Prestaňme s kultom mladých

Keď som ako 18-ročný prišiel do veľkej Bratislavy, aby som študoval na matfyze, prvá dôležitá vec, ktorú som sa tam naučil, bola, ako zúfalo málo toho v skutočnosti viem. Po gymnáziu, ktoré som prešiel s minimálnou námahou, čo sa týka štúdia, a napriek tomu s pravidelnými koncoročnými vyznamenaniami od riaditeľky, to bol pre mňa vcelku šok. Teraz končím na matfyze doktorát a za tento šok som nesmierne vďačný.

Jeho ovocím bolo, že som nikdy ani nepomýšľal nad kandidatúrou do žiadneho senátu na univerzite alebo fakulte, kde majú študenti svoje zastúpenie. Viedla ma k tomu jednoduchá úvaha – ak toho tak tragicky málo viem o informatike, ktorú študujem, prečo by som mal vedieť viac o univerzite, na ktorú som len nedávno prišiel? Prečo by som mal vedieť o nej dostatočne veľa na to, aby som vedel rozumne rozhodovať napríklad o tom, kto sa má stať dekanom alebo rektorom?

Počas štúdia som tiež odpozoroval, že moji spolužiaci neboli na tom s ich kvalifikovanosťou rozhodovať o budúcom smerovaní univerzity výrazne lepšie. Preto ma neprestáva udivovať ten kult mladých v dnešnej kultúre a neustále volanie po „viac mladých“ hádam všade, dokonca aj v tak zložitej veci, ako je politika. Naozaj si, dvadsiatnici, myslíte, že ste experti na zdravotníctvo alebo dokážete rozhodovať o veciach, ktoré ovplyvňujú životy miliónov ľudí? Však ste rovnako ako ja pred pár rokmi skončili školu alebo ešte ani to nie.

Azda najomieľanejší dôvod, prečo dávať toľko priestoru mladým pri rozhodovaní, je, že mladí to predsa „myslia dobre“, čo sa nedá povedať o starcoch, ktorí si spravidla túžia iba udržať svoje miesta. Moja skúsenosť vraví, že v prípade starcov, či skôr ľudí v zrelom veku, to až také jednoduché nie je. No s mladými je to presne tak, ako sa vraví. Myslia to dobre, myslia to neskutočne abstraktne – ale nemajú ani poznanie, ani skúsenosť, aby dokázali komplexné problémy pochopiť natoľko, aby k nim dokázali niečo relevantné povedať. Nieto ešte navrhnúť zmysluplné riešenie.

Ak sa mladý človek začne angažovať v nejakej politickej štruktúre, či už v strane alebo v politickej mimovládke, tak to spravidla dopadne dvoma spôsobmi. Alebo lepí plagáty a nosí chlebíčky a v správny čas sa postaví pred kamery, aby odprezentoval niečo, čo chce vedenie, aby zaznel akože názor mladých. Lebo to dobre pôsobí a vyzerá. Druhá možnosť je, že síce vo svojom mladíckom zápale pomenuje trefne zopár problémov, avšak neprinesie žiadne riešenie. A ak prinesie, tak jeho riešenia sú absurdnejšie ako status quo. To sa týka obzvlášť zložitých vecí. No a tých je politika plná.

Mix vznešených ideálov a tiež istého rétorického a hereckého nadania (to sa musí nechať) môžeme sledovať v prípade švédskej dievčiny Grety Thunbergovej. Ak ste zabudli, pripomeňte si:

Iste, ohlas to má, k envirotémam sa začínajú hlásiť mnohí nadšení mladí. Občas aj nadšene pochodujú s transparentmi po mestách. Otázne je, čo okrem pochodovania a neustáleho rozprávania o potrebe záchrany planéty takáto mládež dokáže pre danú vec spraviť. Je celkom zaujímavé, že piatkové akcie za planétu nepokračujú cez prázdniny, všakže.

Na otázku, ktorú vzniesla Greta Thunbergová, dobre odpovedal aj u nás známy kanadský psychológ Jordan Peterson:

Ani najväčší odborníci na klímu v skutočnosti úplne nevedia, čo robiť. Áno, sú isté nápady, kadiaľ sa ubrať, no otázna je ich uskutočniteľnosť a tiež vedľajšie efekty. Tým nechcem povedať, že nemáme robiť nič. Avšak som presvedčený, že Greta riešenie neprinesie.

To, že nie každé navrhované zelené riešenie je v skutočnosti dobrý nápad, ilustruje rozhodnutie Nemecka vypnúť jadrové elektrárne. Autor tohto článku sa v rozhovore s inžinierom s tridsaťročnou praxou v energetike dozvedel, že problémov, ktoré to spôsobí, je oveľa viac ako tých, čo to vyrieši. Je nad rámec tohto článku ich dopodrobna popísať, no čitateľovi azda postačí uviesť, že takzvané zelené elektrárne nemôžu produkovať energiu stále, čo spôsobuje, že iba ich používaním sa nedá zásobovať sieť nepretržite. Vietor nefúka stále, slnko v noci nesvieti. Elektrická energia sa taktiež zle skladuje a prenos „zelenej“ energie od Baltského mora do Mníchova nie je zrovna najefektívnejší. V konečnom dôsledku Nemecko aj tak bude musieť dovážať „stabilnú“ jadrovú elektrinu napríklad z Francúzska. Prípadne bude musieť zažiť zopár blackoutov, aby sa ukázalo, že nie všetky nápady Strany zelených alebo iných ekoaktivistov sú naozaj riešením problémov. Iste, problém globálneho otepľovania, je reálny. No jeho riešeniu predchádza pochopenie a pochopeniu poriadne štúdium.