Matej Gašparovič

Zelenskyj však nehovoril o výmene „územia za mier“, ale o výmene územia. Za Rusmi dobyté časti Ukrajiny ponúkol teritóriá v Kurskej oblasti, kde kempujú ukrajinskí vojaci. Nevedno, či to myslel vážne, v každom prípade, vážne ho rozhodne nebrala ani jedna z kľúčových strán rokovania: Rusko ani USA.

Predvojom Trumpových plánov mali byť viaceré verzie, s ktorými chce ísť Trump údajne do rokovaní s Putinom. Isté je len jedno: neboli realizovateľné. Nevedno však, nakoľko to bol len balónik, ktorým si upravoval vyjednávaciu pozíciu. Poznámka o budúcnosti v NATO z nich však po minulom týždni vypadla.

Ak by malo dôjsť k nastoleniu mieru, je zrejmé, že bude obsahovať aj body, o ktorých bolo dlho zakázané čo i len nezáväzne debatovať. A nejde len o stratu časti ukrajinského územia či neutralitu. Ak chce Trump seriózne aplikovať svoj typický „transakčný“ vyjednávací model, bude musieť uvažovať v prekvapivých kategóriách. Ale musia to byť záležitosti, ktoré sú pre Putina príťažlivé.

Napríklad obnovenie hospodárskej a ekonomickej spolupráce so Západom, ktorou by sa Putin dostal zo zovretia čínskeho osudu, ktorého sa Rusi boja, no hospodárske odrezanie od Západu ich nasmerovalo do nevyhnutnosti považovať Čínu za svojho najbližšieho ekonomického spojenca.  

Západ sa bude musieť vzdať svojich ilúzií o sankciách a o tom, že neslobodno spolupracovať s agresorom. Konkrétne s týmto agresorom (s tými ostatnými po svete Západ, samozrejme, naďalej a bez debát utešene spolupracuje). Britský Economist a trhové sentimenty už dnes predpokladajú, že sankcie sa skončia. Trump dokonca hovorí o tom, že chce Rusko opäť vidieť v G7 (respektíve G8).

Experti: Ako udržať vojnu v chode čo najdlhšie

Ťažko povedať, čoho sa západný establishment pri nástupe Trumpa vydesil najviac, no z „tvorby“ rôznych expertných tímov vyplýva, že to mohla byť hrozba mieru na Ukrajine, ktorej sa západní politici boja najviac.

Medzitým na Západe stále operujú „expertné“ tímy, ktoré definujú plány, ako by sa dalo čo najdlhšie pokračovať v devastácii Ukrajiny. Experti Atlantickej rady koncom roka pomenovali deväť bodov, ktoré by vraj mali znamenať novú „víťaznú stratégiu Západu“. Je postavená na tom, čo im predtým roky nevychádzalo a čo priviedlo Ukrajinu do tragédie dramatických rozmerov. V tejto chvíli sa to dá interpretovať už len dvoma spôsobmi: buď ide „len“ o zotrvačnosť, alebo priamo o geopolitický cynizmus.

V čom spočíva ich „plán“ „víťazstva“? Vojaci NATO prítomní na Ukrajine, neakceptovať žiadne ruské územné nároky (vrátane Krymu), Ukrajina by mala mať svoje miesto nielen v NATO, ale dokonca vo vedení NATO, teda v Severoatlantickej rade a Vojenskom výbore Aliancie.

Je dobré sa pozastaviť pri tom, čo Západ považuje za „víťazstvo“. Veľké ohľady na Ukrajinu v tomto pláne nenájdete. Plánom Západu už dlhodobo je presvedčiť Ukrajinu, aby bojovala čo najdlhšie a aby sa tak odložilo do budúcnosti priznanie o fatálnom zlyhaní celej západnej politickej triedy.

Áno, v danej situácii sa už toto dá považovať z pohľadu západného politika za víťazstvo.

Medzitým z Ukrajiny doliehajú tvrdenia, údajne z najvyšších kruhov, ktoré si už viac-menej uvedomujú reálny stav vecí, ako Ukrajina musí začať seriózne rokovania najneskôr do leta, inak hrozí existenčné ohrozenie štátu. Mal to povedať sám šéf ukrajinskej rozviedky Kyrylo Budanov.

Tento kontext si treba pripomenúť, aby bolo zrejmé, komu smerovali tvrdenia Trumpovho ministra Petea Hegsetha o konci blúznenia o Ukrajine v NATO. Hoci sa týmto výrokom pripravil o pozíciu pri rokovaniach, ktorá by mala byť podľa správnosti ústupkom.  

