Rana päsťou, ktorá Európe pomôže dospieť. Alebo o začiatku konca NATO

 „Je toto koniec NATO?“ znie názov titulku, ktorý sa po minulotýždňových vyjadreniach amerických predstaviteľov ocitol na stránkach portálu Politico.

Ak to totiž niekto nezachytil, treba to zopakovať. Americký kabinet pred rokovaniami s Rusmi vyložil všetky karty na stôl. Ukrajina nemá miesto v NATO, bude sa musieť zmieriť so stratou území a záruky, ako aj zabezpečenie trvania mieru, nebudú ležať na pleciach Spojených štátov.

Európske elity bytostne trápi práve posledný bod. Náklady a zodpovednosť za bezpečnosť starého kontinentu totiž budú niesť oni.

Keď sa cez víkend zišli na Mníchovskej konferencii, boli zo spádu udalostí totálne zaskočení. Bývalého litovského ministra zahraničných vecí Gabrieliusa Landsbergisa mátala práve tá veta, ktorú povedal americký minister obrany – „strategické skutočnosti bránia USA sústrediť sa predovšetkým na bezpečnosť Európy“. Inak povedané, starajte sa o seba sami. Exminister to vníma tak, že to môže znamenať „príchod súmraku NATO“.

Nevedno pritom, prečo európskych lídrov kroky Trumpovej administratívy tak veľmi prekvapili. Kto totiž pozorne čítal medzi riadkami, musel z postojov Ameriky vyčítať, že za hlavného geopolitického súpera prestáva považovať Rusko. Už niekoľko rokov je evidentné, že sa do tejto pozície stavia Čína. Spojené štáty si s Donaldom Trumpom v Bielom dome len triedia priority.

Je to plne v súlade s logikou profesora Johna Mearsheimera – ak dnes vo svete jestvujú tri veľmoci a dve najsilnejšie sa dostávajú do konfliktu, rozhodujúcim je postoj tej tretej. Trumpovi sa preto nemožno čudovať, že k rokovaniam s Ruskom pristupuje konštruktívne a proaktívne. Nedbajúc na krivé pohľady európskych spojencov.

Povojnové náklady, ktoré Amerika nechce niesť

Pre Európu však postoj Ameriky znamená množstvo starostí. Z udržiavania mieru, ktorý dohodnú Spojené štáty, plynú náklady. Povojnovú obnovu Ukrajiny nechávajú na svojich európskych spojencov, rovnako ako aj dohliadanie na mier. Americkí vojaci na Ukrajine je totiž skutočnosť, ktorú Trumpov kabinet odmieta.

Navyše sa diskutuje o tom, že Amerika zníži svoju vojenskú prítomnosť na kontinente. Minister obrany Pete Hegseth na otázku novinárov, či USA stiahnu časť vojakov z Európy, odpovedal skôr odmietavo, no spojil to s mierovými rokovaniami s Ruskom.

„V žiadnom prípade sme nepovedali, že opúšťame našich spojencov v Európe. Nepadli žiadne rozhodnutia o počte vojakov, ale o tom bude diskutovať hlavný veliteľ v rámci týchto rokovaní,“ povedal Hegseth.

Dodajme, že amerických vojakov je v Európe v súčasnosti okolo 100-tisíc. A diskutuje sa najmä o stiahnutí jednotiek, ktoré vyslala na kontinent predchádzajúca administratíva v rámci posilnenia jeho bezpečnosti. Ide približne o 20-tisíc vojakov.

Všetko to znamená, že Európa bude nútená investovať radovo vyššie prostriedky do obrany. No nielen pre externý tlak [Hegseth chce členov NATO žiadať, aby zvýšili svoje výdavky na obranu na päť percent HDP, pozn. red.], ale aj vo vlastnom záujme.

Väčšina štátov zoskupenia by však v prípade tak masívneho zbrojenia musela viac ako zdvojnásobiť svoj vojenský rozpočet. Amerika pritom zvyšovanie vojenských výdavkov nemá podľa Hegsetha na programe dňa.

Treba však zdôrazniť, že samotné uzavretie prímeria so sebou nesie pre kontinent aj mnohé pozitíva. Najmä ak by sa rozmrazili obchodné vzťahy s ruskom v energetickej oblasti. Odhaduje sa, že európske ekonomiky by vďaka mieru a obnoveniu tokov palív a plynu z Ruska rástli o niekoľko desiatok bázických bodov rýchlejšie.

Dokázala by sa Európa brániť sama?

Na otázku, ktorá momentálne zaberá titulné stránky novín, nie je úplne jasná odpoveď. V prvom rade treba poznamenať, že nie je úplne dobre postavená. Hoci Donald Trump mal v minulosti tvrdé vyjadrenia o tom, že „NATO je mŕtve“, Hegseth radikálne stiahnutie americkej ochrannej ruky jasne poprel.

