Majstrovská choreografia smrti

Dúhu však videli očití svedkovia. Pritom už vtedy im to pripadalo zvláštne, lebo vraj niekoľko dní nikde v okolí Prahy „žiadneho dažďa nebolo“ a bolo veľmi letné a jasné počasie. Výskyt rannej dúhy, pokiaľ teda nejaká bola a nešlo o kolektívnu sugesciu, sa môže vykladať dvomi spôsobmi, ako sa to obom stranám hodilo: ako znamenie, že Boh stojí na strane víťazov, ktorí tu vykonávali krutú, ale nevyhnutnú spravodlivosť, alebo naopak porazených, ktorých milosrdný Otec víta vo svojom nebeskom kráľovstve. Ako to bolo myslené, vedel s určitosťou len on.

Začalo sa o piatej hodine ráno, takmer ešte za šera. Začiatok ohlásil výstrel z hradného dela, prvý šiel na rad Jáchym Ondrej Šlik, s modlitebnou knihou v ruke, s dvoma nemeckými luteránskymi kazateľmi, s osobným sluhom. Pomodlil sa, sluha mu rozopol čierny zamatový kabát a Šlik pokľakol na čierne súkno. Hlava sa skotúľala dozadu, prúd krvi vraj vystrekol na kríž postavený na okraji pódia. Potom šiel jeden za druhým: najprv slávne mená, Václav Budovec z Budova, ako napísal Komenský: „muž znamenitě učený a svými vydanými spisy slovutný“, potom cestovateľ, hudobník a diplomat Kryštof Harant z Polžíc, nasledoval staručký Kašpar Kaplíř zo Sulevíc, ktorý mal osemdesiatšesť rokov a museli ho podopierať, keď stúpal na lešenie: „V mene Božom, veď som sa už dlho načakal,“ zvolal, než spadla šedivá hlava. A potom ďalší a ďalší… O deviatej bolo hotovo. Teda, nie úplne, pretože dodatok sa chystal ešte na druhý deň (išlo o to jednému úradníkovi Mikulášovi Divišovi pribiť na dve hodiny jazyk k šibenici a niekoľko iných vymrskať z Prahy: Mydlář to s tým jazykom vykonal výborne. Diviš dokonca potom mohol aj hovoriť.)

Zľava: Václav Budovec, Kryštof Harant a Kašpar Kaplíř. Foto: wikimedia

Ale to hlavné sa zvládlo v hlavný deň za tie štyri hodiny. Dvadsať sedem mŕtvol, na každého pripadalo asi deväť minút. Hlavnú zásluhu na tom mal – okrem výbornej organizácie – majster kat, pražský kat Jan Mydlář, ktorý ani raz nezaváhal. Každému, komu mala, padla hlava hneď na prvý švih. Štyri meče vraj na to postupne použil, na ruky, ktoré mali byť ako „dodatkový“ trest niektorým odsúdeným, tým, ktorí vraj krivo prisahali, uťaté, si vzal sekeru – širočinu: ale za okamih už letela i hlava. Všetko šlo rýchlo, bez zaváhania, skoro by sa mohlo napísať bezbolestne. Pomáhalo mu šesť paholkov, ktorí sa vždy nešťastníka chopili a správne ho podržali, takže sa Mydlář nemusel vlastne popravených ani dotknúť.

Oni sa sami, pravda, ani nevzpierali, boli zmierení, rezignovaní a vedeli, že jediné, čo im môže zostať, je trocha dôstojnosti, snáď nejaké to posledné vyznanie: lenže prípadné prejavy pred popravou prekrylo bubnovanie a zvuk trúbiek. I to mali inscenátori poistené. Mŕtve telá, samozrejme, väčšinou bez hláv, ktoré ešte mali splniť svoj účel, potom paholkovia hneď dávali do pripravených rakiev pod pódiom. Najťažšiu prácu mal Mydlář asi s doktorom Jesseniom, rektorom Karlovej univerzity, ktorého pritom osobne poznal: podľa romantickej tradície mu dodával mŕtvoly k pitvám. Tomu mal pred zotnutím hlavy vyrezať jazyk, na čo mal zvláštny úzky nôž, potom hneď nasledoval švih, posmrtné štvrtenie tela, k čomu bol doktor Jesenský odsúdený, to bola už mäsiarska anatómia. Traja odsúdení príslušníci meštianskeho stavu boli obesení na brvne z okna radnice, respektíve na šibenici na námestí, kam bol dovedený a obesený primátor Starého Mesta Nathanaél Vodňanský z Uračova. Počas týchto podradnejších exekúcií si Mydlář mohol na chvíľu oddýchnuť. Potom sa zas chopil meča. Bola to dobrá práca, veď za ňu dostal dobre zaplatené, sumu, za ktorú bol v Prahe slušný dom. Po storočiach sa z Mydlářa, i vďaka bestselleru Josefa Svátka, stal sentimentálny hrdina, pomaly smutná obeť skormútená nutnosťou stať sa vykonávateľom krvavého ortieľu. Nie každý tento ospravedlňujúci pohľad zdieľa. Pre niekoho to bol a zostane odporný pomáhač triumfujúcej moci.

