Zostreľovať či nezostreľovať? Ruské drony a stíhačky vo vzdušnom priestore Aliancie

V noci z 9. na 10. septembra narušilo vzdušný priestor Poľskej republiky 19 ruských dronov – 18 zo strany Bieloruska a jeden z ruskej Kaliningradskej oblasti.

Časť z nich poľské a spojenecké lietadlá zostrelili. Po prvýkrát od druhej svetovej vojny tak poľské letectvo použilo vo vzdušnom priestore krajiny zbrane.

„Krátko po narušení nášho vzdušného priestoru sa poľské informačné prostredie stalo obeťou jedného z najväčších dezinformačných útokov v histórii,“ povedal hovorca poľskej vlády Adam Szłapka. Podľa Szłapku sa v rámci „zámernej ruskej operácie“ objavili pokusy bagatelizovať nedávnu udalosť, zvaliť vinu na ukrajinskú stranu a vytvoriť rozpor medzi štátnymi ustanovizňami v Poľsku.

Krátko nato 14. septembra narušil ruský dron vzdušný priestor Rumunska, 19. septembra zotrvala trojica ruských stíhačiek MiG-31, schopných niesť nadzvukové balistické rakety vzduch-zem Kinžal (turkické slovo pre dýku), dvanásť minút nad Estónskom a pár hodín nato dve ruské stíhačky narušili bezpečnú zónu nad poľskou ťažobnou plošinou v Baltskom mori.

Odpoveď NATO

Aliancia vyslala proti ruským strojom nad Estónskom talianske stíhačky F-35 s cieľom odvrátiť ich. Estónsky premiér Kristen Michal následne informoval, že Tallinn vyzve na naliehavé rokovania podľa článku 4 NATO, a to len niečo vyše týždňa po tom, ako tak učinila Varšava.

Pripomeňme, že podľa článku 4 môže člen NATO zvolať naliehavé rokovania, ak sa domnieva, že je ohrozená jeho územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť.

Poľský rezort diplomacie 22. septembra zverejnil prejav šéfa diplomacie Radosława Sikorského na Bezpečnostnej rade OSN: „Ak ďalšia strela alebo lietadlo bez povolenia vstúpi do nášho priestoru, úmyselne alebo náhodou, a bude zostrelené a jeho vrak spadne na územie NATO, prosím, nechoďte sem potom nariekať – boli ste varovaní. Ďakujem,“ povedal Sikorski.

Bývalý veliteľ poľskej špeciálnej jednotky GROM Roman Polko sa vyjadril, že Poľsko by malo v podobných prípadoch narušiteľov „jednoducho zostreľovať“. Podporu takémuto postupu vyjadruje podľa prieskumu 67 percent Poliakov.

K incidentom zaujal stanovisko aj americký prezident Donald Trump, keď vyhlásil, že členské štáty NATO by mali zostreliť ruské lietadlá, ak vstúpia do vzdušného priestoru Aliancie. „V tomto úplne súhlasím s prezidentom Trumpom,“ povedal generálny tajomník NATO Mark Rutte. Aliancia podľa neho „v prípade potreby urobí všetko pre ochranu svojich ľudí, miest a infraštruktúry“.

Rusko reagovalo cez hovorcu Kremľa Dmitrija Peskova, ktorý výroky lídrov Severoatlantickej aliancie označil za „nezodpovedné, bezohľadné“. Rusko zároveň poprelo, že by jeho stíhačky narušili vzdušný priestor Estónska.

Názory expertov sa rôznia

Niektorí bezpečnostní analytici zdôrazňujú obozretnosť v možných reakciách. Estónsky poslanec a bezpečnostný špecialista Eerik-Niiles Kross zdôrazňuje, že zostrelenie ruského lietadla „je úplne poslednou možnosťou, ktorá si vyžaduje politické schválenie“.

„Turci zostrelili [ruský Su-24 v roku 2015, pozn. red.] vlastnými lietadlami, ale Estónsko žiadne vlastné lietadlá nemá. V reakcii na tri ruské MiG-31 NATO nasadilo fínske a talianske F-35,“ povedal Cedric Layton, plukovník vzdušných síl USA vo výslužbe. Podľa neho pravidlá Aliancie neumožňujú zostreľovanie lietadiel, pokiaľ tie neprejavujú nepriateľské úmysly.

Docent politológie Pittsburskej univerzity William Spaniel, politológ zameriavajúci sa na teroristické hrozby a vojnové konflikty, je presvedčený, že Kremeľ by prípadné zostrelenie svojej stíhačky využil v propagandistickej kampani zameranej na vlastné obyvateľstvo, ktorej cieľom by bolo ospravedlniť všeobecnú mobilizáciu povolávacích ročníkov.

