Demokratické voľby: dobrí, zlí a škaredí

Časy sa menia a s nimi sa mení aj definícia „zákonných“ volieb. S nárastom populistických hnutí po celej Európe – či už je to AfD v Nemecku, Národné zhromaždenie vo Francúzsku alebo Bratia Talianska Georgie Meloniovej – staré známe obviňovanie z „fašizmu“ postupne stráca svoje čaro. Zdá sa, že voliči sa už neboja urobiť nesprávne rozhodnutie.

Centristický establišment sa prirodzene nechystá dopustiť, aby sa do cesty dobrej správy vecí verejných dostala taká maličkosť, akou je volebný systém. Ak nebude fungovať morálne odsúdenie, ešte stále existujú sofistikovanejšie nástroje: súdne zásahy, mediálne naratívy a inštitucionálne bariéry, ktoré zabezpečia, že „demokracia“ zostane v bezpečí pred tými, ktorí by sa do nej chceli zapojiť. Koniec koncov, ak je demokracia skutočne posvätná, nemala by byť chránená pred ľuďmi, ktorí hlasujú nesprávne?

Inštitucionálne záruky alebo prekročenie právomocí?

Nedávny politický vývoj dobre ilustruje zložitosť tejto diskusie. V Rumunsku zásah súdu zmenil volebný výsledok, ktorý sa považoval za ohrozenie demokratickej stability krajiny.

V Nemecku politické strany hlavného prúdu diskutovali o možnom zákaze AfD s odvolaním sa na hrozby pre ústavnú integritu. Kľúčovým aktérom v tomto procese je Spolkový úrad pre ochranu ústavy (Verfassungsschutz), nemecká domáca spravodajská agentúra vytvorená po druhej svetovej vojne na ochranu pred autoritárskymi hrozbami.

S podporou súdnych orgánov sa Spolkový úrad pre ochranu ústavy pravidelne zameriava na AfD a jej bývalé mládežnícke krídlo Junge Alternative, ktoré bolo nedávno rozpustené. Organizácia, ktorá bola pre svoj prísny protiimigračný postoj označená za krajne pravicovú a antidemokratickú, bola fakticky zakázaná.

Ide o krok, ktorý poukazuje na rastúci trend, v rámci ktorého je opozícia voči prevládajúcej prisťahovaleckej politike stotožňovaná s „pravicovým extrémizmom“.

Právne dôsledky takéhoto zaradenia sú zásadné, keďže prostredníctvom justičných orgánov aktívne pretvárajú vnímanie disidentských politických hnutí. V súčasnosti sa zdá, že v Nemecku buď ešte stále existuje tradičná deľba moci, alebo sa správa vecí verejných posúva smerom k manažmentu verejnej mienky.

Zatiaľ čo zástancovia podobných zásahov tvrdia, že takéto opatrenia chránia demokratické hodnoty, kritici, naopak, hovoria, že slúžia na zachovanie pozícií súčasného politického establišmentu, keďže obmedzujú politickú súťaž. Zdá sa teda, že zastávanie odlišných názorov sa stalo trestným činom. Podľa mocenských elít možno zlyhaním nie je samotná demokracia, ale ľudia, ktorí ju nedokážu naplniť. Našťastie existuje vždy niekto, kto je pripravený zakročiť a „pomôcť“ im urobiť to správne rozhodnutie.

Keď sa politika dostane na slobodu

Kedysi dávno predstavovala demokracia priamu zaangažovanosť a byť občanom znamenalo aktívnu účasť na verejnom dianí, nielen vyplnenie hlasovacieho lístka každých pár rokov. Dnes sa demokracia stala politickým ekvivalentom online nákupov: kliknite, potvrďte a očakávajte výsledky, nevyžaduje sa žiadne ďalšie zapojenie.