Muselo to byť hrozné divadlo, tá hromadná poprava takzvaných českých pánov, všeobecne známa ako staromestská exekúcia. Hrozné – a asi tiež fascinujúce. Bezchybne nastavená choreografia smrti. Všetko bolo dokonale premyslené a potom skvele vykonané. Šlo to všetko ako v majstrovsky zrežírovanej zvrhlej inscenácii. Nič tak „esteticky“ šialeného sa potom už v českých dejinách nekonalo. Ešte teraz môže byť citlivejšie založený človek otrasený, keď si predstaví, čo sa uprostred Prahy vtedy stalo. Už sto rokov je tam tých 27, respektíve po nedávnom doplnení kríža Martina Fruweina, ktorý spáchal samovraždu dva týždne pred exekúciou, 28 krížov v dlažbe. Je to iba štyristo rokov naspäť, čo tam stálo to lešenie. A čo to je? Pár generácií…

Foto: wikimedia

Keď si človek napríklad predstaví, idúc po Karlovom moste, že tam na ochodze Staromestskej veže boli v železných košoch zavesené hlavy popravených: polovica pozerala prázdnymi očnými jamkami smerom k Hradu, druhá na Staré Mesto. Niekoľkokrát sa stalo, že kôl zhnil a hlava spadla dole. Iste, raný novovek sa s takými vedami veľmi nepáral, šibenice stáli všetkým na očiach, verejné popravy boli obľúbenou kratochvíľou, ale tu predsa len šlo o niečo iné: o demonštratívnu likvidáciu elít, o zámerné a čo najokázalejšie odťatie hlavy z tela politického národa, jedno, či česky, alebo nemecky hovoriacich, hláv, ktoré by mohli ešte niekedy prísť na to, že sa budú protiviť moci.

Nebolo ani tak dôležité, či sa naozaj tí popravovaní tak veľmi previnili, či sú naozaj stínaní najväčší vinníci tej málo premyslenej a málo profesionálne prevedenej rebélie: tí hlavní buď utiekli (Jindřich Matyáš Thurn), alebo boli po smrti (Albrecht Jan Smiřický); a dobrá polovica z popravovaných mala hlavne smolu, že sa k dejinám priplietla. Ale víťazom nešlo o delikátne posúdenie viny a trestu, víťazom išlo o názornú odplatu a výstrahu. Bol to prejav despocie, i keď v porovnaní s justíciou 50. i 70. rokov si ten tribunál počínal korektne, ba dokonca zdržanlivo.

Knieža Karol z Lichtenštajnska, ktorý bol cisárom Ferdinandom poverený riadením vyšetrovania, nebol ani trochu fanatik typov červených prokurátorov Urválku alebo Vaše, skôr proste lojálny úradník s veľkým apetítom po majetku. Ani vyšetrovania sa nechopil nijak horlivo, a dokonca sa zdá, že nechával podozrivým šancu odísť zo zeme alebo sa nejak vykúpiť. Postupne sa ale možnosti uzatvárali a vo februári už pasca sklapla. Biela veža na Hrade a väzenie v Staromestskej radnici sa naplnili obvinenými, tými, ktorí boli buď chytení, zadržaní, unesení, vydaní (ako Šlik saským kurfistom), alebo sa naozaj v domnienke, že sa obránia, sami prihlásili. Do mája prebiehalo starostlivé vyšetrovanie a koncom jari odoslala komisia svoje doporučenie do Viedne. Tam všetko schválili a niektoré tresty ešte sprísnili, ale zároveň ustúpili kniežaťu Lichtenštajnska, ktorý zastával a presadil názor, že výkon spravodlivosti by mal byť umiernený. Teda stínanie hláv alebo vešanie áno, ale štvrtenie zaživa, prosím, páni, to je zbytočná nechutnosť. Keď tak až s mŕtvolami za mestom na mrchovišti. Vkus bol teda zachovaný.