Trumpov plán

Západ svojou katastrofálnou a tvrdo protiukrajinskou politikou dosiahol stav, keď je dnes Ukrajina vo svojej temnej fáze a už aj západní experti čoraz viac upozorňujú, že vyhliadky sú už len pesimistické.

Za týchto okolností Putin nemá dôvod ponáhľať sa s mierom. To je zrejme aj dôvod, prečo pred dvoma mesiacmi odmietol telefonát s Trumpom s odkazom, že sa s ním bude rozprávať až po jeho inaugurácii. Slovom: kým dôjde k rokovaniam, získal čas na ďalšie dobýjanie, ku ktorému má otvorené dvere, čím si pred rokovaním chce čo najviac upevniť páky. Kým sa začne rokovať, Putin bude zrejme chcieť zo svojej aktuálne veľmi výhodnej pozície vyťažiť čo najviac.  

To treba mať na pamäti aj pred rokovaniami v Saudskej Arábii.

Tento Putinov plán budú ako obvykle ešte nejaké obdobie podporovať aj západné trolie farmy (ide predsa o čo najdlhšie odsunutie potenciálneho mieru). Naši mediálni aktivisti majú z mieru na Ukrajine strach a ešte nejaký čas budú hystericky blúzniť o tom, že kto si sadne s Putinom za stôl, je zradca.

Putinovo okno príležitostí pred rokovaniami sa tým roztvorí na maximum. Rokovaniam zatiaľ bráni aj Zelenskyj, ktorý si neustále kladie nesplniteľné podmienky. Podporovateľov vedenia vojny až do posledného Ukrajinca je dnes viac ako dosť.

Putin bude tiež skôr či neskôr potrebovať mier, ale kým je Ukrajina ochotná ďalej pokračovať v bojoch a strácať územie – a aktivisti na Západe ju v tom budú podporovať –, Putin nemá dôvod predčasne sa stiahnuť ešte predtým, než získa všetko, čo mu Západ ponúka, aby si vzal. Tak to funguje už tri roky a nezdá sa, že by druhá strana chcela z tejto „taktiky“ cúvnuť.

Prečo tak koná Putin vzhľadom na svoje záujmy, sa dá logicky pochopiť. Ťažšie je to s pochopením toho, prečo Západ v pokračovaní rozširovania ruského územia na Ukrajine stále vidí akúsi perspektívu (z nejakých záhadných dôvodov v tom však vidia oslabovanie Ruska).

Pýtať sa trolov na zmysel už nemá opodstatnenie. Pýtame sa ich to dva roky a dostali sme odpoveď, že položením tejto otázky sme sa demaskovali ako Putinovi trolovia a tým pádom nám netreba odpovedať. Táto konštanta západnej „diskusie“ o vojne stále trvá, dokonca sa jej intenzita so zhoršovaním situácie u našich východných susedov dokonca posilňovala. Aktuálne po Mníchovskej konferencii a raste nádejí na koniec vojny – ktorú si európska spoločenská väčšina dovoľuje podporovať – sú skôr zmätení.  

Trumpova nádej?

Trumpov záujem vyrokovať s Putinom mier sa považuje za nádej, druhá vec však je, do akej pozície ho dostala politika jeho bláznivých, bezcharakterných a mentálne slaboduchých predchodcov. Dlhodobý zákaz rokovaní s Ruskom zabránil rokovaniam, kým ešte mohli byť ako-tak výhodné pre Ukrajinu či Západ. Dôvera medzi rokovacími stranami je zničená a najviac z nej bude čerpať ten, kto má na bojisku väčšiu silu. To je v tomto prípade Rusko.

Trump s ním chce rokovať z pozície sily. Tej mu nezostalo veľa. Pred rokovaním si šteluje karty. Aj tak sa dajú vysvetliť balóniky jeho návrhov, ktoré sa v éteri vyskytovali ešte pred jeho inauguráciou. Stáli na zmrazení frontovej línie a básnili o budúcnosti Ukrajiny v NATO.

Keďže ide o nezmysel, logika bude skôr v základných princípoch vyjednávacej taktiky: na úvod musíte svoju pozíciu ukotviť čo najvyššie, aby ste následne už za rokovacím stolom mali z čoho ustupovať a časť svojich podmienok obetovať. Druhá strana musí vidieť nielen prísnosť, ale aj dobrú vôľu a platí to aj naopak. O to Trumpa pripravil zmienený nový minister obrany Hegseth. Veď preto zrejme tento postoj aj rýchlo korigoval.

