spovednú službu, ako deklarovať našu katolicitu, napríklad sme mali na dvoch ročníkoch turné aj stan s adoráciou, no potom sa vyhodnotilo, že pre adoráciu to hlučné prostredie nie je vhodné. Na druhej strane sme nechceli toto podujatie urobiť ako stretnutie s nejakou náboženskou tradíciou, ale aby bolo stále stretnutím so živým Ježišom, ktorý ľudí pozýva. A tá náboženská tradícia a návyky katolíckeho života prichádzajú do životov mladých ľudí následne, s formáciou. No nie je to číslo jedna. Koniec koncov sme stále stavali na tom, čo učí cirkev. Predevanjelizácia a nová evanjelizácia smeruje možno aj k pokrsteným, ale novými metódami, novým spôsobom, aby prežili prvú skúsenosť s Bohom, ktorá ich potom vedie ďalej a tam je veľmi dôležitá následná spolupráca s cirkvou. 

Spomenul si zápasy a je pochopiteľné, že to všetko nie je jednoduché, mnohokrát je to veľmi namáhavé. Čo v tom teba vnútorne najviac poháňa? Kedy si povieš, že „pre toto to má zmysel“?

Asi je to naozaj už len milosť Ducha Svätého, lebo sme si prešli všeličím. Útoky prišli zvonku i zvnútra, z cirkvi i mimo cirkvi. Mnohí si všeličo o nás vymysleli, na niečo zatlačili alebo sa niečo stalo. Tu je „milosť zabúdania“ neoceniteľná, lebo si sám nepamätám všetky tie „kauzy“. Keby som si ich pamätal, asi by ma to úplne udupalo. Neviem to vysvetliť inak ako tak, že je to Boh, ktorý nás v tom drží. On nám stále znovu ukazuje, že „ja s vami rátam, chcem s vami byť“. Páči sa mi, ako to raz povedal Joel Houston, že Boh nás nepotrebuje, ale chce nás a chce, aby sme s ním spolupracovali. Toto je pre mňa veľmi vzácne. Áno, on by si to mohol urobiť všetko sám, veď je Boh. Ale on sa rozhodol pozvať nás do partnerstva, do vzťahu a dať nám rolu v jeho kráľovstve a slúžiť. Je to absolútne závislé od neho.

Pamätám si, že keď som bol mladší, ľudia ma od toho odhovárali: „Musíš z niečoho žiť, nemôžeš slúžiť na plný úväzok.“ V tom čase nebolo na Slovensku veľa ľudí, ktorí takto slúžili. Mal som vtedy pätnásť-šestnásť rokov, chodil som na strednú školu a prichádzali za mnou ľudia, ktorí to so mnou mysleli dobre, chceli mi pomôcť a poradiť mi. No ja som bol tvrdohlavý, dobre, OK, beriem to a chcem sa v budúcnosti postarať o rodinu, ale stále verím, že Božia milosť je väčšia. A toto ma drží dodnes. Celé to dielo je veľmi krehké. Stačilo by spraviť jednu-dve veci a celé by to stroskotalo. Po každej stránke sme úplne závislí od toho, čo Pán Boh urobí. Keby nás On nepožehnal, keby nás ikskrát nezachránil, bytostne by sme tu nemohli byť, lebo by sme nemohli živiť svoje rodiny.

Vy popri službe ľuďom a evanjelizácii rozvíjate aj biznis. Ide to dokopy? Nenaráža to na seba?

Treba si uvedomiť, že áno, je to služba, niektoré veci sa snažíme robiť zadarmo. No niektoré veci musíme robiť za vstupné, treba si spočítať jedna plus jedna. Podpora Godzone projektu je náš každodenný chlieb, to je to, čím ja kŕmim svoje deti, platím hypotéku a ďalšie veci. Keď sa na to pozriete z inej strany, „svet“ veľakrát robí veci na podobnej úrovni či vyššej, no nerobia to dvaja ľudia a už vôbec nie zadarmo. Robia to tímy desiatok ľudí, ktorí sú za to fulltime platení. My tu máme tridsať ľudí a to niečo stojí. Financie sú neoddeliteľnou súčasťou, no dôležité je, aby boli „čisté“. Nemyslím si, že ako kresťania nemôžeme poctivo zarábať financie. Dôležité je vedieť ich múdro spravovať. Všetko niečo stojí, no samozrejme, je tu Božia milosť, ktorá tiež zohráva rolu. Otázne je, kde je tá hranica, kde je to viera a kde už naivita či dokonca hlúposť.