Dôležité je to najmä z pohľadu bojaschopnosti európskych armád. Ak sa totiž spoja, nie je to zanedbateľná sila. A to napriek tomu, že nemecké, francúzske či britské ozbrojené sily majú zlaté časy dávno za sebou.

Čo sa týka počtu vojakov v službe (zhruba dva milióny), ozbrojených vozidiel (33-tisíc), bojových lietadiel (dvetisíc) či námorných síl (okolo 450 lodí a ponoriek), európske armády kvantitou výrazne prevyšujú Rusko.

Ben Barry, bývalý britský generál a vedúci pracovník Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (IISS), však konštatuje, že „medzi kapacitami a pripravenosťou vojsk je často veľký rozdiel“. Nevie napríklad, či európske sily majú aj dostatočné zásoby „munície, materiálu a náhradných dielov“.

Zbrojné kapacity má Rusko takisto podstatne väčšie ako Európa, priemysel tam šliape na plné obrátky. Za ostatné tri roky však európske firmy ako Rheinmetall ukázali, že aj ony vedia v prípade toku financií produkciu raketovo zrýchliť. Kým spoločnosť pred vojnou vyrobila 70-tisíc delostreleckých nábojov ročne, teraz je to 750-tisíc a smeruje k číslu 1,1 milióna kusov.

Jeden z európskych štátnikov však novinám Financial Times počas konferencie v Mníchove na margo toho skonštatoval, že hoci ide o výbornú správu, zďaleka to nestačí: „A čo moderná munícia, rakety dlhého doletu, zbrane novej generácie? Na to všetko je tu Amerika.“

Slabina európskych armád tiež nespočíva len v nedostatku bojových systémov, ako je protivzdušná obrana. Kontinentu chýbajú skúsenosti s plánovaním a velením rozsiahlych operácií, do ktorých je zapojených viacero štátov. Národné armády sa dosiaľ v rámci Severoatlantickej aliancie opierali o vedenie a koordináciu zo strany Ameriky.

Čo má kontinent robiť?

Naprieč médiami sa odborníci aj európski štátnici vyjadrujú, že Európa bude musieť urýchlene zvýšiť výdavky na obranu. A zároveň ich zefektívniť. Rozpočty na obranu sa totiž často využívajú na financovanie politicky príťažlivejších priorít. Po príklady netreba chodiť ďaleko, stačí spomenúť plánovanú nemocnicu v Prešove. Európske krajiny tiež v minulosti často kládli dôraz na nákup drahých špičkových systémov, namiesto toho, aby udržiavali naozaj bojaschopnú armádu.

Problémom je však to, že mnohé štáty, ktoré by mali výdavky najviac zvyšovať, sú ponorené v dlhoch.

„Vyslovme realitu, ktorej Európa čelí. Je to zadlžený, starnúci kontinent, ktorý sa sotva rozvíja a nedokáže sa brániť ani prezentovať tvrdú silu,“ vystihol súčasný stav pomerne presne magazín Economist.

Brusel pritom otvára pre krajiny únikovú cestu, aby sa mohli ešte viac zadlžiť. Plánuje aktivovať „únikovú doložku“, ktorá bude znamenať, že ak štát prekročí Úniou povolený trojpercentný ročný deficit z dôvodu investícií do obrany, nápravný mechanizmus EÚ sa nebude uplatňovať.

Napriek tomu sa však očakáva, že bude musieť dôjsť aj k istému uskromneniu sa. Európske štáty blahobytu pravdepodobne utŕžia slušnú ranu. „Angela Merkelová, bývalá nemecká kancelárka, hovorila, že Európa predstavuje sedem percent svetovej populácie, 25 percent HDP, ale 50 percent sociálnych výdavkov,“ pripomína Economist.

Európe by zároveň výrazne pomohlo, ak by začalo rýchlejšie rásť jej hospodárstvo. Vyšší deficit by sa potom v jednotlivých krajinách menej pretavoval do nárastu dlhu. Opäť sa tak vynára otázka, či by kontinent nemal čo najskôr uvoľniť sankcie voči Rusku, najmä tie, ktoré mu predražujú energie. A či nenastal čas na rušenie regulácií a zmierňovanie environoriem, ktoré znižujú schopnosť európskych firiem konkurovať na svetovom trhu a podnecujú rast cenovej hladiny.

Magazín Economist paradoxne odporúča opak. V krátkodobom horizonte by vraj bolo najlepšie, keby Európa „sprísnila svoje embargo voči Rusku, aj keď Amerika sankcie uvoľní“. A na financovanie obrany Ukrajiny „by mala využiť ruskú hotovosť vo výške 210 miliárd eur zmrazenú v európskych bankách“.