Vedúci pracovník Belferovho centra na Harvardovej univerzite Ivo Daalder, bývalý veľvyslanec USA pri NATO, sa pre Politico na druhej strane vyjadril, že zostrelenie stíhačky by bolo opatrením, „ktoré by znížilo pravdepodobnosť, že Rusko bude naďalej narúšať európske územie“.

Vojenská opona pozdĺž hraníc

Fínsko-ruské pohraničie už niekoľko rokov – najintenzívnejšie od vstupu Fínska do NATO po začatí ruskej invázie na Ukrajinu – pretvára výstavba ruských a fínskych vojenských objektov pozdĺž plotom vymedzenej hranice.

K nim sa v januári 2024 pridala trojica pobaltských štátov, ktorá schválila projekt výstavby obrannej línie na hranici s Ruskom a Bieloruskom. Dôraz sa pritom kladie na zraniteľný Suwałský koridor, ktorého problematike sme sa už v Štandarde venovali.

Koncom minulého roka sa k Pobaltiu pridalo aj Poľsko, hoci viacerí odborníci Varšavu za spôsob budovania obrannej línie kritizujú.

„Jeden ostnatý drôt, dva tanky a traja lesní bratia – asi toľko by sme museli prekonať, keby sme sa vrhli na Pobaltie. Ale na fronte sa o tom nerozpráva, máme svojich starostí plno. Treba však chápať, že bojujeme vyše troch rokov, takže jeden rok hore-dole – prípadne aj mimo Ukrajiny – nás už nezabije,“ hovorí pre Štandard dobrovoľník v ruskej armáde z jednotky protivzdušnej obrany (PVO) so zameraním na drony.

Reakčné slabiny NATO

Redakcia Štandardu sa obrátila na špecialistu ochrany osôb a bezpečnostného analytika Vladimíra Šajánka. „Rusko veľmi dobre pozná rozhodovacie procesy v rámci NATO v prípade narušenia vzdušného priestoru členskej krajiny. A preto sa rozhodlo otestovať nielen ich realizáciu v reálnom čase a priestore, ale predovšetkým čas potrebný na ich realizáciu v procese kolektívneho rozhodovania,“ domnieva sa bezpečnostný analytik.

To nepriamo potvrdil aj Kross, keď sa vyjadril, že „Estónsko mohlo teoreticky nariadiť zostrelenie ruského lietadla, ale včasná koordinácia takéhoto rozkazu s našimi spojencami by bola takmer nemožná“. Kremeľ zároveň vďaka incidentom s dronmi a stíhačkami podľa Šajánka zbadal „stupeň tvrdosti“, s akým je NATO pripravené (či nepripravené) na podobnú činnosť na svojom východnom krídle reagovať.

„Nemenej dôležitá je úloha podobných operácií v rámci hybridnej vojny. Poznatky o tom, ako je schopná takáto operácia ovplyvniť už aj tak polarizovanú spoločnosť na východnej hranici NATO, sú pre Moskvu neoceniteľné,“ uzatvára Šajánek.

Bude či nebude?

Ivo Daalder, bývalý veľvyslanec USA pri NATO, pre Politico 25. septembra napísal: „Európa je vo vojne s Ruskom, či sa jej to páči, alebo nie. Je najvyšší čas prijať túto skutočnosť a konať podľa toho.“

Pohľad ruskej strany charakterizoval Vladimir Putin 2. októbra, keď zdôraznil, že „na Ukrajine proti Rusku bojujú všetky štáty NATO“.

Hoci sú členmi Severoatlantickej aliancie aj Spojené štáty a Kanada, ich vzdušný priestor Moskva nenarúšala a nešíri ani naratívy spochybňujúce ich štátnosť, čo sa o krajinách východného krídla NATO – ktoré majú s Ruskom spoločnú pozemnú hranicu – povedať nedá.

Pri postupnom sťahovaní sa USA z Európy je zároveň otázne, v akom rozsahu a či vôbec by boli ochotné inak ako posielaním zbraní podporiť východné krídlo NATO v prípade vojenského stretu.

Na druhej strane, poľský vojenský analytik Konrad Muzyka je presvedčený, že kým bude prebiehať vojna na Ukrajine, Rusko nebude mať voľné pozemné sily, ktoré by mohli Severoatlantickú alianciu ohrozovať.

Konflikt vojenského charakteru medzi Ruskom a Ukrajinou prebieha od roku 2014 a niet pochýb, že má dôsledky pre celý starý kontinent. Kedy a či vôbec sa citeľne dotkne aj Európanov v Európskej únii, závisí tak od vývoja na ukrajinskom bojisku, ako aj od miery pripravenosti stredovýchodoeurópskych členov NATO a predovšetkým od zámeru Kremľa túto pripravenosť testovať.

Autor: Daniel Halaj