Získal síce účasť v novej vládnej koalícii, ale sedel v nej s prázdnymi rukami. Takmer všetky karty predsedovi SNS pobrali huliakovci, Šimkovičová či tarabovci (Kuffovci). Andrej Danko sa musel pri povolebnej deľbe moci vzdať všetkých ministerstiev, aby mal v parlamente aspoň niekoľko lojálnych poslancov.

Krátko nato sa mu vzbúrili huliakovci a Šimkovičová si hrala vlastnú ligu. Pôvodne nezávislý Roman Michelko síce minulý rok vstúpil do SNS, no je príliš inteligentný a pôsobí až príliš rozumne, aby nebol pre Andreja Danka bezprostrednou hrozbou. Minister nového rezortu cestovného ruchu a športu za SNS Dušan Keketi, ktorý nebol členom strany, sa musel porúčať v marci 2025. Pred pár týždňami sa ministerka kultúry rozišla so svojim „spindoktorom“ (ak to naňho nie je silné slovo) Lukášom Machalom a už dávnejšie došlo k rozkladu vzťahu medzi Tomášom Tarabom a Kuffovcami, ktorí kedysi spoločne pôsobili v politickom zoskupení Život – Národná strana.

Dnes tu máme poslednú rozlúčku samotného Tarabu s väzbami na stranu, na ktorej kandidátke sa dostal do parlamentu i do vlády. Ak pred štyrmi rokmi boli tieto nové národniarske kádre istou nádejou pre svojho voliča, dnes musí cítiť iba zmar.

Kam pripláva Taraba

Hlavnou otázkou však dnes je, či Taraba nájde nové kotvisko alebo po svojej púti všakovakými politickými stranami či ich kandidátkami (od KDŽP, Život – Národná strana cez kotlebovcov až po SNS) zostane definitívne sám.

Vzhľadom na to, že ani s jedným z predchádzajúcich prístavov sa nerozišiel v dobrom a každý z nich na spoluprácu s ním v istom zmysle doplatil, išlo by vlastne o prirodzené vyústenie jeho kariéry.

Nádejný talent národného tábora napokon tiež umiera na tradičnú zvyklosť našej politickej scény: schopnosť rozhádzať sa aj s najbližšími.

Ešte začiatkom leta sa Taraba oprel o premiéra, keď ho chcel predseda SNS odsedlať z postu ministra rezortu, ktorý podľa koaličnej zmluvy patrí Dankovi. Avšak to, že sa predseda SNS vzdá posledného dôležitého rezortu rok pred voľbami, keď sa spustí ostrá fáza predvolebnej kampane, nebolo pravdepodobné. Danko nemá iné karty a ministerstvo patrí jeho strane. Preňho ide o existenčný zápas, bez vplyvu na výkonnú politiku aspoň na jednom z „okrajových rezortov“ zmizne z povrchu politickej scény.

Ešte v máji premiér Robert Fico veril v zmier a riešenie sporu medzi Dankom a Tarabom, keď ich nahnal „obnoviť medzi sebou dôveru“. Dal im čas do konca septembra. Ultimátum sa blíži a gordický uzol medzi bývalými politickými spojencami zostal nepoškodený. Nielen Danko nemá schopnosti na riešenie nadpriemerne náročných úloh (alebo aj tých menej ťažkých). V tomto sa však neukázala ani ktovieaká ústupčivosť Tarabu. To môže nadobro spečatiť jeho politický osud.

V tomto prípade však priestor na manévrovanie nemá ani samotný premiér. Kým ešte pred rokom mohol dúfať v riešenie situácie vo svoj vlastný mocenský prospech a Tarabu oslobodeného od Danka si uviazať k sebe (Taraba na seba môže viazať zo dve percentá voličov blízkych Smeru), situácia sa medzičasom skomplikovala.

Minister sa v premiérskej strane považuje za príliš nekontrolovateľného sólo hráča, aby mohol rátať so stabilnou smeráckou perspektívou v jej štruktúrach. A dať mu priestor na kandidátke ako nezávislému „autonómnemu poslancovi“, ako sa sám najnovšie tituluje, nepatrí do opatrných vnútrostraníckych zvyklostí mocensky disciplinovanej partaje.

Taraba dlhodobo hral túto hru ako suverén, ktorý má situáciu pod kontrolou. To už však dnes neplatí. Jeho prípadná vlastná strana nemá v silnej konkurencii nádeje na úspech, úzky chodníček do Republiky je zarúbaný a návrat do SNS nemožný. Taraba prišiel aj o najbližších spojencov – otca a syna Kuffovcov, ktorí dlhodobo tvorili jeho ideové zázemie a mäkký obal jeho voličov.

Prípadné umiestnenie v „novom“ zoskupení Borisa Kollára a Richarda Sulíka nepôsobí reálne. Ide o stranu so silným opozičným nábojom. Kollár, Sulík i Taraba by takýmto krkolomným spojenectvom zrejme prišli o viac, než by mohli získať.

Taraba však môže narábať s „vyhrážkou“ založenia novej strany aj napriek tomu, že by bola neúspešná. Pre premiéra ide o riziko prepadu dôležitých hlasov, ktoré môžeme rátať na nižšie desaťtisíce, čo pre Fica nie je príjemná opcia. Tarabov hlas navyše ešte bude potrebovať, kým sa jeho bezduchá vládna koalícia doplazí do septembrových parlamentných volieb.

Rebrík Smeru bez trička v Smere?

Ako najpravdepodobnejšia zo všetkých nepravdepodobných možností sa tak aktuálne javí tá, že premiér v rámci znižovania škôd a zachraňovania kľúčového parlamentného hlasu bude musieť poskytnúť Tarabovi miesto na vlastnej kandidátke, ale bez nádeje na stranícke tričko.

Premiér vystrúhal Tarabovi poctu, keď mu s neskrývaným dojatím vyznal obdiv a vymenoval ho za podpredsedu novovzniknutej Národnej komisie pre vodu a sucho. Keďže mocenský robot Fico prejavuje emócie asi tak často ako Danko rozvážny úsudok, išlo z jeho strany o pomerne neobvykle silný prejav rešpektu.

Kariéra „autonómneho“ nezávisláka by tak ešte chvíľu pokračovala. V poslednom prístave, kde si to ešte nerozhádzal.