Odkladá sa vodíková revolúcia? Nádejná technológia naráža na realitu

Spoločnosť EDP má viacero projektov vo vyspelom štádiu, no brzdí ich absencia záujemcov, potvrdzuje Ana Quelhasová, vodíková riaditeľka EDP a spolupredsedníčka európskej Koalície pre obnoviteľný vodík.

Aj španielska energetická firma Iberdrola pozastavila plány na zvýšenie kapacity svojho závodu s elektrolyzérom s výkonom 20 MW. Podľa jej manažéra Ibana Molinu čakajú, kým sa nájdu odberatelia pre ďalšiu produkciu.

Tieto firmy patria medzi viac než tucet veľkých spoločností, ktoré za posledné roky obmedzili výdavky alebo zrušili projekty vo vodíkovom biznise v Európe, Ázii, Austrálii a inde. Podľa údajov Westwood Global Energy sa do konca minulého roka zrušilo alebo pozastavilo viac ako 20 percent európskych projektov.

Emma Woodwardová z analytickej spoločnosti Aurora Energy Research dodáva: „V rokoch 2020 až 2021 sme si mysleli, že vodík sa bude používať v takmer každom sektore, ktorý ešte nebol elektrifikovaný. Myslím, že dnes už chápeme, že v mnohých prípadoch existujú iné, pravdepodobne komerčne životaschopnejšie alternatívy. Možno nepotrebujeme toľko vodíka, ako sme si pôvodne mysleli.“

Príliš drahé, málo konkurencieschopné

Mnohé vlády dlhodobo podporovali vývoj zeleného vodíka ako nástroja na dekarbonizáciu energetiky, priemyslu a dopravy. Austrália, Británia, Nemecko či Japonsko prijali ambiciózne investičné stratégie, ktoré mali znížiť náklady a vytvoriť samostatný, ziskový sektor zeleného vodíka. Výroba však zostáva drahšia než využívanie zemného plynu či iných fosílnych alternatív.

Minh Khoi Le, vedúci výskumu vodíka v spoločnosti Rystad Energy (nórska analytická firma zameraná na energetiku), uvádza: „Je to najmenej trikrát drahšie než zemný plyn na výrobu elektriny a dvakrát drahšie než sivý vodík.“ Ten sa vyrába z plynu a uhlia a používa sa v ropnom priemysle či pri výrobe amoniaku a metanolu.

Podľa Leho by náklady na elektrolýzu vody mohli klesnúť o 30 až 40 percent v priebehu 10 až 15 rokov, ak sa znížia ceny zariadení a dodávateľský reťazec sa zväčší. Analytici z Aurory aj Westwood Global Energy však očakávajú, že do tej doby zelený vodík konkurencieschopný nebude.

Momentálne sa na celom svete vyrába alebo buduje kapacita na výrobu len šesť miliónov ton nízkouhlíkového vodíka ročne – teda vodíka, ktorý má minimálnu uhlíkovú stopu. Oproti tomu stojí cieľ 450 miliónov ton, ktoré by boli potrebné na naplnenie klimatických plánov do roku 2050.

Priemyselní zákazníci si ho nemôžu dovoliť

Očakávalo sa, že prvými zákazníkmi budú odvetvia ako oceliarstvo, rafinérie, cementárne či doprava. No dopyt sa zatiaľ nedostavil. Nemecká firma Dirostahl vyrábajúca komponenty pre veterné turbíny, lode a ropné vrty je zatiaľ odkázaná na pece na zemný plyn. Zelený vodík je pre ňu stále pridrahý.

„Ponuky na vodík nejdú pod 150 eur za MWh, zatiaľ čo plyn stojí 30 až 35 eur. Jednoducho to nefunguje. Nech to nenazveme ekonomickou samovraždou, ale v praxi by to bolo práve to. Boli by sme úplne nekonkurencieschopní,“ povedal riaditeľ Dirostahlu Roman Diederichs. Ceny tlačí nahor drahá technológia (elektrolyzéry), úzke miesta v infraštruktúre a prísne pravidlá pre „zelenosť“ produkcie.

Ambície sa zmenšujú, vodíkový optimizmus slabne

Niektoré európske krajiny preto svoje plány prehodnocujú. Taliansko presunulo viac než 600 miliónov eur z povodňových fondov určených na vodík na podporu biometánu. Francúzsko zasa v apríli znížilo svoj cieľ elektrolytickej kapacity na rok 2030 o viac než 30 percent, Portugalsko o 45 percent.

Holandská vláda už vlani výrazne škrtla pôvodne vyčlenené prostriedky pre zelený vodík a batérie a zamerala svoj klimatický fond na plánovanú výstavbu dvoch jadrových elektrární. Aj v Austrálii viacero hráčov ustúpilo od projektov, a to napriek sľúbenej podpore vo výške osem miliárd austrálskych dolárov (v prepočte zhruba 4,9 miliardy eur).

Z plánovaných 100 miliárd austrálskych dolárov (približne 61 miliárd eur) sa podľa Rystad Energy za päť rokov posunulo ďalej než len na papier iba jedno percento projektov. Austrálsky vodíkový sen tak zatiaľ zostáva zapadnutý v piesku.

Infraštruktúra zaostáva

Ďalšou výzvou je skladovanie a preprava vodíka. Ten si vyžaduje vysoký tlak, extrémne nízke teploty a má tendenciu unikať, čo komplikuje jeho dopravu cez staré plynovody.

Španielsko plánuje postaviť vodíkovú sieť s dĺžkou 2 600 kilometrov a prepojiť ju s európskym projektom H2Med, ktorý by spojil Pyrenejský polostrov so severozápadnou Európou. Podľa Artura Gonzala, šéfa španielskeho prevádzkovateľa plynovodov Enagás, by mala byť španielska sieť funkčná okolo roku 2030.

V rámci širšej európskej infraštruktúry však podľa neho treba počítať s meškaním dva až tri roky „Infraštruktúra nevzniká, keď trh už funguje – musí vzniknúť, aby trh vôbec mohol vzniknúť,“ povedal.

(red)