Prežije v Európe Green Deal? O európskych jóbovkách a potrebe pragmatizmu

Na Európsku úniu a jej členov sa momentálne valia problémy z každej strany. Vidina konca vojny je, paradoxne, jedným z prvých.

Mier je totiž najmä iniciatívou Spojených štátov, pre ktoré Ukrajina (a spor s Ruskom) nie je prioritou. Hlavným strategickým súperom je Čína a správanie Donalda Trumpa naznačuje, že chce zamedziť jej zbližovaniu s Moskvou. Americkým kabinetom viac máva zrejme aj situácia na Blízkom východe a konflikt Izraela s Iránom.

Trump chce preto kapacity veľmoci odľahčiť a ukrajinské bremeno (počas vojny či mieru) preniesť prioritne na plecia svojich európskych spojencov.

Hoci sa zbrojárske kapacity v Európe zväčšujú už tri roky, tunajší lídri si akoby až teraz uvedomili obrovskú nutnosť výrazne posilniť bezpečnosť a modernizovať svoje ozbrojené sily, ktoré majú zlaté časy dávno za sebou.

„Nastala nová éra. (...) Európa čelí jasnému a aktuálnemu nebezpečenstvu v takom rozsahu, aký nikto z nás počas svojho dospelého života nezažil,“ napísala predsedníčka Európskej komisie lídrom členských štátov EÚ počas toho, ako predstavila plán na posilnenie obranného priemyslu, kam chce vliať takmer 800 miliárd eur.

Ide pritom o neistý beh na dlhé trate, ktorý si vyžaduje pumpovanie obrovského balíka peňazí do anemického európskeho priemyslu a zvyšovanie dlhu.

Treba, samozrejme, dodať, že aj keď podobu mieru budú určovať najmä Amerika a Rusko, stále je to aj vítaná správa. Najmä pre ukrajinský ľud, no koniec konfliktu a uvoľnenie obchodných vzťahov s Ruskom môže pomôcť aj starému kontinentu.

Tu je však zatiaľ prekážkou zotrvačnosť ideologických politík. Keďže Európa bude musieť vynakladať obrovské prostriedky na zbrojenie aj po uzavretí mieru, z konca vojny bude ťažiť najmä vtedy, ak nebude naďalej tvrdohlavo presadzovať tie sankcie voči Moskve, ktoré jej najviac ubližujú. Vyššia miera pragmatizmu by dokázala priemyslu na kontinente výrazným spôsobom pomôcť. Píše o tom napríklad aj český miliardár Daniel Křetínský.

Brusel však zatiaľ koná v rozpore s touto tézou. „Sankcie sa môžu zmierniť alebo zrušiť len vtedy, ak bude Rusko schopné nahradiť škody, ktoré spôsobilo na Ukrajine,“ ozýva sa napríklad z Lotyšska.

Pravý hák, ľavý hák

Za druhou ranou päsťou, ktorú Európa schytáva, stojí opäť americký prezident a jeho náhľad na medzinárodný obchod. Do významnej miery ho vníma, v rozpore s hlavným ekonomickým prúdom siahajúcim k Adamovi Smithovi, ako hru s nulovým súčtom.

Ameriku podľa jeho slov „využívajú rôzne štáty“, ktoré profitujú z predaja tovarov jej obyvateľom. A tí strácajú prácu v domácich podnikoch, ktoré nie sú schopné lacnejšiemu tovaru zo zahraničia konkurovať.

„Za hranicami v Mexiku stavajú veľké továrne. (...) Stavia ich Čína, aby vyrábali autá a predávali ich do našej krajiny, bez daní, bez ničoho. (...) Nemáme nič proti tomu, aby sa to dialo, ale závody budú postavené v Spojených štátoch a naši ľudia budú tieto závody obsluhovať,“ povedal Trump krátko po atentáte, ešte pred jeho zvolením za prezidenta. Dodal, že ak nebudú súhlasiť, na každé auto zavedie 100- až 200-percentné clá.

Rovnakú politiku razí aj voči Európskej únii. Najmä pri tých tovaroch, ktoré Amerika vo veľkom dováža a ktoré zhoršujú jej obchodnú bilanciu.

Od marca uplatňuje plošné 25-percentné clá na dovoz všetkej ocele a hliníka. Aj tej z Únie. A už niekoľkokrát avizoval, že od apríla sa colné poplatky za dovoz tovaru zo starého kontinentu výrazne rozšíria.

Hoci sa ekonómovia v mnohých veciach nezhodujú, v otázke voľného obchodu panuje v podstate jednomyseľný konsenzus.