Mnoho vecí robíme zadarmo, aj teraz chystáme Worship Nights, ktoré budú zadarmo pre ľudí v popandemickej situácii, keď aj my sme „vyžmýkaní“ a nemáme na to žiadne financie. Robíme aj takéto kroky a čakáme, že Boh zasiahne. Ale nerobíme to tak úplne vo všetkom, niektoré veci robíme aj komerčne, lebo potrebujeme živiť tridsiatich ľudí, ktorí majú svoje rodiny. Myslím si, že nás k tomu doviedol Pán Boh, k istej vyváženosti. Časť je financovaná z „viery“ a časť z toho, čo zarobíme. Na druhej strane, viera preniká aj do biznisu. Často sa nám stáva, že keď nemáme financie, Pán Boh buď pošle niekoho, kto nám dá finančný dar, alebo nám pošle nejaký biznis, kde si to môžeme zarobiť. To je to „pavlovské“ šitie stanov. Svätý Pavol si zarábal šitím stanov, aby popri tom mohol robiť misijnú službu. Takto to chápem aj ja. Môžeme si niečím zarobiť, no nejde o to mať peniaze, ale dokázať normálne žiť so svojimi rodinami.

Akú časť nákladov vám pokrývajú dary a akú časť podnikanie?

Je to len odhadom, priebežne sa to mení, ale podpora pokrýva maximálne jednu tretinu. Zvyšok, tú väčšiu časť, musíme zarobiť.

V čom si ako líder musel počas služby najviac „vyrásť“, kde si prešiel najvýraznejšou zmenou?

To je dobrá otázka, no možno by na to vedeli lepšie odpovedať iní. Ale uvedomil som si, že komunikácia s ľuďmi je vec, ktorú potrebujem prelúskať a stále sa to učím. Niekedy sa o sebe dozvedám, že pri komunikácii potrebujem viac pracovať aj s autoritou, ktorú akoby prirodzene nesiem. Ja sám ju na sebe nevidím, no keďže ľudia to tak vnímajú a dávajú mi spätnú väzbu, uvedomujem si, že musím opatrne narábať s tým, čo a ako poviem. Toto bolo častokrát úskalie, ktoré prinášalo konflikty a nedorozumenia v komunikácii. Je mi to úprimne ľúto, lebo na našej ceste sme prirodzene prišli o niektorých ľudí, o niektoré vzťahy. A niektoré veci boli mojím pričinením. Asi každý pozná ten pocit, že keby sa mohol vrátiť späť, niektoré veci by už urobil inak. S vedomosťami a skúsenosťami, ktoré mám dnes, by som pred dvadsiatimi rokmi konal inak. Na druhej strane si stále hovorím, že nad všetkým je Božia milosť a on vie, prečo nás dal tam, kde nás dal, hoci nie sme úplne zrelí a pripravení na niektoré veci. 

Ako reaguješ na to, keď ľudia hejtujú alebo osočujú teba či projekt Godzone na sociálnych sieťach?

Častokrát to bolo aj o tom naučiť sa niesť ten kríž v súvislosti s útokmi a osočovaniami. Nepamätám si, že by som niekedy reagoval na niektoré z týchto vecí na sociálnych sieťach, písal komentáre či robil akékoľvek kroky, ktoré by tieto diskusie živili. Hoci mi bolo aj ukrivdené, spomínalo sa moje meno, no veľa ma to učilo o tom, že treba cez to prejsť, trochu to bolí. Tieto kauzy boli aj u nás v meste. Prechádzam sa po meste a neviem, čo si ľudia o mne myslia. 

Stáva sa mi to často. Minule sme boli s deťmi na Oravskom zámku a bolo tam päť detských stanovíšť a z toho dve-tri nás poznali. Neviem, kto ma pozná, čo a kde o mne čítal a pritom ani nie som nejaká slávna osobnosť. Uvedomil som si, že je asi moja úloha priniesť Bohu tie okolnosti, ohováranie, problémy ako obetu. To ma tiež veľa naučilo. Mlčať je niekedy zlato. A potom niektoré tie kauzy úplne stratili moc. Moja identita nie je to, čo hovoria ostatní. Hoci to sa ľahko povie na prednáškach, no v živote to nie je také jednoduché. No ktokoľvek chce, nech príde a rád sa s ním o tých veciach porozprávam osobne o odpoviem na otázky tomu, kto sa chce pýtať. Ale ak sa niekto nechce pýtať, len súdiť, za to nenesiem zodpovednosť. 

