Toho rána v pondelok 21. júna 1621 sa vraj hneď po východe slnka nad Prahou ukázala „velmi pěkná duha“. Takto to vo svojom spise História o ťažkých protivenstvách cirkvi českej píše Jan Amos Komenský, ktorý však pri tom nebol, lebo sa skrýval u šľachtických priateľov na Morave v neblahom očakávaní budúcich vecí.
Dúhu však videli očití svedkovia. Pritom už vtedy im to pripadalo zvláštne, lebo vraj niekoľko dní nikde v okolí Prahy „žiadneho dažďa nebolo“ a bolo veľmi letné a jasné počasie. Výskyt rannej dúhy, pokiaľ teda nejaká bola a nešlo o kolektívnu sugesciu, sa môže vykladať dvomi spôsobmi, ako sa to obom stranám hodilo: ako znamenie, že Boh stojí na strane víťazov, ktorí tu vykonávali krutú, ale nevyhnutnú spravodlivosť, alebo naopak porazených, ktorých milosrdný Otec víta vo svojom nebeskom kráľovstve. Ako to bolo myslené, vedel s určitosťou len on.
Začalo sa o piatej hodine ráno, takmer ešte za šera. Začiatok ohlásil výstrel z hradného dela, prvý šiel na rad Jáchym Ondrej Šlik, s modlitebnou knihou v ruke, s dvoma nemeckými luteránskymi kazateľmi, s osobným sluhom. Pomodlil sa, sluha mu rozopol čierny zamatový kabát a Šlik pokľakol na čierne súkno. Hlava sa skotúľala dozadu, prúd krvi vraj vystrekol na kríž postavený na okraji pódia. Potom šiel jeden za druhým: najprv slávne mená, Václav Budovec z Budova, ako napísal Komenský: „muž znamenitě učený a svými vydanými spisy slovutný“, potom cestovateľ, hudobník a diplomat Kryštof Harant z Polžíc, nasledoval staručký Kašpar Kaplíř zo Sulevíc, ktorý mal osemdesiatšesť rokov a museli ho podopierať, keď stúpal na lešenie: „V mene Božom, veď som sa už dlho načakal,“ zvolal, než spadla šedivá hlava. A potom ďalší a ďalší… O deviatej bolo hotovo. Teda, nie úplne, pretože dodatok sa chystal ešte na druhý deň (išlo o to jednému úradníkovi Mikulášovi Divišovi pribiť na dve hodiny jazyk k šibenici a niekoľko iných vymrskať z Prahy: Mydlář to s tým jazykom vykonal výborne. Diviš dokonca potom mohol aj hovoriť.)