Clá majú dva významné negatívne vedľajšie účinky. Hoci do istej miery chránia domácich výrobcov (napríklad v strategických odvetviach), predražujú tovary pre miestnych spotrebiteľov, ku ktorým sa nedostane lacnejší dovoz zo zahraničia. Odvetné clá oponenta zase poškodzujú firmy, ktoré tovary z krajiny vyvážajú. A nižší export znamená v jednoduchosti aj nižší hospodársky rast.

Nechajme Ameriku a jej colný problém bokom. Podstatnejší je Brusel a jeho odpoveď. Ak Trump uvalí na tovar z EÚ 25-percentnú daň, hospodársky rast Únie sa spomalí v prvom roku zhruba o 0,3 percentuálneho bodu. A ak úradníci v Bruseli schvália protiopatrenia, môže to byť až 0,5 percenta.

Obmedzenie obchodu bude zároveň tlačiť na rast cien. Inflácia by sa v prípade odvetných opatrení zrýchlila o pol percentuálneho bodu. Ekonómovia tak radia, aby si európski úradníci radšej ostali sedieť na rukách.

A ako to súvisí s prvým problémom? Ak sa bude postupovať podľa avizovaného plánu a Brusel odpovie uvalením ciel na suroviny, ktoré zbrojári potrebujú (napríklad oceľ, hliník a výrobky z nich), predraží to výrobu v obrannom priemysle.

Klimatickým politikám zvoní umieračik

Európskym zbrojárom začne výrobu v blízkej budúcnosti predražovať aj takzvané uhlíkové clo. V rámci mechanizmu s názvom Carbon Border Adjustment Mechanism (CBAM) sa má od 1. januára 2026 vyberať colný poplatok za emisie vzniknuté pri výrobe tovarov smerujúcich do EÚ, ako sú železo a oceľ, cement, hliník, hnojivá, elektrická energia či vodík.

Na priemysel už dlho negatívne vplývajú aj ďalšie environmentálne normy, ktorých dodržiavanie stojí európsky priemysel obrovské náklady. Miliardár Křetínský v nedávnom texte zdôrazňoval, že energie v Európe by mohli byť radovo lacnejšie, ak by sa stlačila cena emisných povoleniek na prijateľnú úroveň okolo 30 eur za vyprodukovanú tonu.

Pripomeňme, že práve energie sú jedným z najčastejšie skloňovaných dôvodov slabej konkurencieschopnosti európskeho priemyslu.

Výsledky politík Bruselu vidíme (najmä) na zdevastovanom automobilovom priemysle a na procese deindustrializácie Nemecka.

V kontexte ohláseného veľkého zbrojenia je tak otázkou, či Európa vôbec bude schopná vyrábať vlastné zbrane konkurencieschopne, pokiaľ sa neprehodnotia aspoň niektoré z klimatických regulácií.

Dosiaľ Európa z roka na rok zvyšovala nákupy zbraní z USA. Čo má byť podľa Ursuly von der Leyenovej tým faktorom, ktorý bude vlády motivovať nakupovať európske zbrane? Zatiaľ sa zdá, že to bude len finančná injekcia z EÚ. Aby to bolo inak, museli by byť európske zbrane lepšie alebo výhodnejšie než nákup zo zahraničia. S predraženými energiami, uhlíkovým clom a obchodnou vojnou s USA to pôjde len veľmi ťažko.

Nekonečne hlboká peňaženka

Samozrejme, dotácie a podpora z Bruselu sú dobrým motivátorom. Odkiaľ však na to zoberú peniaze?

Odpoveď je zatiaľ podobná ako počas covidového balíka Next Generation EÚ – financovanie spoločným dlhom, ktorý bol len donedávna tabu.

Okrem toho zahŕňa nový plán Rearm Europe aj uvoľnenie rozpočtových pravidiel. To však znamená iba to, že Brusel nebude členské štáty naháňať palicou, keď prekročia stanovený deficit (tri percentá HDP) alebo celkový dlh (60 percent HDP). Neznamená to, že peniaze vyrastú na strome. Výdavky na obranu vytlačia iné položky alebo budú dlhy členských krajín rásť.

Viaceré krajiny, ktoré najviac napínajú svaly (Francúzsko) či v rámci NATO nespĺňajú cieľ dve percentá HDP na obranu (Španielsko, Taliansko, Belgicko), sú pritom už teraz po krk zadlžené. Brusel tak balansuje na tenkom ľade. Aby po pandemickej, bezpečnostnej a energetickej kríze nenastala aj ďalšia - dlhová.