Legalizácia drog: správna voľba alebo uznanie prehry?

Napriek ich úsiliu však nezákonné trhy s drogami naďalej prekvitajú, závislosť tvrdohlavo pretrváva a zločinci sa obohacujú na nešťastnom vedľajšom produkte drogovej regulácie – čiernych trhoch.

Hoci celkovú hodnotu globálneho trhu s nelegálnymi drogami nepoznáme, podľa konzervatívnych odhadov sa pohybuje v stovkách miliárd dolárov ročne. Frustrácia však narastá, čo prinútilo niektorých politických lídrov položiť si dôležitú otázku: čo keby sme namiesto vyhadzovania peňazí na neúspešnú vojnu jednoducho zlegalizovali to, čo sa snažíme vykynožiť?

Je však legalizácia dobrý nápad? Znižuje kriminalitu a závislosť alebo len robí nebezpečné látky spoločensky prijateľnejšími? Dokážu vlády regulovať drogy lepšie ako zločinecké podniky alebo len nahradia kartel daňovými úradníkmi? Ak budúcnosť smeruje k legalizácii, aké ponaučenie by si mali politici vziať z minulosti?

Musíme sa porozprávať o prohibícii

Argumenty proti prohibícii sú pozoruhodne jednoduché: funguje len do určitého bodu. Zákazy rôznych látok (vrátane drog) úspešne kriminalizovali obrovské skupiny obyvateľstva, ale dopyt znížili len minimálne.

Poučenia z histórie sú v tomto smere výstražné. Veľký americký experiment, ktorý zakázal alkohol, sa uskutočnil v 20. rokoch minulého storočia, no nezmenil krajinu na maják triezvosti. Naopak, podporil prekvitajúci čierny trh riadený organizovaným zločinom a spôsobil veľkolepý nárast násilia spojeného s gangmi, vďaka čomu sa preslávili postavy ako Al Capone.

Moderná vojna proti drogám priniesla podobné výsledky – len s lepšie financovanými, silne militarizovanými nadnárodnými kartelmi, o ktorých sa Caponemu mohlo len snívať.

V roku 1933 hodili politici uterák do ringu a rozhodli sa opäť legalizovať alkohol, pretože si uvedomili, že je lepšie tento podnik zdaňovať a regulovať, než ho odovzdať pašerákom, ktorí sa objavili v období americkej prohibície (1920 až 1933).

V súčasnosti má vojna proti drogám podobný priebeh – až na to, že tentoraz má celosvetový rozsah. Spojené štáty, ktoré vydláždili cestu modernej drogovej prohibícii, minuli od 70. rokov minulého storočia bilióny dolárov na potláčanie drog, no výsledok je nepresvedčivý.

Kokaín, heroín a metamfetamín sú naďalej široko dostupné a opioidová kríza viedla k rekordnému počtu úmrtí na predávkovanie. Latinská Amerika medzitým desaťročia trpela vlnou násilia zo strany kartelov, zatiaľ čo dopyt po drogách na Západe zostáva rovnako neukojiteľný ako kedykoľvek predtým.

Ak bolo cieľom prohibície eliminovať užívanie drog, tak výsledkom je veľkolepé zlyhanie. Ak bolo jej cieľom zabezpečiť luxusný život pre zločincov, tak potom bola prohibícia veľmi úspešná.

Marihuana: skúška legalizácie

Pre zástancov zhovievavejšej stratégie bola legalizácia marihuany prvou vážnou skúškou. Od roku 2012, keď Colorado a Washington ako prvé štáty USA legalizovali rekreačnú marihuanu, ich nasledovala Kanada, Uruguaj a niektoré časti Európy. Výsledky neboli revolučné, ale poučné.

Dobrá správa? Veľká morálna panika v súvislosti s legalizáciou sa nenaplnila. Užívanie marihuany prudko nestúplo, kriminalita sa nevymkla spod kontroly a ulice nenaplnili zombíci a ich apatia vyvolaná THC.

V Kanade, kde je marihuana legálna od roku 2018, zostala miera užívania pomerne stabilná a vláda sa teší stabilnému príjmu z daní. Len Colorado od legalizácie získalo na daniach z kanabisu viac ako dve miliardy dolárov, ktoré – na rozdiel od kartelových ziskov – idú na financovanie škôl a ďalších verejných služieb.

Zlá správa? Čierny trh je odolnejší, ako sa zdalo. V Kalifornii, kde je marihuana legálna, nelegálni výrobcovia stále dominujú v dodávateľskom reťazci, a to najmä preto, že regulácia legálnu marihuanu zdražela. Ukázalo sa, že keď si majú spotrebitelia vybrať medzi vládou schváleným kanabisom a lacnejšou, nezdanenou alternatívou, mnohí si vyberú tú druhú.

