Šimon Sádovský

Keď som ako 18-ročný prišiel do veľkej Bratislavy, aby som študoval na matfyze, prvá dôležitá vec, ktorú som sa tam naučil, bola, ako zúfalo málo toho v skutočnosti viem. Po gymnáziu, ktoré som prešiel s minimálnou námahou, čo sa týka štúdia, a napriek tomu s pravidelnými koncoročnými vyznamenaniami od riaditeľky, to bol pre mňa vcelku šok. Teraz končím na matfyze doktorát a za tento šok som nesmierne vďačný.

Jeho ovocím bolo, že som nikdy ani nepomýšľal nad kandidatúrou do žiadneho senátu na univerzite alebo fakulte, kde majú študenti svoje zastúpenie. Viedla ma k tomu jednoduchá úvaha – ak toho tak tragicky málo viem o informatike, ktorú študujem, prečo by som mal vedieť viac o univerzite, na ktorú som len nedávno prišiel? Prečo by som mal vedieť o nej dostatočne veľa na to, aby som vedel rozumne rozhodovať napríklad o tom, kto sa má stať dekanom alebo rektorom?

Počas štúdia som tiež odpozoroval, že moji spolužiaci neboli na tom s ich kvalifikovanosťou rozhodovať o budúcom smerovaní univerzity výrazne lepšie. Preto ma neprestáva udivovať ten kult mladých v dnešnej kultúre a neustále volanie po "viac mladých" hádam všade, dokonca aj v tak zložitej veci, ako je politika. Naozaj si, dvadsiatnici, myslíte, že ste experti na zdravotníctvo alebo dokážete rozhodovať o veciach, ktoré ovplyvňujú životy miliónov ľudí? Však ste rovnako ako ja pred pár rokmi skončili školu alebo ešte ani to nie.

Azda najomieľanejší dôvod, prečo dávať toľko priestoru mladým pri rozhodovaní, je, že mladí to predsa "myslia dobre", čo sa nedá povedať o starcoch, ktorí si spravidla túžia iba udržať svoje miesta. Moja skúsenosť vraví, že v prípade starcov, či skôr ľudí v zrelom veku, to až také jednoduché nie je. No s mladými je to presne tak, ako sa vraví. Myslia to dobre, myslia to neskutočne abstraktne – ale nemajú ani poznanie, ani skúsenosť, aby dokázali komplexné problémy pochopiť natoľko, aby k nim dokázali niečo relevantné povedať. Nieto ešte navrhnúť zmysluplné riešenie.