Dúhu však videli očití svedkovia. Pritom už vtedy im to pripadalo zvláštne, lebo vraj niekoľko dní nikde v okolí Prahy "žiadneho dažďa nebolo" a bolo veľmi letné a jasné počasie. Výskyt rannej dúhy, pokiaľ teda nejaká bola a nešlo o kolektívnu sugesciu, sa môže vykladať dvomi spôsobmi, ako sa to obom stranám hodilo: ako znamenie, že Boh stojí na strane víťazov, ktorí tu vykonávali krutú, ale nevyhnutnú spravodlivosť, alebo naopak porazených, ktorých milosrdný Otec víta vo svojom nebeskom kráľovstve. Ako to bolo myslené, vedel s určitosťou len on.
Začalo sa o piatej hodine ráno, takmer ešte za šera. Začiatok ohlásil výstrel z hradného dela, prvý šiel na rad Jáchym Ondrej Šlik, s modlitebnou knihou v ruke, s dvoma nemeckými luteránskymi kazateľmi, s osobným sluhom. Pomodlil sa, sluha mu rozopol čierny zamatový kabát a Šlik pokľakol na čierne súkno. Hlava sa skotúľala dozadu, prúd krvi vraj vystrekol na kríž postavený na okraji pódia. Potom šiel jeden za druhým: najprv slávne mená, Václav Budovec z Budova, ako napísal Komenský: „muž znamenitě učený a svými vydanými spisy slovutný“, potom cestovateľ, hudobník a diplomat Kryštof Harant z Polžíc, nasledoval staručký Kašpar Kaplíř zo Sulevíc, ktorý mal osemdesiatšesť rokov a museli ho podopierať, keď stúpal na lešenie: "V mene Božom, veď som sa už dlho načakal," zvolal, než spadla šedivá hlava. A potom ďalší a ďalší... O deviatej bolo hotovo. Teda, nie úplne, pretože dodatok sa chystal ešte na druhý deň (išlo o to jednému úradníkovi Mikulášovi Divišovi pribiť na dve hodiny jazyk k šibenici a niekoľko iných vymrskať z Prahy: Mydlář to s tým jazykom vykonal výborne. Diviš dokonca potom mohol aj hovoriť.)
Ale to hlavné sa zvládlo v hlavný deň za tie štyri hodiny. Dvadsať sedem mŕtvol, na každého pripadalo asi deväť minút. Hlavnú zásluhu na tom mal – okrem výbornej organizácie – majster kat, pražský kat Jan Mydlář, ktorý ani raz nezaváhal. Každému, komu mala, padla hlava hneď na prvý švih. Štyri meče vraj na to postupne použil, na ruky, ktoré mali byť ako "dodatkový" trest niektorým odsúdeným, tým, ktorí vraj krivo prisahali, uťaté, si vzal sekeru – širočinu: ale za okamih už letela i hlava. Všetko šlo rýchlo, bez zaváhania, skoro by sa mohlo napísať bezbolestne. Pomáhalo mu šesť paholkov, ktorí sa vždy nešťastníka chopili a správne ho podržali, takže sa Mydlář nemusel vlastne popravených ani dotknúť.
Oni sa sami, pravda, ani nevzpierali, boli zmierení, rezignovaní a vedeli, že jediné, čo im môže zostať, je trocha dôstojnosti, snáď nejaké to posledné vyznanie: lenže prípadné prejavy pred popravou prekrylo bubnovanie a zvuk trúbiek. I to mali inscenátori poistené. Mŕtve telá, samozrejme, väčšinou bez hláv, ktoré ešte mali splniť svoj účel, potom paholkovia hneď dávali do pripravených rakiev pod pódiom. Najťažšiu prácu mal Mydlář asi s doktorom Jesseniom, rektorom Karlovej univerzity, ktorého pritom osobne poznal: podľa romantickej tradície mu dodával mŕtvoly k pitvám. Tomu mal pred zotnutím hlavy vyrezať jazyk, na čo mal zvláštny úzky nôž, potom hneď nasledoval švih, posmrtné štvrtenie tela, k čomu bol doktor Jesenský odsúdený, to bola už mäsiarska anatómia. Traja odsúdení príslušníci meštianskeho stavu boli obesení na brvne z okna radnice, respektíve na šibenici na námestí, kam bol dovedený a obesený primátor Starého Mesta Nathanaél Vodňanský z Uračova. Počas týchto podradnejších exekúcií si Mydlář mohol na chvíľu oddýchnuť. Potom sa zas chopil meča. Bola to dobrá práca, veď za ňu dostal dobre zaplatené, sumu, za ktorú bol v Prahe slušný dom. Po storočiach sa z Mydlářa, i vďaka bestselleru Josefa Svátka, stal sentimentálny hrdina, pomaly smutná obeť skormútená nutnosťou stať sa vykonávateľom krvavého ortieľu. Nie každý tento ospravedlňujúci pohľad zdieľa. Pre niekoho to bol a zostane odporný pomáhač triumfujúcej moci.
