Slimák, ktorý sa zastavil v Ostrihome

Ostrihomská bazilika je ako obrovský slimák, ktorý vyliezol na kopec, vystrčil tykadlá a už ich zabudol dať späť. Tie tykadlá, to sú dve veže po stranách, slimačia ulita, to je tá mohutná zelená kupola, ktorá je snáď tretia alebo štvrtá najväčšia v Európe, čo zodpovedá sebavedomiu Uhorska v čase, keď ju nad Dunajom vztyčovali. Stavba zabrala kus 19. storočia (stavalo sa v rokoch 1822 až 1869), pretože takéto kostoly sa stavajú dlho a na večné časy, na slávu ríš, ktoré majú chrániť a symbolizovať. Tá ríša sa volala Zem koruny svätoštefanskej a Ostrihom (Esztergom) bol v tej korune obzvlášť dôležitým klenotom, z hľadiska historického a duchovného jej stredom, zlatou prackou pripnutou na stužke Dunaja, ktorý od roku 1918 oddeľuje Maďarsko, teda to, čo zostalo z Uhorska, od Slovenska, čiže Felvidéku, Hornej zeme.

Ostrihomské návršie nad Dunajom, s bazilikou a zvyškom hradu, to je uhorský Svätý Vít s Pražským hradom dohromady. Tu sa usídlil Gejza, knieža Maďarov, ktorých sto rokov predtým priviedol z ázijských stepí Arpád, zakladateľ dynastie. V roku 973 (od toho roku máme v Prahe biskupstvo) tu založil svoj ešte polopohanský dvor, kde sa šamani a stepné božstvá striedali s prvými kňazmi, ktorí potom prevládli za Gejzovho syna, svätého Štefana, čo sa na ostrihomskom hrade narodil ešte s pohanským menom Vajk. Na Vianoce roku 1000 ho tu – aspoň podľa tradície – pokrstil náš Slavníkovec, svätý Vojtech, ten je tu uctievaný ako patrón baziliky, ktorú založil v roku 1010 práve svätý Štefan: Vojtech sa po nemecky volá Adalbert, po maďarsky Béla. Týmto ostrihomským aktom sa Uhorsko stalo v priebehu sto rokov definitívne kresťanskou a európskou krajinou, čo doteraz radi zdôrazňujú so všetkou maďarskou urputnosťou.

Ostrihomská katedrála. Foto: Henrich Mišovič/TASR

To miesto je pre Maďarov dôležité, ba posvätné, čo však človeka, napríklad Čecha, ktorý tam príde takto v júni na dva dni, nemusí desiť. Ja som tam prišiel od juhu zo Szentendre, takže keď som vystúpil z autobusu, videl som baziliku z druhej strany, než ju našinec väčšinou vidí, teda zo severu, od Štúrova, zo strany slovenskej, odkiaľ je na ňu cez Dunaj zvlášť pekný pohľad. V rokoch 1945 až 2001 sa na ňu dalo len hľadieť, a nie sa k nej priblížiť, pretože most, ktorý viedol od roku 1895 medzi mestami Parkány a Esztergom, neexistoval: Parkány sa volalo Štúrovo pred tým, než bolo venované Štúrovi, ale Maďari, ktorí aj tam prevládajú, mu ďalej zrejme hovoria Parkáň. Most sa stal obeťou ústupových bojov na konci druhej svetovej vojny a ja si pamätám, že keď som išiel v 80. rokoch vlakom do Bulharska, tak som pri Štúrove na ostrihomského slimáka užasnuto hľadel, rovnako ako na trosky pilierov onoho secesného mosta, ktorý tam už zas stojí vo svojej kráse. Most nesie meno Márie Valérie, čo bolo pekné gesto vďačných Maďarov ich milovanej panovníčke Alžbete, čiže Sissi, ktorá ich mala tak rada, že pre nich na Budíne porodila cisárske dievčatko, „uhorské dieťa“, Máriu Valériu, ktorá však lásku k Maďarom vo svojom dospelejšom veku neprejavovala a maďarčinu, ktorou na ňu od detstva matka, rodom Bavoranka, skúšala hovoriť, priam neznášala. Most jej už odňatý nebol, k čomu prispelo aj to, že za komunizmu, keď by sa tak isto stalo, neexistoval.

Claudio Magris, s ktorého cestopisom Dunaj (po česky 1992) vždy týmto smerom cestujem, v kapitolke o Ostrihome píše, že „obrovská klasicistická katedrála, ktorá sa týči nad Dunajom, má v sebe studenú, mŕtvu monumentálnosť hrobky a ľadovo z nej srší svetská moc či nadradenosť“. No, neviem, moja metafora so slimákom mi príde taká striedmejšia a výstižnejšia. Ľadovo z nej v tie teplé letné dni veru nič nesršalo, kupola skôr pôsobila ako slnkom roztopený plát, nanajvýš vnútri bol príjemný chládok a hrobka naspodku, kde je pochovaný okrem iného antikomunistický kardinál a ostrihomský arcibiskup Mindszenty (zomrel v exile v roku 1975 v Rakúsku), ktorého kosti sem preniesli až po páde komunizmu, mi prišla takmer útulná, ako to v hrobkách či kryptách má byť.

