Ostrihomská bazilika je ako obrovský slimák, ktorý vyliezol na kopec, vystrčil tykadlá a už ich zabudol dať späť. Tie tykadlá, to sú dve veže po stranách, slimačia ulita, to je tá mohutná zelená kupola, ktorá je snáď tretia alebo štvrtá najväčšia v Európe, čo zodpovedá sebavedomiu Uhorska v čase, keď ju nad Dunajom vztyčovali. Stavba zabrala kus 19. storočia (stavalo sa v rokoch 1822 až 1869), pretože takéto kostoly sa stavajú dlho a na večné časy, na slávu ríš, ktoré majú chrániť a symbolizovať. Tá ríša sa volala Zem koruny svätoštefanskej a Ostrihom (Esztergom) bol v tej korune obzvlášť dôležitým klenotom, z hľadiska historického a duchovného jej stredom, zlatou prackou pripnutou na stužke Dunaja, ktorý od roku 1918 oddeľuje Maďarsko, teda to, čo zostalo z Uhorska, od Slovenska, čiže Felvidéku, Hornej zeme.
Ostrihomské návršie nad Dunajom, s bazilikou a zvyškom hradu, to je uhorský Svätý Vít s Pražským hradom dohromady. Tu sa usídlil Gejza, knieža Maďarov, ktorých sto rokov predtým priviedol z ázijských stepí Arpád, zakladateľ dynastie. V roku 973 (od toho roku máme v Prahe biskupstvo) tu založil svoj ešte polopohanský dvor, kde sa šamani a stepné božstvá striedali s prvými kňazmi, ktorí potom prevládli za Gejzovho syna, svätého Štefana, čo sa na ostrihomskom hrade narodil ešte s pohanským menom Vajk. Na Vianoce roku 1000 ho tu – aspoň podľa tradície – pokrstil náš Slavníkovec, svätý Vojtech, ten je tu uctievaný ako patrón baziliky, ktorú založil v roku 1010 práve svätý Štefan: Vojtech sa po nemecky volá Adalbert, po maďarsky Béla. Týmto ostrihomským aktom sa Uhorsko stalo v priebehu sto rokov definitívne kresťanskou a európskou krajinou, čo doteraz radi zdôrazňujú so všetkou maďarskou urputnosťou.
To miesto je pre Maďarov dôležité, ba posvätné, čo však človeka, napríklad Čecha, ktorý tam príde takto v júni na dva dni, nemusí desiť. Ja som tam prišiel od juhu zo Szentendre, takže keď som vystúpil z autobusu, videl som baziliku z druhej strany, než ju našinec väčšinou vidí, teda zo severu, od Štúrova, zo strany slovenskej, odkiaľ je na ňu cez Dunaj zvlášť pekný pohľad. V rokoch 1945 až 2001 sa na ňu dalo len hľadieť, a nie sa k nej priblížiť, pretože most, ktorý viedol od roku 1895 medzi mestami Parkány a Esztergom, neexistoval: Parkány sa volalo Štúrovo pred tým, než bolo venované Štúrovi, ale Maďari, ktorí aj tam prevládajú, mu ďalej zrejme hovoria Parkáň. Most sa stal obeťou ústupových bojov na konci druhej svetovej vojny a ja si pamätám, že keď som išiel v 80. rokoch vlakom do Bulharska, tak som pri Štúrove na ostrihomského slimáka užasnuto hľadel, rovnako ako na trosky pilierov onoho secesného mosta, ktorý tam už zas stojí vo svojej kráse. Most nesie meno Márie Valérie, čo bolo pekné gesto vďačných Maďarov ich milovanej panovníčke Alžbete, čiže Sissi, ktorá ich mala tak rada, že pre nich na Budíne porodila cisárske dievčatko, "uhorské dieťa", Máriu Valériu, ktorá však lásku k Maďarom vo svojom dospelejšom veku neprejavovala a maďarčinu, ktorou na ňu od detstva matka, rodom Bavoranka, skúšala hovoriť, priam neznášala. Most jej už odňatý nebol, k čomu prispelo aj to, že za komunizmu, keď by sa tak isto stalo, neexistoval.
Claudio Magris, s ktorého cestopisom Dunaj (po česky 1992) vždy týmto smerom cestujem, v kapitolke o Ostrihome píše, že "obrovská klasicistická katedrála, ktorá sa týči nad Dunajom, má v sebe studenú, mŕtvu monumentálnosť hrobky a ľadovo z nej srší svetská moc či nadradenosť". No, neviem, moja metafora so slimákom mi príde taká striedmejšia a výstižnejšia. Ľadovo z nej v tie teplé letné dni veru nič nesršalo, kupola skôr pôsobila ako slnkom roztopený plát, nanajvýš vnútri bol príjemný chládok a hrobka naspodku, kde je pochovaný okrem iného antikomunistický kardinál a ostrihomský arcibiskup Mindszenty (zomrel v exile v roku 1975 v Rakúsku), ktorého kosti sem preniesli až po páde komunizmu, mi prišla takmer útulná, ako to v hrobkách či kryptách má byť.
