Ukrajina ako symbol Západu sa rozpadáva. Pod váhou včerajšieho demokrata Zelenského

Západná propaganda sa však tentoraz túto ilúziu zrejme rozhodla odpískať úplne – spamätala sa však až vtedy, keď sa ukrajinskí vyšetrovatelia a prokurátori priblížili k skorumpovanej oligarchii okolo Volodymyra Zelenského, aby následne od prezidenta dostali po prstoch.

Prezident totiž podpísal kontroverzný zákon, ktorým cez generálneho prokurátora získava moc nad protikorupčnými vyšetrovaniami a oslabuje inštitúcie špeciálnych jednotiek polície a prokuratúry (naše ekvivalenty NAKA a ÚŠP).

Bájka o západnej demokracii na Východe sa rúca

Vzhľadom na temný oblak korupcie, ktorý sa nad Zelenského vládou dlhodobo vznáša, je odrazu aj pre nekritických prijímateľov bájok o tejto „západnej demokracii na Východe“ jasné, o čo prezidentovi ide. Už nie ste Putinov troll, keď poukazujete na Zelenského korupciu a autoritárske sklony, čo bol primitívny naratív, ktorý naše médiá dosiaľ veselo používali.  

Už aj zo strany Zelenského podporovateľov sa šíri kritika, ako Zelenský zneužíva núdzový vojnový stav na likvidáciu opozície, médií a dokonca aj tých oponentov, ktorých úlohou bolo budovať o Ukrajine akýsi západný mýtus.

Vláda uväznila, vyhnala či vyšetrovala množstvo svojich oponentov. Mnohí boli zadržaní preto, že mali vraj „väzby na Rusko“, čo je aj u nás univerzálna nálepka, ktorou dokážete zlikvidovať každého kritika. Neslobodno sa čudovať, že jedného dňa bude použitá na každého, kto upozorňuje na omyly prezidenta alebo západnej politiky s Ukrajinou vrátane tých, ktorí to s ňou myslia dobre. Až príliš ľahko sme si zvykli, že debata o správnych prostriedkoch pri tejto téme nie je možná, a kto sa o ňu pokúsi, je od diabla (Putina).  

Zelenskyj už nie je súčasťou riešenia, ale súčasťou problému

A zrazu samotná opozícia na Ukrajine hovorí o zrade Majdanu, Zelenskyj je porovnávaný s Janukovyčom a aj západné médiá otvorene hovoria o tom, že by mal odísť. Nie v záujme Ruska, ako znela doterajšia propagandistická fráza. V záujme Ukrajiny.

Čoraz viac západných mienkotvorcov začína chápať a otvorene pripúšťať, že Zelenskyj je problém.

Západ a jeho médiá, ktorých dobovou úlohou už nie je politikov kritizovať a oponovať im, ale byť hlásnou trúbou ich často povrchných politických téz, v súlade so svojim zadaním začali Zelenskému nad hlavou pred tromi rokmi kresliť aureolu spasiteľa nielen Ukrajiny, ale dokonca aj Západu.

Zelenskyj nesmie mať oponentov, respektíve ak ho niekto kritizuje, zaiste to robí v záujme Ruska. Tento čudný naratív sa tu pestoval priam fanaticky. Asi netreba dodávať, ako dokáže situáciu využiť prezident s autoritárskymi sklonmi.  

Sčasti je to pochopiteľné, keďže Ukrajina je vo vojne a aj prezident musí mať právomoci ťažký stav zvládnuť. Zarážajúce však je, ako dlho a v akých závažných prípadoch sa Zelenského autoritárske sklony ignorovali doteraz.

Podľa Zelenského opozície sa aktuálne prezident rozhodol ovládnuť a získať kontrolu nad protikorupčnými inštitúciami v reakcii na to, že ich vyšetrovanie sa dostalo až príliš blízko jeho blízkym ľuďom, bývalému vicepremiérovi Oleksijovi Černyšovi a jeho dvornému oligarchovi Timurovi Mindičovi.

Mimochodom, zákon prešiel aj vďaka poslancom od Petra Porošenka a Júlie Tymošenkovej, ktorých bývalé vlády sú na Ukrajine neslávne známe práve pre masívnu korupciu (a zradu Majdanu, pravdaže). Nechtiac ukrajinským občanom ukázali, na akých témach vo vládnucej oligarchii najľahšie vznikne politický konsenzus aj medzi súpermi.

70 percent Ukrajincov si podľa prieskumov myslí, že ich lídri profitujú z vojny, 92 percent vníma korupciu ako druhý najväčší problém krajiny (tým prvým je, pravdaže, vojnová agresia z Ruska).

Zelenskyj zároveň ako na bežiacom páse a často bez dostatočného vysvetlenia mení aj vládnych predstaviteľov, kde si dosádza sebe lojálne figúrky. Európskej propagande, ktorá zrazu pochopila, že na Ukrajine ide o „otočku o 180 stupňov od európskej integrácie“, už chýba len zablahoželať k orliemu zraku.

Zelenského korupčné oligarchické nastavenie a autoritárske tendencie sú mimo mainstreamového dezinfoprostredia dlhodobo známe, jeho nové kroky preto nijako neprekvapujú. Tá podstatná otázka preto znie inak: prečo práve teraz?

Hádam Zelenskyj zrazu prekročil nejaký nový Rubikon? Nahneval posvätné kravy jeho západných podporovateľov, teda boj proti korupcii a občiansku spoločnosť?

Európska únia plánovala začať prístupové rokovania s Ukrajinou. Európski lídri sú si pritom vedomí, že vstup Ukrajiny do EÚ znamená koniec EÚ, hoci verejne tvrdia opak. Odrazu vyvolaný škandál tak môže byť aj metódou, ako tento z ohňa vytiahnutý zemiak odhodiť.