Rodina a osobný život

Máš manželku a vychovávate tri deti, dvoch synov a dcérku. Ako doma s rodinou fungujete?

Je to cesta, ktorou manželstvo musí prejsť. Najväčšia zmena je prvé bábätko. Pri treťom si uvedomíš, že čo sme to riešili pri tom prvom? (Úsmev.) To povie možno 90 percent párov, ktoré majú viac detí. Samozrejme, boli aj krízy. Sme deväť rokov manželia a predtým sme spolu chodili sedem rokov, teda nejaký čas sa už poznáme. Napriek tomu v manželstve niekedy aj po ôsmich rokoch zistíte veci, o ktorých ste netušili, treba ich riešiť, lebo zrazu v niečom narazíte. Napríklad v pohľade na to, čo je uprataný byt. Minule sme sa smiali na tom, že keď sú v kuchyni odpratané riady, ja mám pocit, že je upratané. Pre moju ženu je to inak. Ona musí mať uprataný a čistý konferenčný stolík v obývačke a vtedy má pocit, že byt je uprataný. Ona sa pozrie tým smerom, ja zase tým mojím. Sú to vtipné veci, zasmejeme sa na tom.

No boli chvíle, kedy sme si sadli a nastavili sme si pravidlá nášho fungovania. Koľko môžem byť preč, kedy, ako nahrádzať ten čas, keď som preč celý víkend, nastaviť si nejaké náhradné voľná. Keď som preč v sobotu, v stredu ostanem doma. Nedeľu sme si chránili pre spoločenstvo, lebo vtedy bývajú stretká, no výjazdy s kapelou boli veľmi ojedinelé. Ja som rád, že Ivka je, aká je, že trvá na tom, na čom sme sa dohodli. Cítim z nej, keď niečo „prepísknem“. Preto chodím do práce ráno okolo šiestej-siedmej, aby som sa o tretej vracal domov. V kancelárii máme normálny pracovný režim, pokiaľ nie sú výjazdy. Keď som kedysi chodil z práce o piatej a deti šli spať o siedmej, stihol som s nimi len to, že „okúpať, najesť a spať“. Toto sme museli riešiť. 

S manželkou Ivkou ste spolu kedysi hrávali v kapele ESPÉ, je nadaná huslistka, no po príchode detí sa musela zo služby stiahnuť.

Pravda je, že ona z toho nikdy úplne neodišla. To je druhá stránka, ktorú možno nikto nevidí, ale ona so mnou nesie tie veci a rieši to, čo sa deje, doma, spolu sa o všetkom bavíme. Veľká časť z toho, čo ľudia vidia na pódiách, sú jej nápady. Doma si sadneme a spolu vymýšľame. Ivka je veľmi kreatívna. Niekedy naše produkčné tímy trvajú tri-štyri týždne a potom sa to skončí tým, že za jednu noc to s Ivkou musíme dotiahnuť. Ona je často tá, ktorá posúva limity v kreativite, dizajne, napríklad aj v dizajnoch štúdií, ktoré ľudia vidia vo videách.  

S Ivkou ste si prešli ťažkými chvíľami, keď ste stratili niekoľko detí ešte pred ich donosením… To hlboko zasiahne jednotlivca, ale i vzťah. Ako ste tým dokázali prejsť?

Prišli sme o tri deti. Boli to náročné chvíle. Malo to rôzne rozmery, také normálne „ľudské“, ale aj duchovné. Keď sa takéto veci udejú, človeku napadne kadečo, aj ten „zlý“ sa ho snaží udupať. Poznáme mnoho takýchto príbehov ľudí okolo nás. O to viac sme vďační Bohu, že Matthias prišiel na svet ako prvé dieťa bez komplikácií a tie prirodzené potraty prišli až potom. Keď už manželia majú bábätko, je to pre nich v niečom o trochu ľahšie. Lebo bábätko im robí radosť a naňho sa sústreďuje aj ich pozornosť. Práve v období po strate prvého bábätka sme s Ivkou „prežili“ pieseň Temnota padá. V prvej slohe sa spieva: „Napriek vodám, čo sa na mňa valia, napriek túžbam, čo sa rúcajú, moja chvála bude stále znieť…“ Pán Boh sa niekedy pýta veľmi na rovinu, mám to na ňom rád, no občas je to aj tvrdé. A vtedy sa nás opýtal, či sme ochotní spievať mu v tej chvíli túto pieseň ďalej a znovu. Bola to skúška viery – veríš, že Boh je dobrý, napriek tomu, že si nevieš vysvetliť, čo sa stalo? Nemáš odpovede… A keď sa to stalo druhýkrát a tretíkrát, bol to ťažký čas.