Staromestská exekúcia. Drevoryt z 19. storočia. Foto: wikimedia

Veľký historik Josef Pekář v známej eseji Bílá hora napísal, že staromestskými popravami šlo o „manifestační vyjádření velkorysé brutálnosti, se kterou vláda císaře Ferdinanda II. trestala rebelii minulou a zároveň měla potlačit jen náznak myšlenky na odpor budoucí“. Povesť z tejto hrôzy sa mala šíriť Európou, „aby jí vtiskla v paměť nedotknutelnost práv králů z boží milosti“. Ale zároveň „měla krev tam katem prolitá státi na očích všem Čechům budoucnosti jako výstražný výkřik, jako povel k poslušnosti a odevzdanosti“. To hovorí konzervatívny Pekář, ktorého tienistý pohľad pritom nezastiera, že s prípadným víťazstvom stavovskej rebélie, teda keby vyhrali tu popravovaní „čeští páni“, by sa pre Čechov, ako pre národ, rysovalo možno ešte väčšie nebezpečenstvo. Víťazný vplyv severonemeckého protestantizmu by na jazykové češství mal zrejme omnoho drvivejšie dopady než latinská protireformácia katolíckeho juhu. To ale neznamená, že to bola lepšia alternatíva. Rany dopadli na mentalitu, ktorú možno nesieme stále: mentalitu prispôsobivosti, tichošlápství, pocitu, že nič sa nedá zmeniť, že všetko je v tejto zemi zakliate do akéhosi teskného a kalného rôsolu.

Morbídna atmosféra ovládla mesto i krajinu, nadlho ju ochromila, a i keď už dávno všetko bolo preč, nejasná spomienka na akési strašné zranenia vyvolávala trauma niečoho temne osudového, ba prekliateho, čo sa stále môže ešte raz opakovať. V niečom na „veľké theatrum“ nadviazali akty vernosti Ríše po smrti Reinharda Heydricha, sprevádzané dymom Lidíc a červenými plagátmi s menami popravených, v niečom veľké inscenované procesy 50. rokov, ale tie boli len a len hnusné, neľudské a tiež vymyslené.

Tu, na začiatku 17. storočia, ale nemožno inscenátorom toho veľkého spektáklu uprieť akúsi ponurú vznešenosť a cit pre majestát smrti. Všetko bolo ešte prirodzene vtelené do náboženského poriadku, v ktorom sa krutosť predsa len družila s myšlienkou milosrdenstva, hoci to už nebolo z tohto sveta. Hlavy a údy padali, krv striekala a vsakovala sa do čierneho súkna, ktorým bolo pokryté vysoké lešenie, ktoré zabralo štvrť námestia. Modlitby sa striedali so zvukom, ktorý vydáva telo, ktoré práve prišlo o hlavu. Sem tam výkriky desu a hrôzy. Publikum, ktoré už v noci obsadilo každé miesto a mnoho ľudí si to svoje našlo i na staromestskej streche, štyri hodiny od svitania sledovali tie ponuré výjavy. Nedošlo pritom k jedinému incidentu, k jedinému zádrhelu, žiadne prejavy odporu, ktoré by však boli zaiste profesne potlačené: to mal na starosti Albrecht z Valdštejna a spojenecké saské pluky, ktoré sem boli prevelené, takže usporiadateľskú službu vlastne mali v rukách luteráni.

Jediné prerušenie bolo efektne vymyslené: to keď po sťatí prvých desiatich si jedenásty odsúdený, bol to staromestský mešťan Theodor Sixt z Ottersdorfu, už kľakol na klát, keď bolo z ničoho nič oznámené, že dostáva milosť. Rafinovaný režisér by to lepšie nevymyslel. Do konca sa čakalo, či pardon príde ešte raz. Už neprišiel. Mydlářov meč svišťal až do konca. Od tej doby ho má Praha v znaku.

Pôvodne vyšlo v Echu, vychádza so súhlasom redakcie.