Potrebujeme väčšiu loď. Keď sú predstavy desivejšie ako realita

Tento projekt otvoril Stevenovi Spielbergovi bránu medzi režisérsku elitu. Stal sa klasikou a hoci sme odvtedy videli útočiacich žralokov v mnohých podobách, porovnávame ich práve s Čeľusťami.

Každé leto sa opakujú takmer vo všetkých televíziách a dodnes majú svojich divákov. Mierne zostarli, ale to sa za 50 rokov stane každému. Trúfam si povedať, že vydarené žánrové filmy ostávajú v kondícii najdlhšie a Čeľuste sú toho dobrým príkladom.

Príbeh je prostý, ale pri žánrových filmoch je podstatný spôsob, akým sa rozpráva. Oceán vo svojej samotnej (obrovskej) podstate vzbudzuje hrôzu. Sila vĺn je nepredstaviteľná a väčšina z nás sa odváži len pár metrov od pobrežia a len v dobrom počasí.

Lenže ani vtedy nebezpečné tvory pod hladinou nevidíme a naše predstavy sú desivejšie ako realita. Režisér to, samozrejme, vedel, a preto sa nie úplne vydarené mechanické monštrum objavuje minimálne. Práve v hororoch je zvuk najvýraznejšou zložkou vytvárania atmosféry a John Williams v Čeľustiach použil motív, ktorého genialite sa vyrovná azda len hudba zo sprchovej scény v Psychu. Pri jej počutí sa vám ježia chlpy, pretože viete, že príde niečo neopísateľné.