Napokon, rokovania s Ruskom prinesú vyjednávací zápas dvoch ťažkých váh, tvrdých a chladných vyjednávačov, ideologicky nezaťažených. To je dobrá správa, pretože Trump nebude vychádzať z moralistických dogiem Západu o Rusku, s ktorým sa vraj nesmie vyjednávať, až kým nedôjde k úplnému zničeniu Ukrajiny (ruské podmienky začneme počúvať až vtedy, keď si ich Putin vybojuje, to je napokon príčina vojny, ku ktorej nikdy nemuselo dôjsť).

Vášnivá nenávisť voči nepriateľovi, ktorá oslepuje mozog, je príspevkom Západu k zničeniu Ukrajiny. Jedného dňa to bude zrejmé aj proponentom tohto prístupu, ale všetci na to vtedy budú chcieť radšej zabudnúť, podobne ako to bolo v Iraku. Trump ale nie je posadnutý touto vášňou (má iné), môžeme dúfať, že bude postupovať racionálne. Čo by to mohlo znamenať? Môže na to ísť podľa dvoch základných princípov. Prvý hovorí, že ak nepriateľa nedokážeš poraziť, musíš sa s ním spojiť. Druhý znamená atraktívnu ponuku.

Atraktívna ponuka

Aké sú však reálne nádeje na rokovania o skutočnom mieri? Trump bude musieť prísť s tým, čo bývalý vysoký predstaviteľ ministerstva obrany USA Stephen Bryen v rozhovore pre Štandard nazval atraktívna ponuka, a to môže byť pokojne v oblasti, o ktorej sa doteraz v rámci zverejnených vyjednávacích vízií veľmi nehovorilo.

Napríklad nielen zrušenie sankcií, ale aj otvorenie západného trhu a technológií na spoluprácu s Ruskom. Aj oni sa musia oslobodiť od zovretia spojenectva s Čínou a musia si otvoriť zadné vrátka.

Inými slovami, Rus bude partnerom, hoci neprestane byť geopolitickým rivalom.

Pre mnohých tých, čo by si s Rusom dnes ani nepodali ruku, to bude ťažká pilulka. O ich úprimnosti však svedčí aj to, že kým strata ukrajinského územia sa dnes otvorene pripúšťa ako podmienka mieru, Západ stále nie je ochotný ponúknuť ukončenie sankcií. Tie síce nepreukázali žiaden zmysel, poslúžili však na pestovanie odporu voči čomukoľvek ruskému. Ruku na srdce – ak by mali títo ľudia väčší záujem o Ukrajinu, než o pestovanie vlastnej nenávisti k Rusovi, nemalo by to byť náhodou naopak?

Napríklad takto: milý Putin, my zrušíme sankcie a otvoríme vám naše trhy a vy za to budete na Ukrajinu pri rokovaniach ohľaduplnejší v niečom inom. Klasická výmena vyjednávacích žetónov pri rokovaniach. Takáto forma uvažovania je však medzi aktivistami posadnutými rasistickou nenávisťou voči Rusku nepredstaviteľná.

A je tu ešte ďalší princíp, ktorý by mohol Trumpa motivovať. Juhovýchodnú Áziu dnes USA považuje za väčší problém než Rusko (nevraviac o Blízkom východe). Stará poučka vojnovej diplomacie hovorí, že ak máš na oboch koncoch dvoch či viacerých nepriateľov a nie si schopný s nimi naraz viesť dôstojný súboj, musíš si určiť prioritného súpera a s tým druhým chtiac-nechtiac uzavrieť spojenectvo.

Nie je to nič zvláštne. Dejiny poznajú množstvo príkladov, keď úhlavní nepriatelia uzavreli nielen mier, ale aj dočasnú spoluprácu – jednoducho preto, že to bolo obojstranne výhodné. Napokon, poznajú to aj Rusi z čias napoleonských vojen, keď sa vojaci, jeden deň vášnivo odporujúcich Napoleonovi, museli na druhý deň zmieriť s novým spojenectvom cára s francúzskym cisárom.

Tieto dilemy ruských vojakov opísal aj Lev Tolstoj (v románe Vojna a mier ide práve o hnev mladosťou zapáleného šľachtica Nikolaja Rostova). A neboli to dilemy zas až tak vzdialené od uvažovania vojakov v súčasnosti.