Hoci sa volebná účasť v Nemecku zotavila z poklesu na začiatku 21. storočia, takmer štvrtina oprávnených voličov stále voľby ignoruje, čo svedčí o pretrvávajúcom nezáujme o politiku. Aká je v súčasnosti najvýraznejšia politická sila? Sú to nevoliči, ktorých tichý vplyv naďalej formuje volebné výsledky rovnako ako hlasy tých, ktorí sa na voľbách zúčastňujú.

V minulosti sa sloboda spájala so zodpovednosťou: porozumieť politickému systému, zapojiť sa do diskusie a pri volebnej urne urobiť rozhodnutie na základe informácií. No bdelosť sme vymenili za rozptýlenie a politika sa tomu prispôsobila.

Napriek tomu sa niečo rodí. Ľudia sa prebúdzajú zo svojho spánku: nie tak vďaka nanovo objavenej láske k demokracii, skôr z nespokojnosti so súčasným stavom. Populistické hnutia, v minulosti tabuizované, naberajú na sile. Kedysi zakázané myšlienky národnej suverenity, kontroly hraníc a ochrany kultúry sa vracajú a mládež – presne tá generácia vychovaná na hedonizme – teraz hľadá hlbší zmysel. Generácia Z, ktorá čelí ekonomickej nestabilite a svetu, ktorý, zdá sa, nefunguje v jej prospech, sa stáva radikálnejšou ako jej predchodcovia.

V Nemecku čísla hovoria samy za seba: podpora AfD medzi mladými voličmi sa za tri roky viac ako zdvojnásobila, a to z deväť percent v roku 2022 na viac ako 22 percent v roku 2025. Ak bude tento trend pokračovať, skutočným šokom v blížiacich sa voľbách nebude to, kto vyhrá, ale to, čo bude výsledok znamenať pre európsky politický poriadok.

Víťazstvo AfD by nebolo len volebným posunom, bol by to dôkaz, že liberálny konsenzus vôbec nie je konsenzom a že starostlivo riadený politický diskurz je pozostatkom minulosti. Stručne povedané, Overtonovo okno (koncept, ktorý definuje rozsah tém a argumentov politicky prijateľných pre mainstreamovú populáciu) sa otvára a rozširuje. Či to signalizuje trvalú transformáciu alebo len dočasnú vzburu, sa ešte len ukáže, ale jedna vec je jasná: éra sebauspokojenia sa skončila.

„Teraz ste médiami vy“

Tradičné médiá už dlho formujú verejný diskurz, nie však tým, že by odrážali rozmanitosť názorov, ale posilňovaním ideologických hraníc. V Nemecku je zaujatosť celkom očividná: prieskum ARD, spoločnej organizácie nemeckých regionálnych verejnoprávnych vysielateľov, zistil, že 57,1 percenta jej stážistov podporovalo Zelených, zatiaľ čo len 1,4 percenta preferovalo konzervatívcov. Nie je prekvapením, že politické debaty a rozhovory to odrážali, postavy populistickej politiky čelili kontrole pod drobnohľadom, zatiaľ čo centristické naratívy zostali pohodlne nespochybňované.

Ďalším príkladom je Politico, ktoré 2. novembra 2024 odhalilo škandál spolupredsedníčky AfD Alice Weidelovej, ktorej starý otec počas nacistickej éry slúžil ako vojenský sudca. Nehovorilo sa o jej politických návrhoch ani doterajších výsledkoch, ale o jej rodinnom pôvode. Medzitým Björn Höcke, líder AfD v Durínsku, zostáva obľúbeným fackovacím panákom médií, pričom pokrytie jeho osoby zo strany novinárov je definované selektívnym pobúrením.

Mediálne naratívy sa objavujú aj v hre pri hlasovacej urne. Keď AfD vyhrala voľby v Durínsku v roku 2020, jej poslanci prekvapivým rozhodnutím podporili voľbu (liberálneho) predsedu vlády Thomasa Kemmericha: výsledok, ktorý všetky ostatné strany, médiá a Angela Merkelová považovali za neprijateľný. Demokracia potom urobila to, čo demokracia robí najlepšie, keď vyhrá tá nesprávna strana: stlačila tlačidlo „reset“. Zorganizovalo sa nové hlasovanie, ktoré zabezpečilo vhodnejší výsledok. Volebné procesy čoraz viac uprednostňujú stabilitu pred nepredvídateľnosťou voličov.

