Kresťanstvo v Číne: náboženstvo alebo sociálno-politická výzva?

Krátky pohľad do histórie. Hoci prišli kresťanskí misionári do Číny po prvýkrát krátko po šiestom storočí, rozsiahla misijná činnosť sa začala až s príchodom jezuitov koncom 16. storočia. V tej dobe čínske elity vďaka svojej otvorenosti voči iným kultúram týchto kresťanských misionárov zväčša vítali.

Tí sa naučili po čínsky, osvojili si konfuciánske zvyky a kresťanstvo predstavovali ako filozofický systém kompatibilný s konfucianizmom. V dôsledku toho cisárske úrady a vzdelanecká vrstva nevnímali jezuitov ako náboženských agitátorov, skôr ako intelektuálov, ktorí by štátu mohli byť na prospech.

Šťastný stav sa zmenil k horšiemu v roku 1704, keď pápež Klement XI. odsúdil tieto prispôsobené čínske obrady a čínskym konvertitom fakticky zakázal pokračovať v ich tradícii uctievania predkov. Toto rozhodnutie zásadným spôsobom zmenilo vnímanie misionárov zo strany čínskych elít. Už ich nevnímali len ako učených vzdelancov, ale začali ich vnímať ako agentov cudzej moci, ktorí sa snažia podkopať politickú filozofiu a sociálnu harmóniu Číny.

Čínske politické myslenie má svoje korene v systéme tchien-sia (všetko pod nebom), v zmysle ktorého je za udržiavanie harmónie a poriadku zodpovedný cisár ako držiteľ mandátu nebies. Podľa tejto ideológie musia zahraničné subjekty, ktoré sa chcú integrovať do spoločnosti, uznať nadradenosť čínskej civilizácie. Existencia náboženskej autority, ktorá nadradenosť cisára neuznáva, tento poriadok ohrozuje. V prípade, že by si takáto autorita presadila svoje miesto, mohlo by to viesť k vnútorným rozporom, narušiť legitimitu cisára a ospravedlniť vzburu proti dynastii.

Kresťanstvo a moderný čínsky štát

Katolíci dnes tvoria 0,34 percenta čínskej populácie, zatiaľ čo protestanti 2,19 percenta. Hoci sú tieto komunity čo do počtu malé, na rozdiel od moslimských komunít sa nevnímajú ako bezpečnostná hrozba z hľadiska ich územnej koncentrácie, skôr ako filozofická výzva pre ideologické základy komunistickej strany.

Vládnuca Komunistická strana Číny (KSČ) preto prijala zákony zamerané na kontrolu náboženských praktík. Prvoradým záujmom Pekingu zostáva súdržnosť štátu, čo je problém, ktorý sa ešte zhoršil v dôsledku roztrieštenosti, ktorá nasledovala po páde dynastie Čching v roku 1911. Tak ako všetky náboženské vplyvy zo zahraničia, aj kresťanstvo podlieha procesu sinicizácie, stratégii, ktorá sa v minulosti používala na neutralizáciu vonkajších kultúrnych hrozieb.

Od roku 2016 sa všetky náboženské praktiky musia prispôsobiť ideologickému rámcu komunistickej strany. To viedlo k výrazným zmenám náboženských rituálov, cirkevnej architektúry a dokonca k úpravám biblických pasáží tak, aby zapadli do čínskeho kontextu „toho prijateľného“. V novej, politicky schválenej verzii Jánovho evanjelia napríklad Ježiš ženu, ktorá sa dopustila cudzoložstva, namiesto odpustenia ukameňuje. Duchovenstvo vrátane kňazov a imámov musí absolvovať štátom schválené školenie, prisahať vernosť komunistickej strane a začleniť štátnu politiku do svojho učenia.

Zákon o „administratívnych opatreniach pre náboženských duchovných“, prijatý v máji 2021, tieto požiadavky formalizoval. Okrem toho sa prísne obmedzuje náboženská výchova maloletých, čo len zdôrazňuje odhodlanie štátu zabrániť akýmkoľvek alternatívnym centrám autority spochybňovať jeho ideologický monopol.

Náboženstvo ako politická otázka

V Číne sa kresťanstvo primárne nevníma ako náboženská otázka, ale ako politická výzva. Ponechanie kresťanstva bez akejkoľvek regulácie by znamenalo tolerovanie potenciálneho ideologického konkurenta konfuciánsko-komunistického modelu štátu. Toto vnímanie je formované na základe dvoch dôležitých poznatkov získaných zo starovekých aj moderných čínskych dejín.

Čínski vodcovia, najmä súčasný prezident Si Ťin-pching, už dlhodobo zdôrazňujú význam centralizácie v riadení. Si Ťin-pchingovo upevňovanie moci v rámci KSČ odráža jeho odhodlanie posilniť kontrolu strany nad všetkými aspektmi spoločnosti – vrátane zahraničných náboženstiev. Štýl jeho vedenia vykazuje historické paralely s dynastiou Čchin, ktorá bola známa svojou schopnosťou zaviesť poriadok, centralizovať autoritu a odstrániť vnútorné rozpory. V záujme zachovania národnej stability Si Ťin-pching opakovane zdôrazňuje, že vedúce postavenie strany musí zostať nespochybniteľné.

Strach z vonkajšieho vplyvu

Moderné čínske vedenie sa na kresťanstvo pozerá aj cez optiku studenej vojny. KSČ sa domnieva, že katolicizmus pod vedením pápeža Jána Pavla II. zohral pri rozpade sovietskeho bloku vo východnej Európe určitú úlohu. Strach čínskych komunistov z podobného osudu je naďalej hmatateľný, a to najmä z dôvodu, že pápež je nielen náboženskou osobnosťou, ale aj hlavou štátu, čo vyvoláva obavy Pekingu o suverenitu. Aby tomu KSČ dokázala čeliť, svoje úsilie o sinicizáciu zdvojnásobila s cieľom zabezpečiť, aby náboženské inštitúcie zostali pevne pod kontrolou štátu.

Výsledkom toho je, že v Číne dnes existujú dva druhy katolíckeho duchovenstva: oficiálne duchovenstvo, ktoré je schválené štátom a kontrolované prostredníctvom Čínskeho vlasteneckého katolíckeho združenia, a podzemné duchovenstvo, ktoré je lojálne Vatikánu a považuje sa za potenciálnu politickú hrozbu. Túto skupinu štát aktívne potláča prostredníctvom sledovania, zatýkania a obmedzovania bohoslužieb.

Z pohľadu Západu sa postavenie kresťanstva v Číne môže javiť ako konflikt medzi náboženskou slobodou a autoritárskou kontrolou. Tento rámcový pohľad však prehliada skutočnosť, že z historického hľadiska aj v Európe trvalo celé stáročia, kým politická moc uznala, že náboženské inštitúcie samy osebe jej legitimitu neohrozujú.
Zhrnutie

Budúcnosť kresťanstva v Číne bude pravdepodobne závisieť od toho, kedy ho – a či vôbec – čínske vedenie prestane považovať za politického súpera. Dovtedy bude Komunistická strana Číny v záujme udržania si ideologického monopolu nad čínskou spoločnosťou pokračovať vo svojom úsilí kresťanstvo kontrolovať, sinizovať a v prípade potreby ho aj potláčať.