No narodili sa nám aj ďalšie dve detičky, Samson a Iduška prišli na svet z rizikového tehotenstva. Pán Boh sa o nás postaral, poslal nám doktorov, ktorí nám veľmi pomohli aj v tej fyziologickej rovine. Chvalabohu sme neprežívali nejakú dlhodobú depresiu z týchto vecí. Ivka sa z toho pomerne rýchlo zotavila, uzdravila. Ona je silná žena. Samozrejme, človeka to zmení, viac si uvedomuje hodnotu toho, čo v živote má. Keď sa dnes pozerám na svoje deti, často sa mi stáva, že keď spia, plačem pri ich posteli. Je to pre mňa veľmi silný moment. Mám deti veľmi rád. Od malička som to tak mal, že mám malé deti rád, len ony nemali až tak rady mňa. (Úsmev.) Preto som sa tešil na to, keď budem mať vlastné deti, lebo tie sa ma nebudú báť. (Úsmev.) Niekedy prídu chvíle, keď sa s výchovou treba aj popasovať, no je to pre nás dar. Naše deti máme veľmi radi. Sú veľmi dobré. Nezaslúžili sme si také dobré deti, no Pán nám ich dal.

Čo sa snažíš ako otec odovzdať svojim deťom? Čo je podľa teba najdôležitejšie do nich vštepiť?

Na jednej strane sa snažím pozerať na to, čo je správne, aj keď som ja sám tie veci nedostal od môjho otca. Tak to hovorí jeden duchovný princíp, že na čo a na koho sa pozeráš, aj keď to môže byť tvoj úhlavný nepriateľ, ak sa pozeráš len naňho, v konečnom dôsledku napodobňuješ to, čo vidíš. Mňa Pán Boh previedol cez obdobie odpustenia otcovi a vtedy som prežil „vykúpenie“ z pohľadu na to, ako môj otec zlyhal, a začal som sa pozerať na to, ako otcovstvo vyzerať má, keď sa mi Boh zjavil ako Otec. Som za to veľmi vďačný, lebo teraz, keď som ja sám otcom, nádoba, z ktorej čerpám, nie sú moje zážitky a skúsenosti z otcovstva doma. Vďaka „milosti zabúdania“ si veľa vecí z detstva nepamätám. Považujem to aj za dobré, lebo by som si možno pamätal veľa vecí, ktoré ma zranili. 

Pamätám si však jeden silný zážitok, keď ma Pán viedol cez momenty života, v ktorých som zažil najväčšie zranenia od otca. Ukazoval mi to ako film niekde v mojej predstavivosti. Tých príbehov bolo viac. No za každým z nich sa akoby zdvihol pohľad kamery a videl som tú situáciu z pohľadu tretej osoby. Videl som seba, otca, situáciu, ktorá ma zranila, a vždy tam bol aj Boh. Boli to také chvíle, že som ušiel a plakal som niekde vonku pred garážou, lebo sa niečo stalo, a Boh ma tam objal. Keď otec prvýkrát odchádzal z domu, mal som deväť rokov, bežal som za ním tri ulice iba v papučiach, za jeho autom. Už bol preč, no utekal som za ním. Ušiel som mame. A v tejto spomienke mi Pán Boh ukázal, že bežal so mnou. Že bežal vedľa mňa a hovoril mi, že to dáme. Cez tieto momenty prichádzalo uzdravenie do mojich zážitkov z otcovstva. Po tejto modlitbe som cítil, že niečo vo mne sa pohlo, niečo sa zmenilo. Vedel som, že som v tých chvíľach nebol sám, Boh tam bol so mnou ako Otec. Pre mňa je teraz dôležité byť pri mojich deťoch, keď ma potrebujú. Páčila sa mi jedna myšlienka, ktorú nedávno zdieľal môj priateľ, že je potrebné žiť tak, že keď môj syn urobí v živote najväčší prešľap, aby si nepomyslel: „Môj otec ma zabije,“ ale aby si pomyslel: „Musím zavolať otcovi.“ Toto je zatiaľ najlepšie, veľmi praktické a jednoduché, pomenovanie toho, čo sa snažíme žiť so svojimi deťmi.

Keby si to mal porovnať, čo je pre teba väčšia výzva – viesť projekt Godzone alebo viesť svoju rodinu?