Západné ideológie sa neujali

Západní lídri a ich mediálna propaganda si dlho pestovali ilúziu o ukrajinskom prezidentovi Volodymyrovi Zelenskom nielen ako reprezentantovi modernej západnej demokracie, ale aj jej „modernej“ ideológie. Podobne, ako si ich pestovali o Ukrajine, ktorá je pripravená prijať nielen plnohodnotné západné princípy a vstúpiť do Európskej únie, ale jej obyvateľstvo je disponované plne prijať aj západné ideológie. 

Budovanie nového národa na spôsob západných predstáv o pokroku, v angličtine z vojnových oblastí známy pod pojmom nationbuilding (Afganistan), malo miestami obskúrne podoby. Velebení ukrajinskí hrdinovia z pluku Azov napríklad mali akceptovať amerického násilníckeho transsexuála ako svojho hovorcu, čo však, prirodzene, dlho nefungovalo.

Britský šéf tajnej služby Richard Moore na začiatku vojny zdôrazňoval, že Ukrajinci bojujú za dúhové a homosexuálne práva, čiže hodnoty, ktoré vraj Západ odlišujú od Putina. Toto odlišovacie kritérium bolo hodne pochabé. Ak sa ním vôbec niečo podarilo zdôrazniť, tak akurát len to, ako sa Ukrajina líši od Západu (teda od predstavy a želania, aký by ho chcela mať).

Nevedno, či chcel Moore len poukázať, aké by mali byť v dnešnej dobe úlohy tajných služieb. Koniec-koncov, úplne pritom ignoroval prieskumy verejnej mienky, podľa ktorých má ukrajinská verejnosť v dúhových témach bližšie skôr k Rusku ako Európe.

Ten fenomén, ktorý si hovorí „občianska spoločnosť“ bol čoraz viac rozčarovaný, ako sa želania nenapĺňajú. Dnes dostal od Zelenského klinec do rakvy.  

Zaslepené pozorovanie

Európa si na Ukrajine zakrýva oči nad takmer každým aspektom reality, od vývoja vojny až po jej príčiny, neprekvapí preto, že si kreslila rozprávky aj ohľadom „demokratickosti“ jej politického velenia.

Autoritárske sklony Zelenského bujneli a boli zrejmé dlhodobo. Nejde len o násilné verbovanie vojakov, ktoré je vo vojnovom stave v istom zmysle pochopiteľné.

Teória, že by Zelenskyj aj nemusel byť pre Ukrajinu spásonosným elementom, sa neakceptovala ani po nešťastnej protiofenzíve a krvavom dobytí Avdijivky, keď Zelenskyj obetovaním desiatok tisíc vojakov neobhajoval záujem Ukrajiny, ale skôr plnil nevyslovené želania západných spojencov, ktorí chceli vidieť, ako Ukrajina oslabuje Rusko. Naše atlantické médiá vtedy ignorovali vážne ukrajinské straty. Podstatné pre ne bolo, že veľké straty malo Rusko.

Veľkú dôveru pri budovaní západného pokroku Zelenského vláda nevzbudila ani vtedy, keď americké tajné služby identifikovali časť darovaných zbraní v prostredí juhoafrických geríl a Kongres začal tlačiť na transparentnosť. Šéf CIA podľa novinára Symoura Herscha upozorňoval Zelenského, že s tým musí niečo robiť.

Ak nezastaví masívnu korupciu jeho blízkych ľudí s vojnovou pomocou, západní lídri a ich spriaznené médiá už nebudú dlhšie schopné tieto východné oligarchické maniere efektívne kamuflovať, znel signál. Zelenskyj následne odseknutím niekoľkých obetných baránkov vyvolal dojem, že korupciu berie vážne. Aj aktuálne udalosti však svedčia o tom, že šlo len o ilúziu.  

Šokujúci bol aj prípad amerického blogera Gonzala Liru, ktorého po chorobe a mučení miestni „demokrati“ nechali umrieť vo väzení, pritom západné médiá tomu venovali minimálnu pozornosť. 

Keď reportéri New York Times písali o kritike prezidenta zvnútra jeho armády, Zelenskyj ich označil za ruských propagandistov. Mnohých novinárov prenasledoval alebo tým západným rušil prístup na Ukrajinu, keď si pred pár rokmi dovolili spochybniť klamlivú ukrajinskú verziu o tragickom páde rakety na tržnicu v Kosťantynivke. Išlo tam o chybnú ukrajinskú raketu a Zelenskyj vedome klamal o tom, že za útok sú zodpovední Rusi.

Napokon, oné korupčné správanie sa netýka len Ukrajincov. Dlhú tradíciu korupcie a spolupráce Západu s tunajšou skorumpovanou oligarchiou ilustruje aj prípad okolo utešenej rodinky Joea Bidena. Keď chcel v roku 2015 ukrajinský generálny prokurátor Viktor Šokin stíhať zločiny Huntera Bidena (to je ten, ktorému jeho otec v posledný deň vo funkcii prezidenta podaroval amnestiu), vtedajší viceprezident Joe Biden sa vyhrážal ukrajinskému prezidentovi Porošenkovi, že zablokuje balík americkej pomoci, pokiaľ generálneho prokurátora neodvolá.

Pri údajnom včerajšom demokratovi Zelenskom sa zdá, že išlo len o ďalšiu lacnú rozprávku, ktorej zazvonil zvonec, a tí, ktorí aj doposiaľ na zjavné problémy s ním upozorňovali a boli „odmenení“ nálepkou Putinovho trolla a dezinformátora, sú dnes amnestovanými bojovníkmi za Ukrajinu – ktorú vraj treba oslobodiť od skorumpovaného a diktátorského prezidenta.