Na rozdiel od Spenglerových osudových predurčení, pri ktorých je všetko dané, Toynbee ponúkal myšlienku slobodnej vôle. Tvrdil, že civilizácie môžu svoj osud ovplyvniť. No po druhej svetovej vojne myšlienka, že dejiny sú stále sa opakujúci cyklus zrodenia, rozkvetu a úpadku, prestala byť populárna. Vojna totiž utlmila záujem o pesimistické pohľady na budúcnosť. Alebo ako by povedali Spenglerovi priaznivci, skončil sa vek realizmu a odvtedy už svet nechcel vidieť veci také, aké naozaj sú.
Jeden z mysliteľov Franz Borkenau sa tohto úpadku nedožil ani fyzicky, ani intelektuálne. Dnes jeho meno pozná len málokto, čo je škoda. Pretože práve on, autor knihy Koniec a začiatok, ktorá vyšla až po jeho smrti v roku 1984, možno prekonal aj Spenglera a Toynbeeho.
Borkenau: zabudnutý hlas proroka
Franz Borkenau, pôvodným menom Pollack, sa narodil vo Viedni do židovskej rodiny habsburského úradníka. Svoju kariéru začal na krajnej ľavici, kde sa stal hviezdou komunistického študentského hnutia v Berlíne. Z tohto nadšenia ho však Stalin rýchlo vyliečil. Krátko potom spolupracoval s frankfurtskou školou, no obidve strany boli nakoniec sklamané. V roku 1933 utiekol z nacistického Nemecka a svoje útočisko našiel v mimoriadne inšpiratívnom prostredí francúzskej školy Annales. Tu sa pripojil k osobnostiam ako Marc Bloch a Fernand Braudel a objavil svoje skutočné poslanie: hĺbkové, štrukturálne štúdium dejín.
Kým Spengler si predstavoval kultúry ako samostatné jednotky bez vonkajších vplyvov, Borkenau videl vzájomné prepojenia. Podľa neho sa civilizácie navzájom ovplyvňujú a rozvíjajú jedna druhú. Borkenau prevzal Toynbeeho myšlienku "príbuznosti", no obohatil ju o jemnejšie nuansy: áno, kultúry sa navzájom ovplyvňujú, ale nie ako nasledovníci, pričom jedna zanikne a druhá ju nahradí. Ide skôr o symbiózu, vzájomné spolunažívanie a prelínanie.
Borkenau však skutočne vynikol tým, že sa nezameriaval na zlaté éry veľkých kultúr, ale na temné obdobia medzi nimi, takzvané barbarské časy. Tieto obdobia nie sú plodné v bežnom zmysle. Nevznikajú v nich katedrály ani ústavy. Napriek tomu sú tvorivo deštruktívne: ničia staré poriadky, rozkladajú zastaralé systémy a vracajú ich do východiskových polôh. Z rozkladu starých systémov sa rodí nová kultúra, ktorá sa zvyčajne sústreďuje okolo jedného prapôvodného základného mýtu - Urmythos.
Podľa Borkenaua sa zakladajúci mýtus západnej civilizácie (Urmythos) zrodil z chaosu po období sťahovania národov. Tento mýtus bol formovaný spojením politických intríg a epického rozprávania príbehov. Výsledkom bolo prekvapivé spojenie politiky a duchovna. V 9. storočí bola prvýkrát sformulovaná náuka o prepodstatnení, takzvaná transsubstanciácia. Táto "svätá alchýmia", teda premena chleba na telo a vína na krv, sa stala duchovným jadrom latinského kresťanstva.
Toto je kľúčové. Ak dokážeme určiť, kedy civilizácia vznikla, môžeme sledovať aj jej obdobia krízy a úpadku. Pre Borkenaua nebola reformácia novým začiatkom, ale skôr hlbokým zlomom. Nazval ju „krízou stredného veku“. Ak vrchol západnej civilizácie nastal približne okolo roku 1 500, ako tvrdia Spengler aj Borkenau, potom sa čas civilizácie neúprosne kráti.
Súmrak civilizácie. Koniec alebo premena?
Kedy sa to skončilo? Pravdepodobne počas druhej svetovej vojny. Civilizácie nezanikajú náhle. Rím nezmizol zo dňa na deň. Jeho akvadukty sa rozpadávali pomaly a cesty slúžili ešte stáročia. Podobne ani úpadok Západu nespoznáme podľa klesajúceho HDP či zatvorených tovární, ale podľa straty duchovného jadra, toho, čo dávalo kultúre zmysel, hĺbku a smer.
Reformácia narušila nadradené postavenie cirkvi. Osvietenstvo spolu s jeho revolúciami ďalej oslabili starý duchovný základ. Istý čas sa zdalo, že rozum by mohol túto prázdnotu nahradiť. Ako by však povedal Borkenau, ideály osvietenstva sú slabým pilierom pre novú civilizačnú víziu. Dnes už len pár penzistov z akademickej sféry a zubárov sníva o tom, že Západ opäť ožije vďaka myšlienkam Voltaira.
Centrum záujmu sa však dnes presúva mimo tradičných štruktúr do kultov klimatickej viny, ekologického mysticizmu, ktorý uctieva Gaiu, alebo do snahy Silicon Valley vytvoriť z umelej inteligencie boha. Každý z týchto smerov je možným kandidátom na nový Urmythos. Každý bojuje o prevahu v našom „barbarskom medziveku“, období medzi zánikom starého poriadku a vznikom nového.
Borkenau nám však nechal pootvorené dvere. Možno sa samotná éra civilizačných cyklov chýli ku koncu. Nepovedal síce, čo bude potom, ale zanechal nám dôležitú stopu. Kultúra je podľa neho bohatá vtedy, keď čerpá z rôznych zdrojov a spojení. Západ by sa mal opäť naučiť zbierať úlomky a spájať ich do nových príbehov. Aj tie, ktoré vyrastajú z jeho vlastnej minulosti.
Už sa nemusíme pýtať, či sa starý svet končí. Ten sa totiž naozaj končí. Skutočná otázka znie, kto napíše príbeh éry, ktorá príde potom.
Zhrnutie
Západ už nie je v úpadku, nachádza sa v období bez jasného mýtu. Jeho duchovné jadro je prázdne a staré príbehy boli rozbité reformáciou, revolúciami a rozumom. Zostáva len ústup kultúry, nie náhly pád, ale tichý rozklad kultúrneho jadra. Kedysi doktríny, ako napríklad prepodstatnenie, spájali politickú autoritu s duchovnou hĺbkou a tvorili základ civilizačnej identity. Dnes sa objavuje množstvo kandidátov na nový zakladajúci mýtus od posvätnosti klímy po "božstvo" umelej inteligencie, no zatiaľ sa žiadny z nich neujal. Dejiny nás učia, že z takýchto barbarských medziobdobí nakoniec vždy vznikne niečo nové. Otázkou je, či nová syntéza prinesie hlbší zmysel života alebo ho zmení na slepú dôveru v technológiu. Práve to rozhodne o budúcnosti civilizácie aj o podobe nasledujúcej epochy.