Ostrihomská katedrála. Foto: Henrich Mišovič/TASR

Keď tam v polovici 80. rokov Magris bol, tak sa chcel ísť pozrieť do múzea Bálinta Balassiho, lenže bolo zatvorené a pred domom bola len hromada sutiny. Balassi bol jedným z prvých básnikov maďarskej literatúry, ktorý, ako sa na uhorského básnika patrí, písal tiež erotickú poéziu a padol tu v Ostrihome hrdinskou smrťou v boji proti Turkom. To bolo v roku 1594, keď Turci ovládali Esztergom už päťdesiat rokov a na kopci aj v podhradí sa týčili minarety a najcennejšie časti ostrihomského hradu prečkali len vďaka tomu, že si z nich Turci urobili mešitu. Barónovi Balassiovi, ktorý písal tiež po slovensky, rozdrvila delostrelecká guľa obe nohy, čo trochu pripomína iného bojujúceho literáta proti Turkom, Miguela Cervantesa, ktorému strela zmrzačila v bitke pri Lepante len rameno, takže to prežil a mohol jednou rukou, nevie sa presne ktorou, napísať Dona Quijota. Maďar mal smolu a amputáciu končatín, zaiste neodbornú, neprežil. Ale múzeum už bolo otvorené, bolo malé a zaprášené a namiesto posmrtnej schránky renesančného básnika tam bola zbierka stredovekej keramiky, zrkadiel, starých kníh a modelov dunajských lodí vo fľašiach. Turci z Ostrihomu odtiahli po porážke pri Viedni roku 1683 a nechali po sebe spustnutý hrad, rozbité kostoly a džamiju (menšiu mešitu) dole v podhradí, ktorú nedávno pekne zrekonštruovali a urobili z nej príjemnú kaviareň s múzeom, v ktorom si môžete vyskúšať poklony k Mekke a vyliezť ako muezín do polovice minaretu, čo som urobil. Potom tam majú ešte model vodného kolesa v pomere 1:1, ktorý mi sprievodkyňa ozrejmovala angličtinou podobnou tej mojej, takže som zložitý princíp osmanského vodovodu výborne pochopil: ide v podstate o to, že sa tam naleje voda a ono to tečie stále dookola.

Ostrihomská katedrála. Foto: Henrich Mišovič/TASR

Avšak Ostrihom je okrem toho všetkého naozaj tiež pekné a príjemné mesto. Dole je plné barokových a rokokových domov, ktoré sú tak akurát udržiavané, aby človek ako ja nenadával, ale len sa tak príjemne poflakoval. Ľútosť budilo len niekoľko opustených hotelov z komunistickej éry, ktoré mne pripadajú krásne (sú napospol v štýle brutalizmu), ale masovej potrebe už asi nevyhovujú. Je to mesto akurát tak veľké, teda malé na to, aby sa dalo niekoľkokrát za dva dni prejsť a potom sa vrátiť na obzvlášť pekné miesta a tam si sadnúť na fontánu, zjesť broskyňu a potom si vymáčať ruky v studenej vode. To som urobil asi dvakrát na hlavnom Széchenyiho námestí, kde je opulentný trojičný stĺp so sochou svätého kráľa Istvána, čiže Štefana, ktorý tam, pokrytý dlhým fúzom, drží v ruke korunovačné jablko s dvojramenným krížom a vyzerá to, ako by ponúkal menší melón, na ktorom vyrašil konár. Za ním je barokový palác, sympaticky prikrčený a ošumelý, ale tak, že to dokonale harmonizuje s nádherne okrovou omietkou, ktorej sýty odtieň je snáď najlahodnejšia farba, akou je možné dom skrášliť. Ten palác patril istému Jánosovi Bottányimu, husárovi, ktorý vyháňal odtiaľto onoho roku 1683 Turkov, ale potom sa pridal na stranu Rákócziho povstania proti Habsburgovcom, čo je taká maďarská zložitosť, že tu nebudem vysvetľovať, o čo išlo. Maďari to asi vedia, keď sa tam po kniežati Františkovi Rákóczim volá kadečo, a ostatných to nemusí veľmi zaujímať. Proste, Maďari majú vzburu v krvi, a tak to má byť.

Ale majú v krvi aj iné veci. Trebárs schopnosť postaviť, užívať a udržiavať krásne kúpele. Nie nevyhnutne termálne, ale obyčajné mestské kúpalisko, proste fürdő, čo je jedno z maďarských slov, ktoré stoja za zapamätanie, potom ešte treba szeretlek a állomás. Ostrihomské kúpalisko je obzvlášť nádherné: udržuje predvojnovú eleganciu, keď sa kúpalisko stavalo tak, ako by išiel človek do kaviarne, len sa k tomu vyzliekol do plaviek a ďalej reprezentoval dôstojný mestský stav. Čo má byť natreté, je natreté na bielo, nie sú tam žiadne blbé reklamné cedule, a dokonca si predstavte, že tam ani nepúšťali marťanskú antihudbu. Voda iskrila v modrom bazéne a na jeho hladine sa odrážal obrovský kamenný slimák, do ktorého pršalo slnko a v noci ho nežne olizoval mesiac.

Text vyšiel pôvodne v Echu, vychádza so súhlasom redakcie.