Naša blahoslavená Zdenka Schelingová bola ošetrovateľka a neskôr laborantka v nemocnici. Za pomoc prenasledovaným kňazom si prešla peklom vypočúvaní a väzenia. Všetko je to minulosť, ale jej príklad žiari.
Potom sú tu zdravotné sestry, ktoré svoju prácu berú ako misiu. Keď sa hovorí o tom, že je málo sestier a že je to otázka peňazí a slabého ohodnotenia, je v tom kus pravdy. No podľa toho, čo sledujem, pre prácu sestry treba mať skutočné povolanie. Stať sa sestrou, to nie je vec rozhodnutia. To počúvanie volania života ženie tie obetavé ženy do tejto služby.
Každý, kto bol chorý, prišiel do styku so zdravotnými sestrami. Viete, aké sú vzácne. Najkrajšiu ódu na ne zložila skupina Elán. Jej hit „Sestrička z Kramárov“ sa nedá zabudnúť.
Prečo o sestričkách píšem? Navštívil som jedno zariadenie, kde sú ťažko chorí ľudia, ktorí sa pomaly zberajú na druhý svet. Bola tam staručká pani – už nie celkom pri zmysloch –, ktorú predtým dokaličili v jednom zariadení. Keď ju priviezli sem, mala preležaniny, veľké bolesti a nikto sa jej nemohol ani dotknúť. Takú skúsenosť mala.
Tu ju dali znova dokopy. Bol som svedkom, ako k nej sestrička pristúpila a komicky nahlas jej volala do ucha, ako sa jej darí. Do tej hĺbky stareckej únavy, vystupňovanej dlhou chorobou, prenikal sestričkin hlas ako živá voda.
Sestrička tú starú pani pohladkala po riedkych šedinách, urobila nevyhnutné úkony, podala jej lieky a zadívala sa na ňu. Pani kalným zrakom pozerala raz na sestričku, raz do diaľky, akoby za horizont, niekam, kde sa odchádza na veľmi dlhý čas.
Potom celkom spontánne stisla sestričke ruku a nepúšťala ju.
V celej miestnosti sa spomalil čas, prestal plynúť, len sa tak zvláštne zachvieval vzduch. Všetko stíchlo. Všetci, ktorí sme tam stáli, sme stíchli a zostali bez pohybu. Bola to posvätná chvíľa: oslava života, oslava ľudskej blízkosti, oslava ľudskosti.
Spomenul som si na Guya Gilberta, známeho francúzskeho kňaza, ktorý presne o tomto písal: prostredníctvom svojej kože – vďaka hmatu – cítime, milujeme…
„Pozorujte zdravotnú sestru, ako dlho masíruje telo muža postihnutého ťažkou chorobou, ktorý už nenachádza slová, aby vyjadril svoju bolesť a úzkosť. Vďaka láskavým dotykom pacient cíti, že aj po toľkých nepríjemných, agresívnych a vysiľujúcich liečebných procedúrach je stále človekom… Niektorí ľudia nadskočia tri metre do výšky, keď sa ich niekto dotkne. Ich koža si pamätá iba zlé zaobchádzanie. Koža má pamäť. Dotýkajte sa a vnímajte dotyky, aby ste sa nestali nedotknuteľnými.“
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
