Jeho reformy sa týkali najmä štýlu vedenia Cirkvi a jej vnútorného fungovania. V jednom zo svojich najväčších projektov zdôraznil slovo „synodalita“ – spoločné kráčanie, počúvanie, rozlišovanie. Zaviedol reformu Rímskej kúrie apoštolskou konštitúciou Praedicate Evangelium (2022), otvoril dvere laikom aj na najvyššej úrovni, zmenil spôsob výberu kardinálov. Už nerozhoduje len to, kto je v akom arcibiskupstve, ale aj to, či sa ozýva hlas „z periférie“.

Nie všetko, čo povedal alebo podpísal, sa stretlo s nadšením. Práve naopak. Mnohé rozhodnutia – od pastoračného prístupu k rozvedeným a znovuzosobášeným (v Amoris laetitia) až po kontroverzné vyhlásenie Dikastéria pre náuku viery Fiducia supplicans, ktoré otvorilo možnosť požehnávania párov v nekánonických zväzkoch – vyvolali rozruch, často priamo odpor. Niektorí kardináli otvorene pochybovali o pravovernosti pápeža, biskupské konferencie sa postavili proti sebe, konzervatívni teológovia varovali pred „bludom od vrcholu“.

František však ustál aj dubiá, aj mediálne útoky. Pokojne, no neústupne. „V Cirkvi vždy boli skupiny so sklonom k rozkolu,“ povedal. „Treba ich nechať ísť a ísť ďalej.“

Proti klerikalizmu a mocenským hierarchiám

František rozbil viaceré „nepísané pravidlá“. Niektorých významných arcibiskupov nepovýšil na kardinálov, naopak, červený klobúk dostali muži z krajín ako Mongolsko, Kapverdy, Mjanmarsko či Východný Timor. Nešlo o náhodu. Pápež chcel ukázať, že Cirkev je univerzálna – a že nie všetko sa musí rozhodovať v Európe.

Zároveň ostro kritizoval klerikalizmus, karierizmus aj duchovný narcizmus. Už v legendárnej vianočnej reči ku kúrii (2014) pomenoval „pätnásť chorôb“ rímskej administratívy. Bolo to ako šoková terapia. Vyzýval k pokore, službe, otvorenosti. Niektorých si tým získal, iných si znepriatelil.

Kritici mu vyčítali, že nebol systematik. Niektoré jeho výroky – napríklad počas tlačoviek v lietadle – musela kúria opravovať alebo vysvetľovať. Bol spontánny, niekedy až príliš. Napriek tomu si zachoval dôveru väčšiny katolíckeho sveta. Vedel sa ospravedlniť, vedel ustúpiť, vedel povedať „mýlil som sa“. Ale vedel aj konať rozhodne – laicizácia kardinála, reformy v oblasti ochrany maloletých, zásahy v rádoch a hnutiach.

Kritiku si vyslúžil aj svojimi vyjadreniami o náboženskej pluralite ako o Božom dare a vôli. No nechýbala ani snaha o hlbšie pochopenie pápežovho štýlu prejavu. Pápežovi nešlo o relativizáciu kresťanského nároku na pravdu, ale skôr o otvorenú a vďačnú atmosféru dialógu. Pontifex povzbudzoval najmä mladých ľudí k medzináboženskému dialógu. Kto však do takého dialógu vstúpi s predstavou „Moje náboženstvo je pravé a tvoje nie je“, ďaleko sa nedostane. S touto optikou je potrebné čítať aj dokument O ľudskom bratstve pre mier a spolužitie vo svete z Abú Zabí z februára 2019.

František nežil v ilúzii, že všetko zvládne. Jeho pohľad smeroval dopredu. „Toto je pontifikát sejby, nie žatvy,“ povedal jeho blízky spolupracovník Antonio Spadaro. A možno mal pravdu. Mnohé procesy sa ešte len začali. Ich ovocie bude viditeľné až o roky.

Teológia nehy

Pre lepšie porozumenie pontifikátu pápeža Františka je dôležité čítať Záverečný dokument z V. generálnej konferencie episkopátu Latinskej Ameriky a Karibiku (CELAM), ktorá sa konala v Aparecide v roku 2007, a jeho programový dokument Evangelii gaudium (2013). V nich je vyjadrený jeho pohľad na Cirkev: misijná, vychádzajúca, nie uzavretá do seba. Cirkev ako poľná nemocnica, ktorá najprv ošetruje rany, až potom robí diagnózy. Cirkev, ktorá kladie otázky: Čo pomáha človeku rásť? Čo mu bráni žiť naplno v Božej láske?

František sa opieral o teológiu ľudu – teología del pueblo – a čerpal z duchovného dedičstva mysliteľov ako Guardini, de Lubac, Gera či de Certeau. Jeho jazyk nebol vždy akademický, no bol zrozumiteľný, a preto pre niektorých nebezpečný. Jeho teológia je označovaná ako „teológia nehy“ a následkom v praxi bola pastorácia blízkosti.

Svätý Otec prišiel s teológiou, ktorá vedie k skúsenosti Boha a súčasne nevyvoláva strach. Metóda tohto teologického smeru uznáva prioritu cítenia, ktorá však nemá nahradiť, ale obohatiť náš intelekt a prax. Táto metóda zohľadňuje situáciu dnešného sveta, ktorý citovú stránku zvykne preceňovať. Teológia nehy chce tak cíteniu udeliť „právo na pobyt“ v živote Cirkvi.

Dôležité je, aby sme pravdu nechali zaskvieť sa v celej kráse. Neha totiž umožňuje človeku zakúšať milosrdenstvo Boha, ktorý je človeku nablízku svojou nehou. Táto teológia chce vziať človeka za ruku a priviesť ho k stretnutiu s nežným Bohom. Pápež jedným dychom dodáva, že to neznamená zmenu cirkevnej náuky, ako skôr hľadanie nových spôsobov „vtelenia Slova, ktoré zostáva vždy to isté“.

Pápež, ktorý zatriasol Cirkvou

Za duchovný testament pápeža Františka sa považuje encyklika Dilexit nos o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu z vlaňajšieho októbra. Svätý Otec v nej zdôraznil, že srdce je stredobodom ľudskej identity a že základom všetkého (cirkevného) konania má byť láska Ježišovho srdca.

Pár viet nevystihne trinásťročný bohatý pontifikát pápeža Františka. Možno sklamal tých, čo čakali viac, aj tých, čo dúfali v menej.

No nemožno poprieť, že zatriasol Cirkvou. Vytiahol ju z pohodlia, otvoril diskusie, ktoré sa dlho tabuizovali, a vyzval všetkých, aby znova počúvali evanjelium – nie ako ideológiu, ale ako osobné pozvanie k obráteniu.

František nebudoval pevnosti. Otváral dvere. Či nimi niekto prešiel, je otvorené rovnako ako tie dvere.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.