V žurnalistike už nie je prioritou prinášať fakty, stal sa z nej predovšetkým predmet podnikania. Nemeckí verejnoprávni vysielatelia, ktorí sú financovaní z koncesionárskych poplatkov (Rundfunkbeitrag; 18,36 eura mesačne na každú domácnosť), dostali len v roku 2006 viac ako 7,9 miliardy eur. S financovaním, ktoré je nezávislé od dôvery verejnosti alebo prieskumov, je neutralita nielen zbytočný, ale v podstate aj zlý nápad. Keď vám výplatu posiela establišment, spochybňovanie tohto istého establišmentu je prinajmenšom nemúdre, ak nie priamo hazard.

Potom nie je veľkým prekvapením, že rozčarované mladšie generácie opúšťajú tradičné médiá – iba 48 percent jednotlivcov vo veku 16 až 24 rokov sledovalo živé televízne vysielanie aspoň raz týždenne – a preferujú alternatívne platformy, pri ktorých o obsahu nerozhodujú žiadni kontrolóri.

Sociálna sieť X sa stala novým bojiskom, v rámci ktorého môžu nezávislé hlasy konkurovať mainstreamovým médiám. Ale možno je sloboda prejavu len ďalším obchodným modelom a postavy ako Musk a Zuckerberg na tom len dobre zarábajú. Ak je demokracia súčasnosti len súťažou názorov a nie skutočnou politickou činnosťou, sú ľudia skutočne slobodní alebo si len vyberajú svoju preferovanú ilúziu?

Demokracia proti demokracii

Ako bude reagovať centristický establišment v situácii, keď populistická frustrácia narastá a odpor voličov sa zintenzívňuje? Vo Francúzsku už vláda upravuje svoj slovník, dúfajúc, že si buď získa voličov, ktorí sú čoraz nepokojnejší, alebo ich aspoň udrží na uzde. V Nemecku, v ktorom blížiace sa voľby – ako hovorí Elon Musk – „rozhodnú o osude krajiny“, čelí vládnuca koalícia kritickej dileme.

Aj keď si AfD nezabezpečí víťazstvo, Overtonovo okno sa už pootvorilo, reemigrácia sa už stala bežnou témou diskusií a CDU a AfD sa po prvýkrát dohodli na sprísnení zákonov o zlučovaní rodín. Ideologické bariéry, kedysi považované za nepreniknuteľné, začínajú vykazovať prvé trhliny.

Ale čo ak AfD skutočne vyhrá? Upadlo by Nemecko do chaosu a vypuknú zrážky medzi migrantmi a nacionalistami? Bola by táto strana zakázaná a voľby potichu anulované, ako sa to stalo v Rumunsku? Ak sú volebné víťazstvá pravice už dlhodobo zarámcované ako hrozba pre samotnú demokraciu, prečo neurobiť ďalší logický krok – jednoducho úplne zakázať politickú súťaž?

Napriek tomu zostáva okrem tohto volebného divadla na stole ešte zásadnejšia otázka: ak AfD alebo akákoľvek pravicová alternatíva skutočne prevezme moc, bude schopná priniesť reálnu zmenu? Oslobodí sa od byrokratickej mašinérie, ktorá už v minulosti neutralizovala nespočetné politické strany? Alebo sa stane len ďalšou riadenou opozíciou, ktorá bude absorbovaná systémom, ktorý sa kedysi snažila spochybniť?

Ak povedie nástup populistov len k tomu, že ich systém pohltí, potom skutočným bojiskom nie sú samotné voľby, ale byrokratické štruktúry, ktoré určujú hranice a limity správy vecí verejných. Pre tých, ktorí sa spoliehajú na narušenie statusu quo, skutočnou skúškou nemusí byť získanie moci, ale jej udržanie.