Neviem, či sa to dá porovnávať. Ale ak by som si musel vybrať, samozrejme, že si vyberiem rodinu. To je aj väčšia výzva, aj väčšie právo, ale zároveň aj väčšie pokorenie. Viac ako za výzvu to považujem za milosť. Je to síce výzva, no zároveň je to dar, ktorý nám Pán Boh dáva. Pozerám sa na nášho osemročného Matthiasa, má tu veľa kamarátov a som rád, že si chodia zahrať hokej na nejakú bránu, ktorú postavia do stredu cesty, ako sme to robili aj my, keď sme boli malí, a že si namiesto toho nezahrajú playstation alebo niečo také. Som vďačný, že takých kamošov na ulici má. Nie je to v dnešnej dobe štandard. No keď to vidím, poviem si: veď má osem rokov a odíde z domu na pár hodín hrať s chlapcami hokej. Ten čas, keď som doňho mohol najintenzívnejšie zasiať, je už za nami.

Mám štvorročného Samsonka a polročnú Idu a pri nich si uvedomujem, že mám len niekoľko krátkych rokov na to, aby som do nich niečo zasial, a všetko ďalšie bude už len žatie toho, čo tam zasejem. Zároveň o pár rokov príde chvíľa, keď budú niekam odchádzať a mojou úlohou bude ich prepustiť. Nie sú mojím vlastníctvom. Moje dieťa nie je môj majetok. Podobne to vnímam aj pri projekte Godzone. Je to niečo, čo nám je dané na spravovanie. Nie je to môj projekt. Nikto z nás nie je majiteľ. Žijeme vo svetskom prostredí, kde musíme mať nejaké právnické osoby, ktoré to zastrešia, ale na tomto to nestojí. Patrí to Bohu. Keby to nebolo jeho, bolo by to veľmi zlé, lebo by sme sa snažili to robiť len z vlastných síl. Takisto je to v rodine. Keby som mal byť otcom len z vlastných síl, bez Božej milosti by som to nikdy nedal. 

O čom teraz snívaš? Akú víziu nesieš teraz v srdci?

Mám veľa vízií a cítim, že ma v tom Boh vedie. Čítal som už dávno príbehy sv. Františka a ďalších, ktorí videli školy na lúke a podobne, a mal som pocit, že vo svojich predstavách už som videl projekt Godzone i ďalšie veci, čo robíme. Dnes veľa uvažujem o tom, ako slúžiť deťom. Vidím tu obrovskú potrebu a mám niekoľko nápadov a vecí, ktoré verím, že sú od Boha. Zároveň veľa premýšľame o tom, ako v tejto dobe poskytovať ľuďom bezpečie a nádej. Mnohí ľudia prežívajú psychické problémy a sú veľmi nestabilní. Aj mnohí mladí ľudia. Je mi to veľmi ľúto. Žijeme v dobe veľkej uponáhľanosti a oni sa v nej nevedia zorientovať, vyhodnocovať informácie.

Veľmi rád by som zakričal to, čo som kedysi chcel kričať mladým ľuďom, vtedy mojim rovesníkom: „Hej, Ježiš je tu! Miluje ťa a má pre teba svoj plán!“ Dnes je to rovnaké, len v trochu inom kontexte. Rád by som zakričal: „Hej, nemusíte žiť takto!“ Pán Boh nám tu pripravil úplne iný život, iné hodnoty, na ktorých to stojí. Možno toto je ten dôvod, na ktorý si sa pýtala v úvode, že prečo ma to ešte drží. Neviem si pomôcť. Keď má človek prístup k nevyčerpateľnému pokladu, buď bude sebecký a pyšný a nechá si ho pre seba, alebo bude zlomený a povie si: „Ale toto musí vedieť každý, je tu toho príliš veľa.“ A toto sa stalo mne. Mňa Pán Boh zlomil v tom, že toho pokladu je dosť pre všetkých, a nerozumiem, prečo z neho všetci nečerpajú. Preto sa snažíme robiť to, čo robíme, aby sa o tom ľudia dozvedeli. Páči sa mi slovo z Biblie, keď Boh hovorí, že vyčkáva, aby ho všetci spoznali. A to je vyčkávanie z lásky. Boh miluje ľudí a nechce, aby skončili zle. Častokrát čaká do poslednej sekundy na smrteľnej posteli, keď príde pokánie. Boh má s nami trpezlivosť, vyčkáva, čaká, kým otvoríme dvere. A toto ma ženie dopredu.