Ďalším problémom je účinnosť. Dnešná legálna marihuana je oveľa silnejšia ako marihuana predchádzajúcich generácií a niektoré štúdie naznačujú súvislosť medzi vysoko silnými odrodami a psychickými poruchami, ako je schizofrénia. Konzervatívny publicista Peter Hitchens, ktorý si z otázky legalizácie urobil osobný koníček, navrhol príčinnú súvislosť medzi marihuanou, ktorú užíval vrah zo Southportu Axel Rudakubana, a jeho brutálnou vraždou troch mladých dievčat.

Aj keď je táto spojitosť ešte stále otázna, zdôrazňuje to význam regulačného dohľadu – nielen nad tým, či sú určité drogy legálne, ale aj nad tým, ako sa vyrábajú a konzumujú.

Ťažké drogy, ťažšia voľba

Tvorcovia legislatívy sú však opatrnejší pri pomyslení na úplnú legalizáciu tvrdších látok, ako je heroín a kokaín, pretože sa obávajú, že by to znamenalo katastrofu pre verejné zdravie.

Vzhľadom na epidémiu fentanylu, ktorá už sužuje USA a spôsobuje rekordný počet úmrtí na predávkovanie, však realisti tvrdia, že aspoň v krátkodobom až strednodobom horizonte je bezpečná ponuka opiátov jediným spôsobom, ako zabrániť úmrtiam.

Logika je jednoduchá: ak týmto ľudom skutočne nič nezabráni v užívaní silných drog, od ktorých sú chronicky závislí, je lepšie, ak pochádzajú z kontrolovaného zdroja než od pouličného dílera, ktorý predáva nepredvídateľné, často smrteľne nebezpečné látky.

Hlbší problém

Samotná legalizácia však nie je zázračným riešením – ak má byť úspešná, musia ju sprevádzať dobre financované služby zamerané na pomoc pri závislosti, stratégie na znižovanie rizík a kampane na zvyšovanie povedomia.

Švajčiarsko má vlastný model. Od 90. rokov 20. storočia sa v tejto krajine realizujú programy asistovanej liečby heroínu, v rámci ktorých závislí dostávajú kontrolované dávky pod lekárskym dohľadom. Výsledky sú povzbudivé: počet predávkovaní sa znížil, klesla kriminalita spojená s užívaním heroínu a účastníci zaznamenali pokrok v oblasti zamestnanosti a osobného zdravia. Podobné programy existujú v Holandsku a Nemecku a majú porovnateľné výsledky.

Najvážnejšia otázka však stále nie je zodpovedaná. Prečo sa naši spoluobčania vôbec obracajú k týmto nebezpečným drogám, či už mäkkým, alebo tvrdým? Nech už je to akokoľvek náročné (čo v skutočnosti aj je), politici sa musia zaoberať duchovnou prázdnotou, osamelosťou, pocitom odcudzenia, ktorý spôsobuje moderná doba, ako aj sociálno-ekonomickými problémami, ktoré predovšetkým podnecujú dopyt po únikových drogách.

Ak sa im to nepodarí, hrozí, že sa dekriminalizácia a legalizácia stanú len uznaním porážky.

Čo ďalej?

Keďže súčasný prístup očividne zlyhal, diskusia o drogách sa mení. Otázkou už nie je, či prohibícia funguje – nefunguje –, ale čo by ju malo nahradiť.

Viacúrovňový prístup sa zdá najpragmatickejší. Legalizácia marihuany ukázala, že regulované trhy môžu fungovať za predpokladu, že sa zavedie náležitá kontrola. Dekriminalizácia je humánnou alternatívou k represívnym drogovým zákonom, pričom znižuje škody bez toho, aby podnecovala rozšírenie spotreby. V prípade tvrdších drog môže byť lepšou cestou skôr prísna regulácia než úplná legalizácia, pričom pre osoby, ktoré bojujú so závislosťou, by sa mali zaviesť liečebné programy pod dohľadom lekárov.

V konečnom dôsledku by sa drogová politika nemala riadiť ideológiou, ale faktami. Storočie prohibície za sebou zanechalo dedičstvo násilia, závislosti a premrhaných zdrojov. Teraz je úlohou vybudovať systém, ktorý minimalizuje škody, maximalizuje verejné zdravie a uznáva jednoduchú pravdu. Ľudia budú naďalej vyhľadávať látky (legálne či nelegálne), ktoré ich dokážu vytrhnúť z reality. Majú štáty schopnosť čeliť tejto úlohe svedomito alebo sa budú naďalej tváriť, že dokážu vymazať drogy z našej kolektívnej pamäti?